Zo života svätej Rity

Ruža v snehu

Od púte do Ríma uplynulo už zopár rokov. Rita mala teraz sedemdesiatšesť rokov. Jej telo poznačila únava a skutky pokánia, ale jej duša žiarila ako nikdy. Už niekoľko mesiacov sa nezodvihla z tvrdého matraca, ktorý jej slúžil na miesto postele. Jej oslabený organizmus nezniesol nijakú potravu okrem vody. Len sväté prijímanie sa jej stalo duchovným a zároveň i telesným pokrmom. S privretými očami sa väčšinu času modlievala, menej spala. Len Boh poznal jej myšlienky. V dedine Roccaporena nezabúdali na ženu, ktorá odtiaľ odišla pred tridsiatimi piatimi rokmi. Príbuzní i priateľky ju z času na čas prišli navštíviť. Obyvatelia dediny veru nepatrili medzi posledných, ktorí Ritu prosili o modlitbu. V jeden chladný januárový deň, keď husto snežilo, prišla do hovorne kláštora staršia žena. Keďže rehoľníčky ju už dobre poznali, odviedli ju do Ritinej cely. Návštevníčka sa volala Catalina. Bola to Ritina obľúbená sesternica a od detstva aj jej priateľka. Zistila, že zdravotný stav príbuznej sa nezlepšil, skôr naopak. Rita však Catalinu spoznala hneď a prijala ju s úsmevom. Niekoľko minút si obe ženy spomínali na mladosť. Odrazu Catalina náhlivo vyšla z cely na chodbu a hľadala sestru ošetrovateľku, ktorá nebola ďaleko.

„Rýchlo sestra , poďte rýchlo, Rita blúzni!“

Vysvetlila, že jej sesternica, až doteraz úplne pokojná a správne reagujúca na rozhovor, odrazu začala hovoriť čudné veci. Požiadala ju, aby priniesla …

„Hádajte čo, sestra? Ružu! Ružu, ktorú nájdeš na mojom ružovom kre v mojej bývalej záhrade,“ dodala.

„Uvedomujete si, sestra? Myslí si, že teraz v januári a v takej zime rastú ruže! Už musí byť na tom zle, úbohá Rita! Nech je Pán k nej milosrdný…“

Tmavá postava Cataliny sa v snehovej metelici vzďaľovala od kláštora. Úbohá žena opatrne kráčala po zľadovatenom snehu a smutne si šepkala. Biedna Rita! Už ju neuvidím živú! Chce ružu, teraz v zime spod snehu! To je hrozné, takto sa pomiatnuť! Práve ona, ktorá mávala vždy jasnú hlavu… “

Lenže o niekoľko hodín naradostená a zadychčaná Catalina znova zaklopala na bránu kláštora. Bola rozrušená a kričala:

,,Sestra, hádajte! Hádajte, čo mám v košíku?“

,,Smútok jej pomútil rozum,“ smutne si pomyslela matka predstavená a roztržito pozerala, aké veľké tajomstvo návštevníčka vytiahne spod bielej plachtičky. Čo odrazu uvidela pred sebou? Nádhernú ružu perleťovej farby, rozkvitnutú a voňavú, akoby bola práve sezóna ruží. Na nemú otázku Catalina prikývla a odvetila.

„Kde som ju našla? Tam, kde Rita povedala. Na konci konára, vyhrabaného spod snehu, matka predstavená! Zázrak, to je zázrak! Veď ona už pozná tajomstvá raja, vaša sestra Rita, moja sesternica.
Keď chorá Rita dostala ružu, ani za mak ju to neprekvapilo. Dlho k nej privoniavala potom sa zahĺbila do rozjímania. Keď zaspala, bez pochýb uvidela rodný dom, dedinu, drahé tváre z detstva a mladosti, ku ktorým sa onedlho vráti. V jej správaní nebolo ani stopy po horúčke. Jej zmysly boli úplne v poriadku.
Na druhý deň sa znova prejavili bolesti a teplota jej stúpla. Keď Catalina opäť za ňou prišla, začula, ako ju slabým hlasom žiada o figy, čo rastú na jej figovníku. Tentoraz sesternica neváhala a rehoľníčky s úzkosťou čakali na jej návrat v nádeji, že sa vráti s figami. A naozaj, vyrástli pekné, mäsité a plné šťavy, na holých konároch uprostred tuhej zimy.

Už len tri dni

Zima sa skončila a v Umbrii nadišla jar. Sestra Rita ešte vždy žila. Jej telo ešte odolávalo, ale jej duša sa už túžbou ťahala k Stvoriteľovi. V jeden krásny májový večer po západe slnka zrazu jej celu osvietil lúč nadprirodzeného svetla. Rita so zopätými rukami s vrúcnosťou a obdivom zbadala dvoch návštevníkov, ktorí sa jej zjavili pred očami. Boli zahalení zvláštnym svetlom. Spoznala v nich Pána Ježiša a jeho Matku, Pannu Máriu.

„Ježiš, Mária, kedy si ma povoláte k sebe?“ zašepkala s námahou.

„Už len tri dni, len tri dni ,“ odpovedal Ježiš s nežným úsmevom.

Zjavenie sa skončilo. „Už len tri dni.“

Ešte tri dni. Ako dlho sa to zdá umierajúcej, ktorá sa už náhlila do večnosti! Využila ich na to, aby sa pripravila, dokončila svoje očistenie . Kňaz jej dal sviatosť pomazania chorých a naposledy Eucharistiu. Matka predstavená ju požehnala, celá komunita kláštora sa zišla v úzkych priestoroch chodby a na schodisku. Všetky sestry sa chceli rozlúčiť s družkou, ktorá ich tak často priviedla do pomykova, a oveľa častejšie im bola príkladom. Sestra Rita odpovedala na modlitby a po chvíľke zreteľne povedala tieto slová: „Sestry moje, vždy dodržiavajte regulu. Potom stretnete Ježiša … Cestu … Pravdu … Život … Život!“
Krátko nato zatvorila oči na tomto svete, kde toľko trpela, ale mala tu aj veľa zásluh a znova ich otvorila vo Večnom svetle.

Ochrankyňa v nebi

„Kto začal zvoniť v kaplnke?“ zamyslela sa matka predstavená, ešte vždy pri Rite, ktorá len pred chvíľou odovzdala dušu Bohu.

„Prečo z Kláštora svätej Márie Magdalény zaznieva tá slávnostná zvonkohra?“ položili si v tej istej chvíli otázku aj obyvatelia Cascie.

Naozaj, keď Rita naposledy vydýchla, veľký kláštorný zvon začal sám od seba zvoniť. Rozozvučal sa ten zvon, čo zaznieval len pri veľkých príležitostiach, akými boli napríklad prijímania do rehole alebo návštevy otca biskupa. K veľkému sa pridali aj malé zvony. Bez pochýb to bol spôsob, ako oznámiť sestrám a ľuďom v Cascii, že v nebi majú novú ochrankyňu.

Podivný hlahol zvonov opäť priviedol množstvo ľudí na cesty vedúce ku kláštoru, kde sa od istého času diali nanajvýš čudné udalosti. Keď sa o úmrtí sestry Rity a o tajomnej hre zvonov dozvedeli všetci, v kláštore si sestry potichu vraveli: Je to svätica! Už to dokázala všetkými tými zázrakmi… “ A spomenuli si na ružu, figy, vyzdravenia, jej príchod do rehole za doteraz nevysvetlených okolností. Sestry na to mnoho a mnoho krát prikyvovali hlavou a niektoré myšlienky ani nedokončili. Napríklad: „Vypočula modlitby … “ „ Keby som všetko povedala … “ „ Aj pre mňa vyprosila … “ Toľkokrát radostné ďakujem, vyslovené v skrytosti srdca, vystupovalo k tej, ktorá ho už teraz mohla počuť!

V cele, kde doteraz vládol ťažký chorobný a hnilobný pach, pochádzajúci z rany, sa náhle šírila nádherná vôňa. Človek by povedal, že tu rozkvitol záhon ruží.

,,Matka predstavená, pozrite! Tam, kde bola rana! Tŕň sa zmenil na pravú perlu!“

Naozaj, na čele sestry Rity dlhé roky zranenom tŕňom sa ako hviezdička ligotala perla. Boh  sa odmenil úbohej rehoľníčke, ktorá bola predlho vytláčaná na okraj, len aby neznepríjemňovala život svojich družiek! Jej telo sa zdalo už pripravené na vzkriesenie!

To telo zem odmietla

Na vzkriesenie bolo pripravené väčšmi, ako si to vôbec kto mohol predstaviť. Telo sestry Rity vystavili v kaplnke. Jej telesným pozostatkom prišli vzdať úctu mnohí návštevníci, kňazi, rehoľníčky aj hodnostári mesta. Jedna zo sesterníc chcela nebohú objať a tu náhle pocítila, že jej dovtedy ochrnutá ruka sa pohla, aby mohla svoj mimovoľný pohyb dokončiť. Do kaplnky prišiel aj stolár z Cascie, majster Cicco. Pár týždňov už nemohol pracovať, lebo si škaredo poranil ruku. ,,Bolo by treba postarať sa o truhlu,“ povedala práve v tej chvíli matka predstavená kňazovi. Majster Cicco tú vetu začul.

Placho pristúpil a riekol: „Matka predstavená, keby mi táto ruka dovolila, rád by som urobil tú službu a videli by ste, akú peknú truhlu by som urobil pre našu sestru Ritu. Bola taká láskavá a taká dobrá!“
Len čo to dopovedal, s ľútosťou sa pozrel na poranenú ruku. A na svoje veľké prekvapenie zistil, že ruka je zrazu taká pružná a ohybná, ako bývala kedysi! Dojatý muž nestrácal čas ani rozlúčkou a hneď sa rozbehol domov, do dielne. Vy bral si najkrajšie dosky, aké v dielni mal, a usilovne pracoval celú noc. Ráno ohromeným členom rodiny i užasnutým rehoľným sestrám ukázal vrcholné dielo svojej stolárskej kariéry. Pohrebné obrady sa mali konať na druhý deň. Ritu, ktorú do truhly pozorne uložil sám stolár, previezli do farského kostola a sprevádzal ju dlhý rad ľudí. Majú však vložiť do zeme telo, ktoré si aj po niekoľkých dňoch stále zachovávalo vzhľad a farbu živého človeka? Sestra Rita, z vôle Pána, bola zjavne uchránená pred poškvrnením a rozkladom. Preto ju treba umiestniť do kaplnky pod sklené veko. Ako sa uzniesli, tak aj urobili hneď po obrade, ktorý spojil celé mesto v modlitbe a rovnakej nádeji.

 

Zdroj: Jo Lemoinová, Svätá Rita, vzácna pomocnica, Obrázok: Evendemonsfearmary

 

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *