Chlapček, ktorý chránil Eucharistiu na vlastnom srdci

Máte predstavu, aký bol Rím na začiatku prvého storočia? Rimania boli najmocnejšími ľuďmi na svete, pretože dobyli a vládli nad mnohými národmi, ktoré boli spoločne známe ako Rímska ríša. Rímski vládcovia a ich vojaci boli veľmi krutí a obávali sa ich vlastní ľudia i ľudia iných národov.

Keď bol Tarzícius malý chlapec, vládol ríši cisár Valerian. Nenávidel kresťanov kvôli ich láske k Ježišovi a jeho učeniu. Boli väčšinou uvrhnutí do špinavých väzníc, kde boli podmienky zlé a mnohí z nich boli umučení, čo znamená, že pre svoju vieru boli zabití.

Ako boli títo kresťania mučení? Niektorí z nich boli ubití na smrť, iní boli upálení a najkrutejšie zo všetkého – niekoľko z nich bolo uvrhnutých do veľkej arény zvanej Koloseum (ktoré stále existuje) a tam ich zjedli levy. Bolo to ako šport pre cisára a jeho priateľov, ktorí sledovali túto hroznú krutosť a užívali si ju. Kresťania však toto všetko vydržali, namiesto toho, aby sa vzdali svojej viery v Ježiša.

Aby kresťanov nechytili, museli sa tajne stretávať vo svojich domovoch, ak sa chceli modliť a dozvedieť sa o svojej viere. Keď sa situácia stala príliš nebezpečnou, postavili podzemné miestnosti a chodby nazývané katakomby, aby sa mohli bezpečne stretávať. Aby mohli tajne sláviť svätú omšu, museli postaviť pod zemou veľké miestnosti zvané krypty, kde tiež pochovávali svojich mŕtvych.

Vchody do katakomb boli skryté a zvyčajne sa nachádzali na izolovaných miestach mimo mesta, ktoré boli známe iba kresťanom. Rovnaké katakomby stále existujú a návštevníci Ríma ich môžu vidieť.

Tam sa zhromaždili, aby sa modlili, študovali svoju vieru a počúvali omšu a prijímali sväté prijímanie. Bolo to možné vďaka odvážnym biskupom a kňazom, ktorí riskovali svoje životy, aby ľudia mohli prijímať Eucharistiu – Ježišovo telo a krv. Bez ohľadu na to, ako opatrní boli kresťania pri ochrane vedomostí o vstupoch do katakomb, niekedy ich pohania objavili. Preto bolo veľa kresťanov chytených alebo uväznených, kde každý deň očakávali, že budú zabití. Napriek utrpeniu stále túžili prijať Ježiša v Eucharistii.

Jedného dňa, keď sa biskup chystal sláviť svätú omšu v jednej z katakomb, dostal od väzňov list, medzi ktorými boli niektorí z jeho biskupov a kňazov, v ktorom ho žiadali.  aby im poslal sväté prijímanie. Vedeli, že ak bude s nimi Ježiš, budú sa menej báť a radi by prijali smrť mučeníkov pre jeho lásku. To pre biskupa predstavovalo problém, pretože vedel, že je veľmi nebezpečné priniesť svätú Eucharistiu k väzňom a chorým.

Pred začiatkom svätej omše biskup požiadal prítomných ľudí, aby sa modlili, aby si vybral toho najlepšieho, kto vezme Ježiša v Eucharistii väzňom. Keďže to pre kňazov bolo príliš nebezpečné, bolo dôležité, aby bol vybraný iný dobrý človek, ktorý by nevzbudil podozrenie.

Hneď ako sa omša skončila, biskup sa opýtal, kto bude ochotný túto odvážnu úlohu vykonať. Mladý chlapec Tarzícius –  miništrant – sa postavil a povedal: „pošli mňa.“ Biskup si myslel, že chlapec je príliš mladý a môže byť ohrozený, ale Tarzícius ho presvedčil, že ho nikto nebude podozrievať  jednoducho preto, že je taký mladý. Všetci kresťania vedeli o hlbokej láske, ktorú Tarzícius mal k Ježišovi v Eucharistii, takže biskup nakoniec prijal chlapcovu ponuku.

Tarzícius dostal niekoľko hostií starostlivo zabalených do ľanovej handričky a dal ich do malej krabičky, ktorú si zabalil do tuniky na svoje srdce. Biskup ho požiadal, aby si spomenul na nebeské poklady, ktoré mu boli zverené v Ježišovi v Eucharistii a aby sa vyhýbal preplneným uliciam a verne a bezpečne chránil tieto posvätné tajomstvá. Tarzícius odpovedal, že radšej zomrie, než by ich stratil alebo zneuctil. Pohladkal svätý poklad na svojom srdiečku a vydal sa do väzenia.

Ach, aký šťastný a hrdý sa Tarzícius cítil, keď niesol nášho blahoslaveného Pána tak blízko pri srdci! Nemal žiadne myšlienky na to, aby sledoval miesta alebo ľudí, ktorými prechádzal. Myslel iba na Ježiša, ktorého niesol.

„Ach, drahý Ježiš, ako ťa milujem,“ zašepkal. „Ako dobre, že si si ma vybral za svojho malého posla.“ Ako ochotne by som pre teba trpel a zomrel, ako títo dobrí ľudia vo väzení. Možno jedného dňa mi dovolíš položiť aj môj život. “

Zašepkal slová lásky a rýchlo napredoval vo svojej ceste. Vyšiel z katakomb na cestu. Tam uvidel skupinu svojich školských kamarátov, ktorí sa práve chystali začať hru, ale na doplnenie potrebovali ešte jedného. Keď uvideli Tarzícia, zavolali ho, aby sa zastavil a pridal sa k nim.

„Je mi ľúto,“ povedal, „ale mám dôležitú úlohu.“ Ponáhľal sa, ale chlapci ho chytili a nenechali ho odísť.

„Čo tam máš?“ Povedal jeden z chlapcov, keď videl, ako pevne Tarzícius držal ruky na svojom srdci. „Dovoľ mi pozrieť sa.“

„Nie, nie,“ zvolal Tarzícius, snažiac sa oslobodiť. Vďaka jeho úzkosti boli všetci zvedaví a spoločne sa pokúsili odtiahnuť mu ruky.

„Môj Ježišu, posilni ma,“ zašepkal Tarzícius takmer bez dychu.” Jeden chlapec však počul jeho slová a kričal na ostatných: „Je kresťanom. Skrýva tam nejaké kresťanské tajomstvo.“

To chlapcov ešte viac podporilo v zvedavosti. Rozhodli sa, že sa to dozvedia stoj čo stoj, tak ho udreli, kameňovali ho, kopali ho a robili, čo bolo v ich silách, aby odtiahol ruky, ale nemohli ho prinútiť uvoľniť ich z jeho srdiečka.

Muž, ktorý prechádzal okolo, sa pýtal, čo sa stalo. „Je to kresťan, ktorý má nejaké kresťanské tajomstvo, a my sa ho snažíme získať od neho,“ zvolal jeden z chlapcov.

„Povedal si, kresťan?“ Povedal muž a dal Tarzíciovi jeden krutý úder a hodil ho na zem.

V tomto okamihu vojak, ktorý sa ponáhľal smerom k skupine, rozptýlil ich doprava a doľava a sklonil sa nadol, zodvihol malého Tarzícia do svojho náručia.

„Zbabelci!“ Povedal; „Toľkí proti jednému malému chlapcovi.” Vojak rýchlo prešiel ulicou a ponáhľal sa do tichej časti.

„Tarzícius, chlapče,“ povedal a odhrnul kučery z bledej tváre. Tarzícius otvoril oči a uzrel vojaka, ktorý bol kresťanom a s ktorým sa často stretával v katakombách.

„Umieram,“ povedal, „ale chránil som pred nimi svojho Boha.“ A podal svoj drahocenný poklad vojakovi, ktorý ho s úctou vložil do tuniky. „Odveď ho do väzenia za mňa,“ povedal Tarzícius a s miernym povzdychom padol späť do náručia vojaka. Jeho maličká duša už bola u Boha, pre ktorého dobrovoľne dal svoj život, pretože sám Ježiš kedysi povedal: „Nik nemá väčšej lásky, ako ten, kto položí život za svojho priateľa.”

Malý Tarzícius dal svoj život za priateľa priateľov, Ježiša Krista.

Svätý Tarzícius sa stal patrónom deti, ktoré sa pripravujú na prvé sväté prijímanie, miništrantov a jeho sviatok si pripomíname 15. augusta.

Zdroj: Myfirstholycommunion.com, Obrázok: tamtiež