Slavočka Kraszennikow: život 10 ročného proroka z Ruska.

„V posledných dňoch,“ hovorí Boh, „vylejem svojho Ducha na každé telo a budú prorokovať vaši synovia i vaše dcéry; vaši starci budú mávať sny a vaši mládenci budú mať videnia. Aj na služobníkov a služobnice vylejem v tých dňoch svojho ducha. Dám znamenia na nebi i na zemi krv, oheň a kúrňavu s dymom. Slnko sa zmení na tmu a mesiac na krv, skôr než príde veľký a hrozný Pánov deň. A každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude zachránený…“
Prorok Joel 3, 1-5a

„V posledných dňoch, hovorí Boh, vylejem zo svojho Ducha na každé telo: vaši synovia a vaše dcéry budú prorokovať, vaši mladíci budú mať videnia a vaši starci budú snívať sny. Aj na svojich služobníkov a na svoje služobníčky vylejem v tých dňoch zo svojho Ducha a budú prorokovať.“
Skutky 2, 17–18

Slavočka /Viačeslav/ Kraszennikow sa narodil 22. marca 1982 a zomrel 5 dní pred dosiahnutím veku 11 rokov – 17. marca 1993. V Európe je málo známy. V Rusku sa k nemu modlia jednoduchí ruskí pravoslávni ľudia a správajú sa k nemu ako malému svätému prorokovi. Niekedy ho volali Čerbakulský; pomenovanie podľa mesta Čerbakuľ, z ktorého pochádzal, v ktorom vyrastal i zomrel.
Slavočku sa často pýtali, ako budeme žiť v budúcnosti, čo sa stane v Rusku, vo svete, o vládcoch ruskej krajiny. To, čo Slavočka predpovedal, bolo úžasné, niekedy desivé, niekedy zase ťažko prijateľné, ale veľa sa už z proroctiev splnilo.

Matkine spomienky
Valentína Kraszenniková rozpráva jeho príbeh: Výnimočné to začalo byť mesiac pred jeho narodením. „Raz ráno sme sa zobudili s manželom na zvláštnu, hlasnú hudbu, ktorá plynula akoby zhora, zo stropu. Bolo to veľmi melodické, jemné, nadpozemské. V nás nastal strach: čo to je? Odkiaľ to prichádza?!“ Vyčkala som do rána a bežala som k svojej susedke – storočnej pravoslávnej babičke, ktorá bývala v našom vchode. Táto zbožná žena ma upokojila: „Dobrý človek sa nám ide narodiť!“.

Ďalšie prekvapenie bolo na pôrodnej klinike; všetkým matkám priniesli deti na kŕmenie a mne nepriniesli. Veľmi som sa bála, pretože naše predchádzajúce dieťa zomrelo na tej istej klinike pred tromi rokmi. Zrazu sa roztvoria dvere (obe polovice) a Ona vstúpi do miestnosti s mojím Slavočkom v náručí; no ani lekárka a ani sestra v krásnom snehobielom oblečení, vo veku asi tak 16 – 17 rokov. Jej tvár bola prekrytá gázovým rúškom, viditeľné boli iba jej oči – krásne, neopísateľné!
Keď mi podala syna, povedala: „Dieťa sa narodilo so znamienkami a odišla. Hlas bol jemný, dievčenský, ale plný sily a moci. Keď potom boli deti odvezené z miestnosti, spýtala som sa žien:“ Videli ste tú, čo mi priniesla dieťa? “ no nikto nezaregistroval žiadnu zo sestier, vedeli len o dieťati v mojom náručí. Keď mal Slavočka tri mesiace, išli sme k neuropatologičke, tá nám povedala: „Dieťa sa narodilo s jemným nervovým a duševným systémom, nesmie sa očkovať.“

A urobila taký zápis do zdravotnej karty. Neskôr, keď som si chcela od nej nechať poradiť, nemohla som ju nikde nájsť. Nikto v nemocnici nepoznal túto „neuropatologičku“. Zmizla bez stopy, podobne ako „sestra na pôrodnej sále“. Ako Slavočka rástol, všetci lekári len nechápali záznam v jeho karte, no naďalej nebol očkovaný, čo je dôležité poznamenať, pretože teraz sú všetci nútení strkať deťom ihly s nerozpoznanými zlúčeninami a dokonca aj s vírusmi meniacimi ľudskú genetiku.

Keď sme prišli domov z pôrodnej sály, prišla suseda. Keď sa pozrela na dieťa, povedala, že mala pocit, akoby ju naše dieťa videlo skrz-naskrz dovnútra a že sa trochu bojí jeho bystrého zraku. Neskôr som mal aj tento pocit. … Prešiel nejaký čas, kým som si uvedomila, že Slavočka ľahko číta moje myšlienky. Kedykoľvek som prežívala ťažkosti, zdalo sa mi, že mi chápavo vždy odpovedal. Dlho som si myslela, že je to náhoda. Keď mal niečo viac ako 5 rokov, presťahovali sme sa s manželom (vojenským dôstojníkom) do nového miesta jeho služby – na Ural. Nebolo kde bývať a ja som išla s deťmi k matke v provincii Kiemierovo a môj manžel zostával pri nábore brancov v stane, v lese, pretože v hoteli nebolo miesto. Bola som z toho veľmi nervózna. Slavočka, vidiac môj stav, ma oslovil a prvýkrát povedal, že nám čoskoro pridelia 3-izbový byt. Že mu bolo „povedané“. Šokovalo ma nie to, že nám konečne dajú byt, ale že mu o tom niekto povedal.

„Slavočka, a už dlhšie sa s tebou rozprávajú?“ Spýtala som sa a on odpovedal. – „Vždy, pokiaľ si dobre pamätám. A hlas je len jeden a ten istý. Ženský, živý. Zato naše hlasy vedľa neho sú akoby mŕtve. A poznám minulosť, prítomnosť aj budúcnosť …“

Vo veku 7 rokov chodil Slavočka do školy. Tam okamžite začal rozprávať všetkým deťom o Bohu. Malý Rus povedal, že vidí všetky vnútorné orgány ľudí, vidí všetky ich choroby od samého začiatku a že pomohol mnohým deťom v škole. Vie, čom si všetci myslia, pozná myšlienky nášho prezidenta i amerického prezidenta, vie, kde sú jadrové rakety, a všeobecne pre neho neexistujú žiadne tajomstvá na zemi.
Raz učiteľke počas hodiny tichučko pošepkal, že v jej brušku vidí malé dievčatko. Neverila tomu, ale lekári potvrdili tehotenstvo.
Zvedavci sa ho po jednom začali pýtať na všetko a on im odpovedal. Potom sa správy o ňom rozšírili po celom našom vojenskom meste a ja som bola nútená obrátiť sa na faru v meste Miass, na kňaza otca Vladimíra Ziemlanowského. So Slavočkom pri obraze ikony Matky Božej spolu o niečom hovorili. Nedovolili mi počuť, o čom sa zhovárali. Potom aj otec Vladimír povedal, podobne ako vyriekla storočná žena, že môj syn je dobrý človek. V tom čase bol manžel presunutý na nové služobné miesto – do Šadrinska a starší syn bol prevezený do armády. Ale Slavočka povedal, že do Šadrinska nepôjdeme a že môj otec sa vráti do Čebarkulu. Tak sa aj čoskoro stalo.

Keď Slavočka chodil do školy, rozhodne sa odmietol ostrihať, povedal: „Nech sú moje vlasy ako Ježišove“. Z tohto dôvodu si z neho zlé deti robili srandu, učitelia na mňa tlačili, ale ja som odpovedala, že nemám žiadny vplyv na jeho rozhodnutie.

Slavočka nebol špičkový študent, ale učil sa dobre. Veľakrát sa stalo, že učiteľom protirečil, pretože poznal skutočnú pravdu od Boha. Keď si urobil domácu úlohu a dostal „výbornú“, povedal: „Pre teba, mamička, priniesol som to pre teba.“

Poznámky, ktoré si začal robiť, keď bol ešte nažive zmizli na jeho pohrebe a spolu s nimi neviem prečo aj moja šatka a svadobná sviečka. Nevyzeralo to ako bežná krádež, pretože v dome bolo veľa iného, čo by sa dalo ukradnúť.
Keď niekomu zmizli zbrane, dokumenty, keď sa stratili veci, ľudia, zvieratá alebo čokoľvek iné, bol Slavočka požiadaný o pomoc a skutočne pomohol. Pamätám si nasledujúci prípad; prišli za ním jedni manželia a povedali, že im bolo ukradnuté auto. Prosili o pomoc. Nevedela som, prečo sa Slavočka chcel vtedy rozprávať len so ženou. Muž stál bokom. Slavočka povedal, že auto stojí neďaleko: za prechodom je dom, je tam stodola a v tejto stodole stojí vaše auto. Na otázku: „Kto to tam dal? – Slavočka odpovedal: „Váš manžel ho tam zavliekol.“ Keď táto žena prišla poďakovať Slavočkovi, spýtala som sa jej: „Prečo to tvoj manžel urobil?“ Ukázalo sa, že sa rozvádzajú a chcel si nechať auto pre seba.

Slavočka mohol komunikovať s rastlinami, zvieratami a vtákmi; poznal ich jazyk, taktiež poznal jazyk, hudbu a tance Horného nebeského sveta. Niekedy, keď sa snažil niečo z toho znovu vytvoriť, smutne povedal, že je nemožné zopakovať to v pozemskom tele. Raz, keď hovoril neznámym jazykom s niekým neviditeľným, a keď sa ho potom jeho matka spýtala, akým jazykom to hovoril, odpovedal, že to bol jazyk, ktorý používa Pán Ježiš.

So svojim otvoreným duchovným zrakom jasne videl démonov, ich svet, mohol s dušou zostúpiť do pekla, aby poznal osud  ľudí. Slavočka uviedol, že ak by niekto videl démonov v ich prirodzenej podobe, jeho srdce by nevydržalo od hrôzy nad tým, akí sú skutočne strašní. Preto Boh uzavrel ľudský telesný zrak pred duchovným svetom. Povedal tiež, že boli neznesiteľne smradľaví, vrhali strašné kliatby a nechutné vulgárne výrazy, aj na neho, pretože vedeli, že ich môže vidieť a počuť.

Správa o úžasnom ruskom chlapcovi sa rýchlo rozšírila a začali ho navštevovať bioenergoterapeuti, Jehovovi svedkovia, sektári, baptisti, nasledovníci Hare Krišna a ďalší. Prišli s ponukami, so sľubmi všetkého dobrého, ale aj s vyhrážkami.

(…) Boj proti zlým duchom bol jedným z hlavných Slavočkových povolaní. Niekedy ma požiadal, aby som ho nerušila, pretože si potreboval oddýchnuť a nabrať nové sily na boj proti zlým duchom. Potom niekoľko hodín nehybne ležal, akoby zomrel. (…) Nebolo náhodou, že diabol prinútil svojich služobníkov, aby konali aktívne – mágovia, džuny, bosorky, kašpirovkí, longovia a iní nasledovníci Wolfa Messingera. Nie náhodou sa vyhrážali a postavili sa proti chlapcovi Slavočkovi, mnohými temnými spôsobmi najmocnejších čarodejníkov, kúzelníkov, bioterapeutov, slobodomurárov. Napriek strašnej démonickej sile sa im nepodarilo prekonať tohto anjela v tele, v tejto krutej neviditeľnej bitke, ktorú s nimi bojoval. (…) skrze horiace sviečky, vôňu kadidla, modlitby „Otčenáš“, ako započali – tak prízraky zmizli.

Slavočka miloval všetkých a všetko. Privítal a pomáhal moslimom aj katolíkom a všeobecne všetkým, ktorí prišli. Pomáhal aj zvieratám a vtákom. Kvet ani list si bez dôvodu neodtrhol. Snažil sa nechodiť po tráve, aby ju nepošliapal. Raz môj priateľ priniesol krásny karafiát. Slavočka dobehol, pozrel a rýchlo utiekol od kvetu. Potom som sa ho spýtala, prečo to urobil? Odpovedal, že kvetina sa mu sťažovala, že by dlhšie žila, keby nebol zrezaná.
Alebo taký úsmevný príbeh; počasie bolo nádherné a vybrali sme sa so Slavočkom na prechádzku. Na ulici bolo veľa ľudí. V pekárni sme si kúpili rožky a keď sme odchádzali, zrazu holuby z ničoho nič vyleteli, posadili sa a obkľúčili ho v tesnom kruhu, aby nemohol urobiť krok. Ľudia sa prekvapene zastavovali a pri pohľade na toto „koleso cti“ sa usmievali. Slavočka zostal v rozpakoch. Tak som potom požiadal holuby, aby ho nechali samého. Rozišli sa, ale chvíľu ho nasledovali a šliapali za ním. Aj keď boli rožky u mňa, holuby im nevenovali pozornosť.
Počas Slavočkovho života sa na neho cez okno pozerali malé vtáčiky. A keď ležal niekoľko dní v nemocnici v Čebarkule, došlo pri jeho oknách k skutočnej bitke medzi vranami a malými vtákmi. Prekvapení ľudia sa vyklonili z okien svojich izieb, pretože tam bol veľký hluk. A keď ho prvýkrát priviezli do nemocnice, jedna z sýkoriek vletela za ním do nemocničného bloku. Vyletela hore a nevedela, ako sa dostať von. V tom čase Slavočka vošiel do lekárskej ordinácie. Keď tam bol, záchranári sa pokúsili otvoriť okno, aby ju pustili von, no ona narazila do skla tak silno, že spadla na parapet. Všetci si s ľútosťou mysleli, že poddala. Ale Slavočka vošiel, išiel k okennému parapetu, vzal ju do svojich rúk, trochu ju podržal a pustil. Môjho manžela to tak zasiahlo, že na to nemohol nijakým spôsobom zabudnúť, a kedykoľvek to spomenie, začne byť veľmi emotívny.

Počas života Slavočku rástla pri našom dome dvojnohá breza a vždy na nej spieval slávik. Keď Slavočka odišiel k Pánovi, polovica brezy uschla (v tejto podobe tak stále stojí) a slávik zrazu odletel a už nikdy viac neprišiel.

Mnoho ľudí pred stretnutím s ním považovalo príbehy za nezmysel alebo rozprávky. Ale iba do prvého stretnutia s ním.
Mal mimoriadne prenikavý pohľad, ľudia mali pocit, akoby ich röntgenoval. O chvíľu neskôr hovoril o všetkých ochoreniach tela i duše človeka, tým, čo potrebovali pomoc. Po stretnutí s ním bolo veľa ľudí pokrstených a prišli k viere, k Bohu. Pomohol všetkým bez sťažovania sa. Nepotreboval žiadne fotografie ľudí, ktoré by si vyžiadali návštevníci, ani nič iné. Všetko sa mu okamžite otvorilo a samozrejme im to hneď povedal.

Keď začal pomáhať ľuďom, zhora (z Neba) mu „povedali“, aby v jeho ruke nebol jediný rubeľ; za svoje „služby“ mal zakázané brať čokoľvek, a v žiadnom prípade nie peniaze. Veľmi sa toho obával. Raz mu však niekto nepozorovane vložil peniaze do saka. To spôsobilo, že Slavočka ochorel a neodpočinul si, kým sa nevrátili peniaze majiteľovi. Slavočka si za svoje služby tiež nevzal žiadne dary. Keď niekto potajomky a nenápadne nechal dar, okamžite to vycítil a vrátil ich, pretože začínal cítiť bolesť, najmä v hlave.
Koľko užitočných zákonov na liečbu rôznych chorôb vrátane rakoviny, ako aj proroctiev o globálnych katastrofách, osudoch krajín, miest, národov a slávnych ľudí zanechal ľuďom.

Mnohé z nich sú uvedené v knihe. Niektoré z nich už boli splnené, ale hlavné, najstrašnejšie a najtragickejšie udalosti nás všetkých čakajú v budúcnosti.

Slavočka liečil tých, ktorí sa na neho obrátili so žiadosťou o pomoc, modlili sa k Bohu, prosili o nich a odporúčali všetkým, aby čo najčastejšie prijímali sväté prijímanie a sviatosť chorých (posledné pomazanie; rusky – „cоборования“ – prekl.).
Najbežnejšie lieky pre neho boli svätená voda, exorcizovaný olej a rôzne bylinky. Mnoho receptov je jedinečných a sú uvedené v knihe o ňom. Krátko pred smrťou požiadal Slavočka o druhý prevoz k otcovi Naumovi, aby mu udelil svoje požehnanie. S manželom sme išli s ním. Nebol tam vtedy nikto, ani mnísi, ani pútnici.
Otec Naum v dravcoch sedel na stoličke pod baldachýnom. Slavočka sa priblížil a kľakol si pred neho. Chvíľu sa rozprávali a priblížili sa k nám. Otec Naum navrhol, aby sme sa presunuli k Sergejevovi Posadovi a sľúbil, že nám prejaví všetku pomoc.
Po nejakom čase sme sa rozlúčili s otcom Naumom a vydali sa na cestu späť. Rozprávala som sa s manželom o tom, ako má kvôli synovi odísť z armády a presťahovať sa do blízkosti kláštora. V tých dňoch bol odchod z armády veľmi ťažký. Keď manžel opustil kupé, Slavočka povedal: „Mami, nemysli na to. Nepohneš sa.“ Bola som veľmi prekvapená a opýtala som sa: „Prečo, Slavočka?“ Slavočka mi odpovedal: „Už v túto jeseň, keď pôjdem niekedy okolo 20. septembra do školy, bude mi zle, ochoriem a zomriem …“. Povedal to v júli a do marca nasledujúceho roku bol preč.

V tom čase išiel Slavočka do školy s niekoľkými krátkymi prestávkami, keď musel niekoľko dní ležať v nemocnici na výskume. Iba pred smrťou nechodil do školy. Do 11 rokov mu chýbalo 5 dní. Slavočka povedal: „Boh mi skrátil život, pretože ľudia ho zradia veľmi rýchlo, a preto nebudem mať čas dospieť, a tak by som bol najskôr lekárom a potom mníchom.“
Povedal tiež, že niektorí ľudia by sa veľmi nahnevali na jeho proroctvá, keď sa začnú napĺňať, a nazvali by ho zlým čarodejníkom.

Keď bol Slavočka maličký, podľa záznamu v karte ho nikto neočkoval. Keď sme boli v nemocnici v Čeľabinsku, Slavočka nám nedovolil podať mu cudzie krvné transfúzie. Keď si však lekárka trvala na svojom a chcela mu podať transfúziu krvi, nedokázala to. Krv netiekla sama od seba a lekári boli nútení ju zobrať preč. Slavočka uviedol, že hriechy iných ľudí vstupujú do človeka spolu s krvou darcu.

Slavočka mal veľký krstný kríž a bioenergoterapeutka bola vtedy zástupkyňou vedúceho detského hematologického oddelenia v Čeľabinsku. Začala kričať: „Zavesil si kríž na celé bruško! Zoberte ho!“ Snažila sa urobiť punkciu drene z oblasti pŕs, ale ani to nedokázala. Neviditeľná ruka jej vyrazila ihlu z rúk. Punkciu urobili iní lekári.

Slavočka nebol diagnostikovaný. Keď som sa opýtal: „Slavočka, máš rakovinu?“ Odpovedal: „Horšie, mami. Existuje rakovina – on a rakovina – ona. Takže ja mám rakovinu – ona.“ Na chirurgickom oddelení po všetkých testoch predpokladali, že sa pravdepodobne jedná o lymfosarkóm. Ale nikto ho neliečil, choroba bola taká rozbehnutá, že nebolo možné zistiť, na čo zomrel. Toto je celý život Slavočky. …

Keď bol Brežnevov pohreb vysielaný v televízii, Slavočka zrazu povedal: „Brežneva vynášajú vojaci a mňa budú vynášať podplukovníci.“ Slavočka sa veľmi páčil otcovým priateľom, dôstojníkom, z ktorých mnohým i ich rodinným príslušníkom veľmi pomáhal.

Pred smrťou mu sviatosť chorých (posledné pomazanie) udelil otec Vladislav Katajew z chrámu v Čebarkule. Priniesol so sebou dve fľaše svätenej vody. Po vyslúžení sviatosti navrhol Slavočka, aby sa napil vody z jednej z fliaš. Slavočka uviedol, že v tejto fľaši je veľa vody z vodovodu, a požiadal o vodu z druhej fľaše s tým, že táto voda je „svätejšia“. Otec Vladislav sa prekvapene opýtal: „Ako o tom vieš?“ – a pripustil, že voda v prvej fľaši bola zriedená, lebo pridal do svätenej vody ešte čistú vodu.

Ešte jedna príhoda. Po obede som stál v kuchyni. Bolo okolo tretej hodiny. Za oknom je asi – 20 stupňov Celzia a zreteľne začujem hrmenie ako v búrke. Nechápem – odkiaľ. Zrazu akoby z ničoho nič pred oknom letí vzduchom holub a pozerá sa mi do očí. Išla som priamo k oknu, aby som ho nechala odletieť. Z okna na streche dvojposchodovej materskej školy som si všimla obrovský vírivý mrak, veľmi nadýchaný, s jasne bielymi okrajmi a modrastým vrchom, a v jeho vnútri som počul zvuky hromu. Myslela som si, že to tak nie je a zjavne to súvisí so Slavočkom. Tak to bolo – nasledujúce ráno Pán vzal Slavočku.

Presne to sa stalo, jeho rakvu s telom niesli policajné jednotky, kde slúžil jeho otec. Vtedy aj škola bola zatvorená, vyučovanie bolo zrušené, všetky deti boli na pohrebe, a to bolo všetko tak, ako tiež predpovedal. Ležal ako živý v rakve, všetci si mysleli, že o chvíľu vstane. Celé vojenské mesto Čebarkul pochováva tohto neobvyklého chlapca – proroka a liečiteľa. Krásne zorganizovaný pohreb bol úplne posledným darčekom pre nášho syna.

Pán dal svojmu malému prorokovi teplé a slnečné počasie v deň jeho pohrebu. V predchádzajúci deň boli mrazivé teploty -20 stupňov Celzia a v deň pohrebu sa všetko topilo a neustále sa vyskytovali mláky. Ľudia mali rozopnuté kabáty a bez čiapok. Len čo bola rakva s telom odovzdaná do zeme, počasie sa okamžite zhoršilo.

Slavočka uviedol, že po jeho smrti bude ešte lepší v liečbe očných a nervových chorôb. A bude prebývať tam, kde sa chváli Boh. A aby som si o neho nerobila starosti, povedal, že príde a pomôže nám aj po smrti. Slavočka bol veľmi odvážny chlapec. Do školy chodil až do poslednej chvíle a síl. Tiež ma prosil, aby som neodmietala tých, ktorí k nemu prišli. Bol to iba jeden deň bez návštevníkov a keď som sa ho spýtala: „Slavočka, prečo ťa to trápi, že som ich poslala preč?“ – Pozrel mi vážne, vyčítavo a prenikavo do očí a odpovedal: „Aké muky – taká odmena.“

Tesne pred svojou smrťou, keď sa Slavočka cítil obzvlášť ťažko, obrátil sa ku Kristovej tvári a pochybovačne riekol: „Tu umieram … Či je márna moja smrť? A možno sú moje bolesti márne? Či tam už nie si? ​​A to všetko je márnosťou?“

Od žiaľu sa mi začali vlasy ježiť. No po chvíli sa už cítil lepšie. A s veľkým úžasom, doširoka otvorenými modrými očami, pozrel do rohu s ikonami a povedal: „A predsa jestvuješ! Chvála Pánovi!“
O 4:50h jeho duša odišla k Pánovi a nie je známe, prečo v jeho izbe zastali hodiny. Stále stoja presne ukazujúc tú hodinu.

Pozývame vás, aby ste si prečítali ešte zozbierané proroctvá Slavočku Kraszennikova.

Zdroj:
Gazeta Warszawska: Czy Wiaczesław Kraszennikow to Archanioł Jeremiel?
Wolna Polska: Sławik Kraszennikow

 

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *