Martýr Jozafát s darom neporušeného tela
Martýr Jozafát Kuncewycz, (civilným menom Ján) narodený v malom mestečku Volodymyr v Litve (Volyn) v roku 1580 alebo – podľa niektorých spisovateľov – 1584, je najznámejšou obeťou násilia týkajúceho sa realizácie Únie v Breste v roku 1596, boja medzi pravoslávnymi a katolíckymi veriacimi. Zomrel vo Vitebsku v Rusku 12. novembra 1623.
Narodenie svätca prišlo v pochmúrnom období pre Rusínsku cirkev. Už na začiatku 16. storočia sa Florentská únia stala mŕtvym listom papiera. V prípade rusínskej cirkvi nasledovala úplná demoralizácia po jej oddelení od Ríma a celé „jej telo“ sa stalo notoricky známym pre svoju hrubú ignoranciu a zlomyseľnosť ich života. V roku 1596 sa Rusínska cirkev rozdelila na dve protichodné strany – Uniatov a tých, ktorí vytrvali v rozkoloch – každá s vlastnou hierarchiou. (Uniati: zjednotení kresťania grécko-slovanského obradu, ktorí uznávali primát pápeža a pravoslávni, ktorí pápeža neuznávali) Medzi vodcov schizmatickej strany, ktorí sa snažili získať popularitu nenávisťou voči Uniatom, bol najviac nápadný Meletius Smotryckyj a „najobľúbenejšou“ z jeho obetí bol práve sv. Jozafát.
Jozafátov otec sa venoval obchodným aktivitám a zastával úrad mestského radcu. Obaja rodičia prispeli k zasiatiu semienka zbožnosti do srdca svojho dieťaťa. V škole vo Volodymyre sa Jozafátovi veľmi darilo a jeho výsledky svedčili o neobvyklom talente. S najväčšou horlivosťou sa venoval štúdiu najmä duchovnej literatúry a naučil sa takmer celý breviár naspamäť, ktorý od tohto obdobia začal čítať a modliť sa denne. Z tohto zdroja čerpal svoje rané náboženské vzdelanie, pretože kňazi zriedka kázali alebo sa venovali katechetickej výučbe. Kvôli schudobneniu jeho rodičov sa stal učňom u obchodníka Popoviča vo Vilne. V tomto meste, známom pre korupciu, veľký pokles morálky a spory o rôznych náboženských sektách, sa zdalo, že Jozafát bude obzvlášť ohrozený pre svoje náboženské presvedčenie a zmení sa, no opak sa stal pravdou a on sa tu zoznámil s niekoľkými vynikajúcimi mužmi pod vedením ktorých postupoval v učení a v raste svojich čností.
Vo veku dvadsiatich štyroch rokov (1604) vstúpil do Rádu sv. Bazila Veľkého, do kláštora Najsvätejšej Trojice vo Vilne. Ako rehoľné meno si zvolil Jozafát (Meno Jozafát má hebrejský pôvod a znamená „Boh súdi“.) Kláštor bol spustnutý, býval tam len jeden mních, niektoré časti boli prenajaté nájomníkom, iné len chátrali. Jozafát si vybral malú izbičku neďaleko brány, kde žil ako pustovník a pripravoval sa na zloženie rehoľných sľubov. Modlil sa a študoval Sväté písmo a bohoslužobné knihy. Okrem toho písal články na rozličné témy – o rehoľníkoch, o katolíckej minulosti Ruska, o celibáte, katechizme atď. Prísne sa postil, spával na holej podlahe a často sa bičoval. Verejnosti sa vyhýbal. No aj tak viacerí vedeli o jeho prísnosti voči sebe a chceli zničiť jeho dobrú povesť. Poslali k nemu zvrhlú ženu, ktorá ho mala zviesť. Tá prišla za ním pod zámienkou, že potrebuje duchovnú radu. No keď ho začala zvádzať, prísne ju pokarhal. Keď ani to nepomohlo, vzal palicu a nemilosrdne ju odháňal, kým neodišla preč. Od toho času si ho začali vážiť všetci šľachetní ľudia v meste. Čoraz viac ich začalo prichádzať za ním, aby našli u neho radu a pomoc.
Chodieval k nemu aj bohatý a vzdelaný šľachtic Ján Rutskyj, ktorý pochádzal z kalvínskej rodiny. Počas štúdií v Prahe, v Nemecku a v Ríme sa však stal katolíkom, no po návrate domov sa nemohol odhodlať brániť pravú vieru. Až na povzbudenie Jozafáta sa rozhodol vstúpiť do baziliánskeho rádu a zložiť rehoľné sľuby. Rutskyj zasa poskytol Jozafátovi veľa zo svojich bohatých vedomostí. Zanedlho viacero mladých mužov vstúpilo do rehole. V roku 1609 bol Jozafát vysvätený za kňaza. So svojou povestnou horlivosťou sa dal do práce. Neúnavne kázal a vyzýval k rozširovaniu zjednotenia (únie) pravoslávnych s Katolíckou cirkvou.
Pravoslávni si začali robiť posmech nielen z Jozafáta, ale aj z miestneho arcibiskupa Počeja a mnícha Rutského. Nosili po meste ich karikatúry a hanlivo ich nazývali. Jozafátovi vymysleli prezývku „uchvatiteľ duší (dušechvat)“. Tým mu však paradoxne dali najkrajší titul. Veľa pravoslávnych našlo cestu späť do Cirkvi. Jozafát popri tomto všetkom nezabúdal ani na chudobných a trpiacich. Nikomu neodmietol pomoc. Pod jeho vedením bol tiež opravený schátralý kláštor. Počas jeho účinkovania sa takmer celé Vilno stalo katolíckym.
Hoci bol mladý, zvolili ho za predstaveného baziliánskeho kláštora v meste Byten v dnešnom Bielorusku a o rok za archimandritu (vyššieho predstaveného) vo Vilne. Jeho spoločník Rutskyj sa stal v roku 1613 arcibiskupom a metropolitom celej ruténskej Cirkvi v Kyjeve. Po nejakom čase ustanovil Jozafáta za biskupa-koadjútora (biskup s právom nástupníctva) v Polocku (v dnešnom severnom Bielorusku), kde bol už staručký arcibiskup. Ten po pár mesiacoch zomrel, a tak v roku 1618 zaujal jeho miesto Jozafát. Na biskupstve zaviedol prísny poriadok. Od služobníctva vyžadoval zbožnosť a spravodlivosť a zvlášť sa venoval duchovenstvu, ktoré bolo mravne upadnuté a bez vzdelania. Mnohí šľachtici kňazov dosadzovali, ako sami chceli, nakladali s nimi podľa svojej ľubovôle, odopierali im dávky na obživu a starali sa aj do vecí cirkevných. Náboženský život sa pod vedením biskupa Jozafáta veľmi upevnil a dobre rozvíjal. Jeho nepriatelia však zosnovali zákerný plán.
Spomedzi seba určili za protibiskupa v Polocku Meletija Smotrického, ktorý bol známy svojimi spismi proti uniatom. Ten ho začal najprv listami napádať a rozširovať medzi ľuďmi nepravdivé správy, že Jozafát bol zosadený kráľom Žigmundom III. a za biskupa bol určený on sám. Keď sa to Jozafát dozvedel, okamžite sa ponáhľal do Varšavy za kráľom, ktorý mu dal potvrdenie, že on je pravým biskupom. Jozafát potom tento list čítal vo svojom biskupstve. Prišiel aj do mesta Vitebsk (v dnešnom severovýchodnom Bielorusku), kde ho tiež čítal. V tomto meste však panovala najväčšia nenávisť voči nemu. Jozafát tam práve preto častejšie chodil a usiloval sa obrátiť zaťatých protivníkov, hoci polockí mešťania ho od toho odhovárali.
Vo Vitebsku sa napokon rozhodli Jozafáta odstrániť. Najali istého potulného popa Eliáša, ktorý začal raz večer drzo a sprosto vykrikovať pod arcibiskupskými oknami. Ráno toto divadlo pokračovalo. Jozafátovi služobníci vyšli von a Silvestra chytili. Práve to chceli sprisahanci. Začali zvoniť na zvony a kričať, aby biskupa odstránili. Jozafát kázal Silvestra prepustiť. No protivníci vbehli dnu, zranili jeho služobníkov a jeho samého udreli kyjom a následne sekerou do hlavy. Keď padol na zem, ešte po ňom šliapali a bodali ho. Napokon ho strelili z muškety do hlavy, jeho telo potupili, vyzliekli a hodili do rieky Dviny. Stalo sa to 12. novembra 1623. No hneď na druhý deň, keď vytriezveli, si uvedomili svoj strašný čin. Jeho telo vylovili a v slávnostnom sprievode ho previezli do Polocka. Oplakali svoj zločin a obrátili sa. Smotrickij, ktorý bol hlavným pôvodcom zločinu, odišiel do Grécka a v roku 1627 po rokoch kajúcnosti sa zmieril s Katolíckou cirkvou.
Svedkovia udalostí jeho smrť opísali takto:
Zvonenie katedrálnych zvonov a zvonov iných iných kostolov sa rozšírilo. Bol to signál a povolanie k povstaniu. Zo všetkých strán mesta sa blížili masy ľudí – mužov, žien aj detí – zhromažďovali sa s kameňmi a napadli arcibiskupskú rezidenciu. Masy zaútočili a zranili sluhov a asistentov arcibiskupa a vnikli do miestnosti, kde bol on sám. Jeden z útočníkov ho udrel do hlavy palicou, druhý ho preťal sekerou a keď Jozafát padol, začali ho biť a bodať. Vyrabovali jeho dom, vytiahli jeho telo na námestie, preklínali ho – dokonca aj ženy a deti. … Ťahali ho nahého ulicami mesta až na kopec s výhľadom na rieku Dvina. Nakoniec uviazali kamene na jeho mŕtve telo a hodili ho do Dviny v jej najhlbšej časti.
Aj keď od Jozafátovej smrti uplynulo päť rokov, jeho telo bolo stále neporušené. V roku 1637 komisia skúmala život mučeníka a v roku 1643 – dvadsať rokov po jeho smrti – bol Jozafát blahorečený. Jeho kanonizácia sa uskutočnila v roku 1867.
Veľké boli cnosti svätca. Ako chlapec sa vyhýbal obvyklým detským hrám, veľa sa modlil a nestratil žiadnu príležitosť pomáhať pri bohoslužbách. Najmä deti mali k nemu veľmi dobrý vzťah a našli v ňom vhodný vzor pre život. Ako učeň venoval každú hodinu voľného času modlitbe a štúdiu. Jeho majster Popovič spočiatku vnímal toto správanie s nepokojom, ale Jozafát si postupne získal takú úctu, že mu Popovič ponúkol celé svoje bohatstvo a ruku svojej dcéry. Láska Jozafáta k Bohu a náboženskému životu však nikdy nemohla byť nahradená manželstvom. Spočiatku kráčal po cestách cností bez ľudského sprievodcu no viedol ho niekto oveľa cennejší a to samotný Duch Svätý.
Jeho obľúbené zbožné cvičenie bola poklona, vzdanie úcty, v ktorej sa čelom dotýkal zeme a modlil sa slovami „Ježiš Kristus, Syn Boží, maj so mnou milosrdenstvo, som úbohý hriešnik.“ Nikdy nejedol mäso, veľa sa postil, nosil košeľu z vlásia a hranatú reťaz, spal na holej zemi a bičoval svoje telo, až kým z neho neprúdila krv. Mnohí ho často nabádali, aby si určil hranice a neužíval také prísne tresty.
Z horlivého štúdia liturgických kníh vypracoval množstvo dôkazov katolíckej pravdy a svoje znalosti využil v zložení niekoľkých diel – „O krste“ sv. Volodymyra“, O mníchoch a ich sľuboch“. Ako diakon, kňaz a biskup sa vyznačoval svojou mimoriadnou horlivosťou v službe dušiam. Kázal nielen v kostoloch, ale tiež na poliach, v nemocniciach, väzeniach a dokonca aj na svojich cestách. Aj keď jeho slová v kázňach mohli zlyhať, jeho prosby a slzy mu zabezpečili úspech. Horlivosť spojená s jeho láskavosťou a mimoriadnou láskou k chudobným obracala mnohých ku katolíckej viere. Medzi jeho konvertitov patrili mnohé dôležité osobnosti ako Ignác, moskevský patriarcha a Emmanuel Cantacuzenus, ktorý patril do rodiny gréckeho cisára Palæologusa.
Ako arcibiskup obnovil kostoly; vydal pre kňazov katechézy s pokynmi, aby sa učili srdcom; zložil pravidlá pre kňazský život a zveril diakonom úlohu dozoru nad ich dodržiavaním; zhromaždil synody v rôznych mestách diecéz a pevne sa postavil proti cisárskemu kancelárovi Sapiehovi, keď chcel urobiť veľa ústupkov v prospech schizmatikov. Skrze všetky svoje snahy a všetky svoje cesty pokračoval vo svojom príkladnom náboženskom živote a nikdy nezmiernil svoju horlivosť, pokánie a modlitbu.
Často dostal príležitosť odísť a dostať sa do bezpečia, no vždy túto ponuku odmietol a napriek hrozbám smrti nikdy svoje poslanie neopustil. Po jeho smrti bol jeho vplyv ešte väčší: počet konverzií bol početný a úcta k nemu sa naďalej rozširovala. Podľa Juliánskeho kalendára sa jeho sviatok koná prvú nedeľu po 12. novembri. Jeho sviatok sa slávi 12. novembra v univerzálnom kalendári. Od roku 1949 odpočíva jeho telo v bazilike sv. Petra vo Vatikáne.
Zdroj: Catholic encyclopedia.org, Zivotopisysvätych.sk, Obrázok: Pinterest
