Poľský Šarbel, orodovník vo finančných ťažkostiach

Boží služobník Wenanty Katarzyniec, kňaz z Rádu menších bratov Františkánov sa narodil 07.10.1889 v obci Obydów, patriacej farnosti Kamionka Strumiłowa, Ľvovská arcidiecéza. Jeho rodičia boli Ján a Agnieszka rodená Kozdrowicka, ktorí boli zbožní, ale veľmi chudobní dedinčania. Pri krste dostal meno Jozef.

Od útleho veku bol pre svojich rodičov – ako svedčí domáci kňaz skutočnou útechou. Vždy poslušný a pracovitý, zbožný a skromný. Pásol kravy, spieval nábožné piesne alebo sa modlil ruženec a apoštoloval medzi svojimi rovesníkmi. Najmenej raz mesačne dostal sväté prijímanie a často chodieval na omšu. Chlapcovou obľúbenou zábavou bola hra na svätú omšu, ktorú sám slávil na oltári doma.

V siedmich rokoch začal navštevovať základnú školu. Prvý rok študoval na miestnej škole a potom na päť rokov odišiel do Kamionky vzdialenej 4 km. Sníval o tom, že sa bude venovať Božej službe, ale kvôli chudobe nemohol ísť do seminára, študoval na škole v Radziechowe a nasledujúce štyri roky / 1904 -1907 /  na učiteľskom seminári v Ľvove. Na štúdium a bývanie čerpal peniaze zo štipendia a učením súkromných hodín. V roku 1907 zaklopal na františkánsky kláštor v Ľvove a požiadal o prijatie do rádu. Jeho predstavený ho podrobil skúške, pretože mu povedal, aby najskôr ukončil strednú školu a naučil sa latinčinu, ktorú ešte neštudoval. Po roku mu Jozef priniesol stredoškolský diplom, kde stálo „ukončil s vyznamenaním.“ V latinčine bol tak dobrý, že bol schopný prekladať dokonca aj Caesara a Cicera. Rodičia sa snažili udržať svojho syna vo svete, tým skôr preto, že talentovaný mladý muž mal pred sebou veľkú učiteľskú kariéru, ale Jozef im povedal: „Nepotrebujem peniaze a vo svete by som sa pokazil“ – a tak nasledoval svoje povolanie.

25.augusta 1908 prijal v Ľvove habit spolu so svojím novým menom Wenanty a začal tak noviciát, po ktorom zložil svoje rehoľné sľuby. Miloval františkánsky rád z celej svojej duše a snažil sa jeho ideál dôsledne uplatňovať vo svojom živote. Počas duchovných cvičení sa rozhodol: „Vzdávam sa aj najmenšieho hriechu, hoci by som mal preto aj zomrieť“. Čistota žiarila na jeho tvári, miloval chudobu a umŕtvovanie. Dal si sľub abstinencie a nikdy nepil alkohol. V spoločnom živote komunity bol mimoriadne sympatický a ochotný. „Hlavným atribútom otca Wenantyho, svedčí jeden z jeho profesorov, je verné a neustále dodržiavanie všetkých náboženských predpisov.“ „Naučil som sa,“ hovorí jeho predstavený, „že jeho svätosť je skutočná.“

Študoval filozofiu a teológiu v seminári v Krakove. Bol nesmierne múdry a šikovný, no zbytočne by ste hľadali stopu pýchy. Na doučovaní, ktoré dobrovoľne dával svojim kolegom, vedel jasne a zrozumiteľne predstaviť najťažšie veci. Aj keď pomáhal, vždy usmerňoval tak, aby to vyzeralo, akoby to tento študent už pochopil sám a pomoc nebola potrebná. Niekoľko rokov bol dušou cirkevného kruhu Zelus Seraphicus ako tajomník a neskôr prezident. Napísal veľa dokumentov, najmä o Nepoškvrnenej Panne. Mnohých kňazov priviedol do bratstva adorácie Najsvätejšej sviatosti  a on sám sa každú hodinu objavil pred Bohostánkom. Konverzácia s Pánom mu otvárala širšie horizonty.

Kňazský život

Dňa 02.06.1914 bol otec Wenanty vysvätený za kňaza. Šesť mesiacov pred vysviackou napísal svojim rodičom: „Ak sa mám stať kňazom, proste Boha, aby som bol dobrým a svätým kňazom.“ Potom vypukla vojna a Wenanty sa stal anjelským potešiteľom pre svojich krajanov. V septembri toho istého roku ho umiestnili na pastoračnú prácu vo františkánskej farnosti v Czyszke pri Ľvove. Aj keď tu pracoval len rok, získal najvyššie uznanie farníkov i svojho farára. „Môžem s istotou povedať,“ povedal neskôr jeho farár, „že v mojom štyridsiatom roku života v kláštore, mimo otca Wenantyho som nestretol takúto postavu … Je to kňaz podľa Božieho srdca.“ Preukázal sa ako veľký kazateľ, dobrý spovedník a veľký vychovávateľ detí. Rád navštevoval chorých, ignorujúc infekčné choroby, ktoré boli v tom čase veľmi rozšírené.

V auguste 1915 ho jeho nadriadení presunuli do Ľvova, kde bol zodpovedný za formáciu novicov a čoskoro aj profesorov. Vekom bol stále veľmi mladý, ale zrelý v svätosti a mal veľa vedomostí a duševnej zrelosti. Formáciu novicov prijal ako lásku svojho srdca. Vychovával ich v disciplíne, chudobe, pokore a bratskej láske. Veľa požadoval od svojich žiakov, ale najviac od seba. Doviedol svoju pokoru tak ďaleko, že v predvečer sviatku sv. Františka a na Zelený štvrtok pobozkal nohy svojim žiakom a podriadeným. Stále im hovoril: „Zachovávajte náš poriadok! Nemám pre Vás nič lepšie.“ Varoval ich pred nebezpečenstvom, vychovával silné osobnosti a nevedomky uskutočňoval náboženskú reformu od nuly. „Bol to nezvyčajný vychovávateľ,“ napíše o ňom neskôr Wincent Lutosławski.

Mal skutočne veľa práce v kňazskom seminári, v noviciáte učil nových kandidátov, sám ukončil svoje štúdium, učil filozofiu a gréčtinu starších klerikov. Napriek tomu s radosťou prijal povinnosť prefekta, často sa venoval aj pastoračnej práci, často kázal a vydával kázne, trávil čas v spovedi, prednášal mimo seminár, učil katechizmus sestry Máriinej rodiny a spovedával chorých a mrzákov. Jeden z týchto kajúcnikov, bez obidvoch nôh, hovorí: „Mal som neustále pochybnosti, no on všetko upokojil svojou dobrotou! Vždy po spovedi pred ním, blaženosť premohla moju dušu: cítil som, že sa spovedám svätému.“ Vždy si našiel čas písať články pre Gazetu Kościelnu a neustále študoval najmä katechizmus Tridentskej rady, hovoriac, že ​​tam možno nájsť všetko o viere. Nestrácal nikdy čas.

Priateľstvo so svätcom

Krásnou skúsenosťou v živote otca Wenantyho je priateľstvo s jeho mladším kolegom, svätým Maximiliánom Kolbem. Počas dovolenky v Kalwarii Pacławskej sa stretávali ako klerici. „Otec Kolbe padol do môjho srdca a zdá sa mi, že obaja máme rovnaké ambície a impulzy.“ Takto opísal vzťah otec Wenanty v roku 1919, pričom so zvyčajnou pokorou zdôraznil, že nikdy nedosiahne na mieru jeho dokonalosti. Svätý Maximilián Kolbe sa zveril, že mal šťastie, keď sa stretol so svätou dušou ako je Wenanty, ešte keď bol mladý. „Aj keď mi to nebolo dané,“ napísal, „aby som s ním mohol zostať dlhšie, no urobil na mňa nezmazateľný dojem.“ Keď sa vrátil z Ríma a začal šíriť Šík Nepoškvrnenej na poľskej pôde, otec Wenanty vyhlásil: „Ja som s tebou celou svojou dušou“ a on a jeho novici sa pripojili k združeniu. V roku 1920 ochorel otec Wenanty a otec Maximilián ho vystriedal v magisterskom štúdiu.

Choroba

Svätosť otca Wenantyho dozrela na chorobu. Odpočíval vo františkánskych kláštoroch: v Hanaczowe a potom v Kalwarii Pacławskej, ale hneď ako sa cítil lepšie, pridal sa k spovedníkom, aby im ochotne pomáhal slúžiť kajúcnikom. „Slávil svätú omšu ako svätý!“ – spomínajú obyvatelia Kalwarie. Bohužiaľ, 28. decembra 1920, došlo k ťažkému tuberkulóznemu krvácaniu, po ktorom požiadal svojho nadriadeného, ​​aby ho pripravil na smrť a keď sa opäť na sviatok Panny Márie odvážil slúžiť v spovednici, jeho choroba ho zmohla úplne. Úplne súhlasil s Božou vôľou. „Uprostred tejto choroby,“ svedčí nadriadený, „nikdy nebol depresívny a nikdy netrpezlivý,“ hoci ho horúčka ťažko mučila a veľmi trpel. Zomrel 31. marca 1921. Celá Kalwaria sa zúčastnila pohrebu kňaza, ktorého už teraz vnímala ako svätého. Mnohí sa nemodlili ani tak za jeho dušu, ako za jeho príhovor u Boha.

Pred svojou smrťou sa otec Wenante priznal sv. Maximiliínovi Kolbemu: „Vidíš ma chorého a nemôžem nič viac pre teba urobiť, ale po smrti urobím pre teba veľa a rád.“ Mal na mysli najmä vydavateľskú prácu, ktorú radil otcovi Kolbemu a vyzval ho, aby si poponáhľal. Rozhodli sa vydávať mesačný časopis s názvom „Rytier Nepoškvrnenej“ od januára 1922, ale nebolo na to nijaké financovanie. Ľudia okolo otca Kolbeho hovorili: „Ak tento časopis vyjde v januári, bude to skutočný zázrak.“ Otec Kolbe si však pamätal sľub priateľa a časopis sa objavil v stanovenom termíne. Vydavateľstvo Wenanteho prijalo za stáleho patróna a zostali pod jeho ochranou veľmi hmatateľným spôsobom, najmä pri získavaní tlačiarne a zakladaní Nepoškvrnenej.

Sláva svätosti Otca Wenanteho rástla nielen vo františkánskom ráde, ale aj mimo neho a zvyšovala sa početnými láskavosťami, vyprosenými jeho príhovormi. Otec Kolbe nazval zosnulého priateľa a dobrodinca novým poľským kandidátom na oltár a hneď po jeho smrti sa pokúsil napísať životopis a začať proces blahorečenia. Ukázal, čo je podstatou jeho svätosti: „Nesnažil sa o mimoriadne skutky, ale vykonával mimoriadne obyčajné skutky.“ A iní svedčili: „Bol príkladným kňazom vo všetkých ohľadoch,“ „ nechýbala mu žiadna cnosť.“

pozn. Viac o zázrakoch na príhovor Božieho služobníka Wenantyho v článkoch neskôr.

Zdroj: wenanty.pl, Obrázok: Pinterest

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *