Môj zázrak v Lurdoch: Posvätný čas choroby strávený vo francúzskej mariánskej svätyni
Pandémia COVID-19 vyprázdnila naše chrámy a počas Svätého týždňa zatvorila aj Vatikán. Vynútila si tiež zrušenie 62. ročníka púte Maltézskeho rádu do Lúrd. Je to prvýkrát, čo sa za viac ako 60 rokov neuskutoční táto pozoruhodná púť. Ako matka, ktorá priviedla svoju dcéru do Lúrd v zúfalej snahe o zázrak pred 33 rokmi, a ako dlhoročná dobrovoľníčka v Lurdských kúpeľoch, ktorá plakala a modlila sa so ženami a dievčatami, keď sa ich telá umývajú vo svätej vode, táto správa ma zlomila a so mnou aj mnoho ďalších katolíkov.
Každý rok tisíce katolíkov – rodičov, ktorí dojčia nevyliečiteľne choré dieťa, pacientov s chronickými zdravotnými ťažkosťami a tých, ktorí majú zdravotné postihnutie – navštevujú posvätnú jaskyňu, kde sa Panna Mária zjavila sv. Bernadette.
Rytieri a rytierky Maltézskeho rádu sprevádzajú našich milovaných chorých na tejto každoročnej sedemdňovej púti a tešia sa každý rok na tento mimoriadny čas. Aj oni sú veľmi zarmútení týmto neočakávaným vývojom.
Lurdský zázrak mojej rodiny siaha do roku 1987, keď sa mojej mladej dcére, Katie, pacientke s leukémiou, vrátila choroba v siedmom ročníku. S manželom Georgeom sme sa obávali, že stráca pôdu pod nohami a niektorí z jej lekárov povedali, že bez transplantácie kostnej drene nemôže prežiť. Bola som v Katinej nemocničnej izbe, keď riaditeľka jej katolíckej školy vošla a naliehala na mňa, aby sme sa prihlásili na ďalšiu púť do Maltézskeho rádu do Lúrd. Riaditeľ nám pomohol získať potrebné dokumenty od Katinych lekárov a nášho kňaza. Boli sme nadšení, že žiadosť našej dcéry bola schválená. Keď sme o pár mesiacov neskôr odišli do Lúrd, Katie už nedokázala jesť, piť ani prehĺtať kvôli vedľajším účinkom chemoterapie. Hneď, ako sme dorazili, vošla do kúpeľa, kým ja som čakala vonku. A do troch dní sedela na obrubníku a jedla hotdog.
V poslednú noc púte rozprávala svoj príbeh ostatným pútnikom a sľúbila, že sa vráti ako dobrovoľníčka. Počas svedectva nezostalo ani jedno oko suché, pretože jej prognóza bola zlá. Keď sme sa vrátili domov, lekári nedokázali vysvetliť, prečo jej zdravotné problémy zmizli. Jej leukémia sa už nikdy nevrátila, čo je vzácnosť pre pacienta, ktorý prežil recidívu a nepodstúpil transplantáciu kostnej drene. Neskôr na nás Katie naliehala, aby sme sa pripojili v nasledujúcom roku na púť, a keď môj manžel namietal, povedala mu: „Ocko, sľúbil si mi, že všetci pôjdeme znova.“
Od roku 1988 sme sa zúčastnili každej púte do Lúrd a všetci sme sa nakoniec pripojili k rádu. Po určitom čase som začala pracovať v kúpeli dva týždne na jar, pred púťou a potom opäť v lete. Pracovať tam bolo pre mňa ako ísť domov.
Kúpele v Lurdách sú posvätným miestom, kde sa každý pútnik v úplnej dôvere odovzdáva Panne Márii, žiada ju o ochranu a modlí sa za osobné úmysly. Každý deň začínajú dobrovoľníci na kolenách v modlitbe ruženca, po ktorých nasledujú ďalšie modlitby. Potom pobozkáme podlahu a postavíme sa pred sochu Panny Márie. Dvere sú otvorené a spievame Salve Regina alebo Regina Coeli. Každý z nás je priradený ku konkrétnej izbičke s tímom šiestich dobrovoľníčok, kde sa nachádza kúpeľ veľký 3 x 6 stôp (približne 1 x 2 metre). Pomáhame každému človeku pri vyzliekaní, zabalíme ho do plachty skôr, než ho zavedieme do kúpeľa a znova von. Niektorí mi povedali: „Voda je taká teplá; moje srdce horí.“ Iní hovoria: „Voda je studená, studená, studená.“
Pre mňa bolo ľahšie ísť do kúpeľa a teraz je to ťažšie a postupne sa mi to stáva väčším aktom viery. Moja skúsenosť ukazuje na ďalšiu pravdu, ktorú som sa naučila v kúpeľoch: Je ťažké precítiť rozdiel medzi chorým a dobrovoľníkom. Vstup do kúpeľa je úplným odovzdaním sa Panne Márii, odovzdávame seba samého a žiadame ju o ochranu, modlíme sa za všetky vlastné úmysly. Každý z nás má svoj vlastný príbeh a vlastný “náklad”, ktorý odovzdávame Panne Márii. V kúpeľoch som bola svedkom toľkých zázrakov, hoci my dobrovoľníci sa dokážeme len tipovať plný význam fyzických a duchovných uzdravení, ktoré zanechávajú človeka v radosti.
Spomínam si na isté dospievajúce dievča, ktoré k nám prišlo na nosidlách a vyzeralo bez života. Pripravila som ju a dala jej do ruky malú sošku Panny Márie. Šesť z nás ju odnieslo do kúpeľa, a keď sme ju priviedli k vode, akoby kvílila a potom vykríkla. Matka dievčaťa začala vzlykať, keď sa dievča vrátilo k nosidlám samé, matka ju objala a hystericky plakala. Nato dcéra objala matku a pobozkala ju na tvár.
Spomínam si na krásnu africkú ženu, ktorá prišla s barlami. Mala na sebe pár veľkých topánok. Pokľakla som si, aby som jej vyzula pevne zašnurované topánky, a keď som ich stiahla, videla som, že nemá nohy. Pochádzala zo Sierry Leone a povedala mi, že jej nohy odrezali povstalci počas občianskeho násilia. Zdieľala celý príbeh, objali sme sa a plakali sme spolu. Toto je tá najpokornejšia práca: všetci sme pred Bohom nahí. Je pre mňa darom kráčať s chorými k jaskyni. Ste s nimi v jednom pute.
Na invalidnom vozíku sedela istá americká žena a tlačila ju jej sestra. Požiadala ma o pomoc, pretože niektorí dobrovoľníci tvrdili, že pre ňu nie je bezpečné ísť do kúpeľa. Začali sme sa vyzliekať a videla som, ako mala zabalené svoje telo do termoobalu. Jej telo bolo pokryté rezmi z viacerých chirurgických zákrokov, pretože bojovala s rakovinou. S jej sestrou sme kráčali do kúpeľa. Potom sme sa za ňu všetci pomodlili, posadili sme ju do vody a vytiahli ju. Keď sme ju obliekli, pozrela na mňa a povedala: „Prežila som zázrak. Išla som do Lúrd, až som došla do kúpeľov.“
Už nikdy neuvidím týchto ľudí, ale viem, že zažili Pannu Máriu, pretože tam boli.
Myslím aj na mladú ženu z katolíckej strednej školy mojej dcéry, ktorá mala metastázujúcu rakovinu a jeden rok sa s nami pripojila k púti. Kým sme boli spolu v Lurdoch, hovorili sme o Katinom zázraku. Keď sme sa vrátili do Kalifornie, dostala som po čase správu, aby som jej zavolala do jej nemocničnej izby. „Och, pani Kieselová,“ vzrušene mi povedala, „prežila som zázrak.“ Potom musela telefonát prerušiť. „Teraz nemôžem hovoriť,“ dodala, „pretože lekári sú v mojej izbe. Zavolám vám neskôr.“ Tu noc zomrela. Dodnes neviem, aký to bol zázrak. Na čom však záleží je, že sa mohla pripojiť k púti a byť s Pannou Máriou v Lurdoch.
Tento rok mi veľmi bude chýbať privilégium zdieľať tento posvätný čas s chorými a ostatnými dobrovoľníkmi, s ktorými sme všetci pútnikmi na tejto pozemskej ceste. Tiež sa pýtam: „Čo od nás žiada Panna Mária?“ Nemám odpoveď. Našťastie sa chorí a ich rodiny, spolu s rytiermi a rytierkami, môžu stále spoľahnúť na živú omšu a modlitbu ruženca v jaskyni Lourdes a pripojiť sa k modlitbám za všetkých chorých, ktorí tam nemohli tento rok byť. Dúfam, že sa čo najskôr vrátim do kúpeľov.
Je to nádvorie Panny Márie – a jedno z miest, ktoré je najbližšie k nebu.
Zdroj: ncregister, Obrázok: tamtiež
