Svätá omša z pohľadu Pátra Pia

Páter Pio nádherne pochopil význam svätej omše, preto ju označil miestami až za hrôzostrašné či desivé tajomstvo. Pravdepodobne z tohto dôvodu svätá omša s ním trvala aj tri hodiny. Na obvinenia, že túto sviatosť slávil príliš dlho, odpovedal: „Pán vie, že chcem sláviť svätú omšu tak, ako to robia iní, ale nemôžem to robiť vždy. Sú chvíle, keď sa nemôžem pohnúť vpred. Mám pocit, že by som spadol, keby som sa nezastavil.

Ten, ktorý veril, že „Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami“, zakúšal – každý deň živú Božiu prítomnosť v Eucharistii, ktorú slávi. Počas nej zažil utrpenie, umučenie a smrť Ježiša Krista.

Na stretnutie s Kristom v Eucharistii sa pripravoval od druhej po polnoci. Dve hodiny sa modlil v cele kláštora, modlil sa ruženec a potom hodinu meditoval o Kristovej obete. Neskôr si veľmi pomaly obliekal liturgické rúcha a každú chvíľu pokľakol, aby tieto činnosti posvätil tichou modlitbou.

Keď nastal okamih začatia svätej omše, upokojil sa a jeho kňazskú dušu naplnila myšlienka na obetu, ktorú sa chystal vykonať in persona Christi.

Vychádzajúc zo sakristie kráčal veľmi pomaly a s veľkými ťažkosťami smerom k presbytériu, akoby sa zohýbal pod určitou váhou, ponorený hlboko v myšlienkach, takmer neprítomný. Jeho tvár niesla stopy nevysloviteľnej bolesti, z očí mu tiekli slzy, pery sa mu chveli, akoby sa pohybovali v dôvernom rozhovore s Kristom skutočne prítomným na oltári. Bol ohromený emóciami, „slzy sa mu vyvalili z očí a ruky, trasúce sa vzlykaním, sa zdali ohnuté pod ohromujúcou váhou.“ Bol to dar sĺz. Ich zdrojom nebolo iba rozochvenie, ale uvedomenie si nesmiernosti Božích darov, prúdiacich počas každej omše, ako aj nevera a podlosť tých, ktorí sa postavili proti prijatiu Boha a ubližovali Jeho láske.

Počas Obetovania, pri spomienke na prosby živých, opäť upadol do extázy, a potom – po dlhej chvíli ticha – vyslovil žiadosti pútnikov a spomenul si na dlhý zoznam mien svojich duchovných detí.

Najbolestnejšiu chvíľu zažíval počas Premenenia, zvlášť počas pôstu. Potom nasledovali jedna za druhou extázy, ktoré trvali päť a viac minút. Páter Pio bol bledý, spotený a chvel sa. Jeho oči boli uprené na bielu Hostiu v jeho rukách a jeho hlas bol drsný a nepríjemný, akoby stigmatizovaný kňaz mal veľké bolesti alebo muky.

Z rán v rukách vytekala krv. Stigmatik sa to snažil skryť pod dlhými rukávmi alby, ale celý kostol naplnila neobvyklá vôňa, ktorú vydávali stigmy. Bol to ďalší mimoriadny dar, ktorý mohli pocítiť pútnici prítomní na Eucharistii, ktorú slávil Páter Pio.

Počas svätých omší došlo k početným mimoriadnym uzdraveniam. Zlí duchovia boli vyhnaní a ľudia, ktorí opustili Cirkev alebo s ňou bojovali alebo patrili k iným kresťanským spoločenstvám, boli obrátení.

Páter Pio slúžil sväté omše v latinčine, a to aj po Druhom vatikánskom koncile, keď sa do liturgie zavádzali národné jazyky. Dostal na tento účel osobitné povolenie. Bolo to diktované skutočnosťou, že mních mal takmer osemdesiat rokov a bol už takmer slepý.

Zdroj: „Terrifying mystery“, Obrázok: modlitba.sk

One thought on “Svätá omša z pohľadu Pátra Pia

  • 21. decembra 2020 at 21:07
    Permalink

    Svätý Páter Pio si vyžiadal povolenie hneď ako sa dozvedel že sa má robiť experimentálna, svätá omša. Následne mu Kardinál Bacci bol odovzdať povolenie.

    Reply

Napísať odpoveď pre Matus0123 Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *