Eucharistický zázrak maličkej blahoslavenej

Tak túžila po sviatostnom Ježišovi, že zostúpil z raja, aby ho prijala. Vo vzniknutej extáze sa Imelda navždy spojila so svojím Ženíchom.

„Povedzte mi, ako je možné prijať Eucharistiu a neumrieť láskou?“ Táto otázka, ktorá vyšla z úst maličkej Imeldy, prezrádzala horúcu túžbu, s akou sa toto dieťa túžilo spojiť s Ježišom v Eucharistii. A pretože ho nemohla prijať, pretože bola príliš malá, sladká svätica sa trápila v slzách po každom odmietnutí, pretože verila zo všetkých síl, že ten maličký Chlieb je živý a pravý Ježiš.

Tento biely kvietok sa tak zapáčil Bohu, že sa s ním chcel nielen zázračne spojiť, ale uchvátil ju v extáze lásky a preniesol ju k sebe do neba.

Narodila sa vo vznešenej Bolonskej rodine a bola prijatá ako požehnanie z neba a ako najmilšia dcéra. Ostatne, už jej narodenie bolo zázračné. Noc a deň sa zbožná kňažná Castor Galuzzi modlila svätý ruženec v presvedčení, že napriek ťažkým skúškam, akým bola podrobená, dostane milosť dieťaťa. A to sa skutočne stalo. Ako ružička vypadnutá z rúk Panny Márie uzrela svetlo sveta maličká Imelda, inak volaná Mária Magdaléna.

Nové stvorenie vyrastalo v prostredí zdravom a pokojnom. Milovaný otec Egan Lambertini, vznešený bolonský šľachtic sa tešil ako muž veľkej dôvere a bol známy pre svoje hlboké človečenstvo. Bol delegovaný mnohými vládnymi úlohami, ktoré ho často zdržiavali mimo mesto. Mamička Castor, matka vrúcnej viery, usilovala, aby čo najskôr naučila svoju dcéru náboženským základom. Imelda s ňou chodievala na nedeľnú svätú omšu, načúvala interpretáciám evanjelia a zotrvávala dlho na matkiných kolenách a recitovala svoje modlitby.

Čoskoro u nej celkom spontánne vzrastala túžba po sviatostnom Ježišovi. Nachádzali ju v rôznych denných hodinách v adorácii pred svätostánkom a často sa vzdialila z rodinných osláv, aby zabehla do zámockej kaplnky. Kúzlo malého oltára o ktorý sa sama starala a zdobila ho kvetinami bolo tak silné, že prekrylo všetky „príťažlivosti sveta.“

Aj keď vyrastala vychovávaná v kresťanskej viere, bolo v nej niečo viac. Akoby Božou silou ustavične, neprestajne stúpala k Ježišovi. Vo svojich ôsmich rokoch vyslovila svoju túžbu vstúpiť do kláštora. Len tak sa bude môcť úplne oddať svojmu Milovanému. Zvlášť potom túžila po adorácii, aby mohla uctievať Eucharistiu.

V tej dobe nebolo výnimkou, že mladé dievčatá vstupovali do kláštorov. Aj keď s určitou melanchóliou ju rodičia sprevádzali až k prahu kláštora sestier dominikánok na Val di Petra, na návrší u Bologne. Nedá sa opísať, ako bola Imelda nadšená, keď si mohla obliecť biely habit, symbol, že patrí Bohu ako panenská obeť.

Keď už bola v kláštore, vďaka vtedajšej dobe, miestu a spôsobu rehoľného života, sa oheň lásky v Imelde dokonale rozhorel. Každodenná účasť na svätej omši, dlhé pobyty v adorácii pred Najsvätejšou Sviatosťou živili v dievčati obrovskú túžbu spojiť sa s Ježišom vo svätom prijímaní. Preto bolo pre ňu veľkým utrpením, keď videla svoje spolusestry, ako pristupujú k prijímaniu, ktorého sa zatiaľ nemohla zúčastniť.

Nespočetnekrát predniesla kňazovi svoju prosbu, ale vždy počula odpoveď, že je ešte príliš malá. V tej dobe bolo prvé sväté prijímanie podávané vo veku 13 – 14 rokov. Jej túžba vyústila do tejto naliehavej prosby:

„Ježišu, ty si sám prikázal, aby maličkí prichádzali k tebe; prečo ma teraz nechávaš tak čakať? Milujem ťa a vieš, že po tebe túžim. Prečo neprídeš? Prečo si sa len ukryl do svätostánku a nevypočuješ ma? Ako dlho, Pane, zostaneš pre mňa skrytý?“

Ale jej vnútorné utrpenie lásky k svätej Hostiu nemalo trvať dlho. 12. mája 1333 došlo totiž k zázraku. Na vigíliu Nanebovstúpenie Pána sa celý kláštor pripravoval horlivo na oslavu tohto sviatku. Tiež Imeldino srdce bolo rozochveté, pretože verilo a dúfalo, že práve pri tejto príležitosti sa spojí s Ježišom. Preto keď jej predstavená znovu nedovolila pristúpiť k prijímaniu, malá sestrička sa dala do usedavého plaču. Kým pozorovala spolusestry, vzývala zo všetkých síl Ducha Svätého a prosila Ježiša, aby rýchlo prišiel do jej duše. A tentoraz jej Snúbenec nemohol odporovať takému prívalu lásky. Keď sa už zavreli dvierka svätostánku a všetky sviece boli zhasnuté, rozžiarilo sa zrazu v chóre žiarivé svetlo a celý priestor sa naplnil ľúbeznou vôňou. Z neba zostúpila premenená Hostia a zastavila sa v priestore nad hlavou blaženej, ktorá so zopätými rukami bola stravovaná túžbou. Vôňa a svetlo boli tak intenzívne, že znovu privolali všetkých späť do kostola.

Keď kňaz zbadal zázrak, obliekol si superpelíciu a štólu, pokľakol a čakal. Hostia sa zniesla na jeho paténu. Teraz už nikto nemohol odoprieť tomuto vrúcnemu srdcu jeho veľkú lásku: sviatostného Ježiša. Corpus Domini nosri Jesu Cristi custodiat animam tuam in vitam aeternam. A s týmito slovami vložil kňaz anjelský Chlieb do Imeldiných úst.

Prítomní prepukli vo veľký jasot, keď videli Imeldu, ako jas Hostie ožaroval jej tvár. Sestry začali spev Magnificat z ranných chvál a slávu Otcovi, ktorý dopustil tento zázrak. Jasot bol veľký, ale Imelda nepočula nič. S rukami prekríženými na hrudi bola zachvátená extázou, celá nehybná. Čas plynul a blažená nereagovala a nejavila známky života. Dôvod sa ukázal za chvíľu. Malá nevesta Kristova, akonáhle prijala Hostiu, odovzdala svojho ducha svojmu Pánovi a odišla do nekonečnej radosti večného sobáša.

Zdroj: Lumendelumine.cz, Obrázok: Pinterest

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *