Vzdávame vďaky po prijatí Kristovho Tela?

Doba vďakyvzdávania po svätom prijímaní je dobou reálnej intímnej lásky s Ježišom. Je to láska totálnej vzájomnej náležitosti: už nie dvaja, ale jeden v tele aj v duši. Je to láska prenikania a splynutia. On vo mne a ja v ňom, aby sme sa strávili v jednote, a to v jednote lásky. „Si moja láskyplná korisť, tak ako ja som korisťou tvojej nesmiernej lásky,“ hovorievala s nežnosťou svätá Gemma Galgani Ježišovi. „Blahoslavení, čo sú pozvaní na Baránkovu svadobnú hostinu,“ hovorí Apokalypsa (19,9). Skutočne, v eucharistickom prijímaní uskutočňuje duša naozaj nebeskú panenskú jednotu, svadobnú lásku s Ježišom – Ženíchom, ktorému môže povedať nežné slová Nevesty z Piesne Piesní: „Pobozkaj ma bozkom tvojich úst.“ (Pies 1,1)

Vďakyvzdávanie po svätom prijímaní je malý zážitok rajskej lásky na tejto zemi: lebo ako budeme milovať Ježiša v raji, ak nie tak, že budeme s ním večne jedno? Drahý Ježišu, sladký Ježišu, ako ti máme poďakovať za každé sväté prijímanie, ktoré si nám doprial! Nemala snáď pravdu svätá Gemma, keď povedala, že bude v raji ďakovať za Eucharistii viac ako za akúkoľvek inú vec? Aký je to zázrak lásky – vnútorne splynúť s Tebou, Ježišu!

Svätý Cyril Jeruzalemský, učiteľ Cirkvi, používa tri obrazy, aby objasnil splynutie lásky s Ježišom vo svätom prijímaní:

1. Kto prijíma, je posvätený, zbožštený vo svojom tele a vo svojej duši spôsobom, ako keď je voda postavená na oheň a vrie.

2. Sväté prijímanie je ako kvas vložený do múky: prekvasí celé cesto.

3. Rovnakým spôsobom – ako keď sa zlejú dve sviece a jedna sa stane druhou, tak si myslím, že ten, kto požíva Ježišovo telo a krv, splynie s ním v takej účasti, že sa nachádza on v Kristovi a Kristus v ňom.

Preto Gemma Galgani hovorila s úžasom o eucharistickej jednote medzi Ježišom – VŠETKÝM a Gemmou – NIČÍM a zvolala extatické: Aká je, Ježišu, sladkosť vo svätom prijímaní! Chcem žiť objatá Tebou, objatá Tebou chcem aj zomrieť.“

Blahoslavený Contardo Ferrini napísal:“ Sväté prijímanie! Ako sladké objatia Stvoriteľa so svojím tvorom! Aké nevýslovné pozdvihnutie ľudského ducha! Akú vec na zemi by bolo možné prirovnať k tejto najčistejšej nebeskej radosti, týmto zážitkom nebeskej slávy?“

Treba si uvedomiť tiež trojičnú hodnotu svätého prijímania. Jedného dňa svätá Magdaléna de Pazzi pokľakla po svätom prijímaní medzi novicky, bozkávala kríž, obrátila svoje oči k nebu a povedala: „Sestry, keby sme pochopili tú dobu, kedy v nás trvajú eucharistické spôsoby, Ježiš je prítomný v nás a pôsobí obdivuhodne s Otcom a duchom Svätým, to je tu prítomná celá Najsvätejšia Trojica … „A nebola schopná ďalej hovoriť, pretože bola uchvátená vo vznešenej extáze.

Preto svätci, ak len mohli, neobmedzovali dobu vďakyvzdávania, ktorá trvala aspoň pol hodiny. Svätá Terézia od Ježiša odporúčala svojim dcéram: „zotrvajte láskyplne s Ježišom a nestrácajte hodinu, ktorá nasleduje po svätom prijímaní. Je to vynikajúci čas pre rokovania s Bohom a pre to, aby sme mu predložili záujmy svojej duše … Vieme predsa, že dobrý Ježiš v nás zostáva, kým telesné teplo nestrávi chlieb života; musíme sa usilovne starať, aby sme nestratili tak krásnu príležitosť rokovať s ním a predstaviť mu naše potreby.

Svätý František z Assisi, svätá Juliána Falconiere, svätá Katarína, svätá Paschalina, svätá Veronika, svätý Jozef Kupertinský, svätá Gemma a mnoho iných upadali ihneď po svätom prijímaní do extázy lásky: čas potom merali len anjeli!

Svätý Ján z Avily, svätý Ignác z Loyoly, svätý Alois  Gonzaga ďakovali na kolenách po dobu dvoch hodín. Svätá Magdaléna de Pazzi nechcela vďakyvzdávania nikdy prerušiť a bolo treba ju prinútiť, aby sa trochu posilnila. „Minúty, ktoré nasledujú po svätom prijímaní,“ hovorila svätica, „sú tie najdrahocennejšie, aké v živote máme. Sú tie najvhodnejšie, aby sme hovorili s Ježišom alebo aby nám Boh vypovedal svoju lásku.“

Svätá Terézia od Ježiša upadala takmer vždy ihneď po svätom prijímaní do extázy. Svätý Ľudovít Grignion Montfort po svätej omši zotrval aspoň pol hodiny vo vďakyvzdávaní a nebolo záležitosti alebo úlohy, ktorá by bola dôležitejšia a prinútila ho opomenúť vďakyvzdávanie, pretože ako hovoril, „nedal by som túto hodinu vďakyvzdávania ani za hodinu v raji“.

Apoštol napísal: „Oslavujte a noste Boha vo svojom tele.“ (1 Kor 6,20) Ako nepekné je preto správanie tých, ktorí ihneď vychádzajú z kostola, akonáhle skončí svätá omša, alebo odídu dokonca ihneď po svätom prijímaní! Spomeňme napríklad sv. Filipa Neri, ktorý poslal dvoch miništrantov so zapálenými sviecami za veriacim, ktorý vychádzal z kostola ihneď po svätom prijímaní … Aké dobré ponaučenie! Keď nič iné, tak zo slušnosti, keď prijmeme hosťa, musíme sa mu venovať a zaujímať sa o neho. Čo potom, keď Hosťom je Ježiš, musíme si byť dobre vedomí, že jeho telesná prítomnosť v nás trvá aspoň štvrť hodiny, aj dlhšie. Z toho dôvodu svätý Jozef Cotolengo bdel osobne nad zhotovovaním hostií pre svätú omšu a poverenej sestre výslovne nariadil: „Hostie pre mňa robte silné, pretože sa potrebujem zdržať s Ježišom čo najdlhšie a nechcem, aby sa sväté spôsoby rýchlo strávili.“

Prečo svätý Alfons z Liguori plnil kalich až po okraj? Len aby mal čo najdlhšie Ježiša vo svojom tele.

Nie sme v opozícii ku svätcom, keď pokladáme vďakyvzdávanie za príliš dlhé a nemôžeme sa dočkať, kedy skončí? Preto pozor! Ak je pravda, že „Ježiš pri každom svätom prijímaní stokrát opláca prijatie, ktorého sa mu dostalo“ (sv. Terézia Ježišova), potom tiež budeme stokrát zodpovední za naše chýbajúce prijatie. Jeden spolubrat P. Pia z Pietrelciny rozprával, že jedného dňa sa šiel spovedať k svätému mníchovi a vyznával sa, že opomenul vďakyvzdania po svätej omši kvôli nejakej službe. P. Pio, ktorý bol blahosklonný k iným opomenutiam, povedal pevným hlasom: „Snažme sa, aby, nemôžem ‚neznamenalo, že nechcem. Vďakyvzdania musíš vykonať vždy; keď nie, draho to zaplatíš! „

Zamyslime sa úplne vážne. Pri veci tak drahocennej, ako je vďakyvzdávanie, dbajme na napomenutie Ducha Svätého: „Nestrácajme ani najmenšiu časť tak veľkého dobra.“ (Sir 14,14)

Obzvlášť krásne je vďakyvzdávanie vykonané spolu s Pannou Máriou po jej Zvestovaní. Ihneď po svätom prijímaní aj my nesieme vo svojom tele a vo svojej duši Ježiša – podobne ako ona po Zvestovaní. Nemôžeme sa mu klaňať a milovať ho lepšie, než keď sa spojíme s božskou Mamičkou a osvojíme si jej pocity lásky a klaňanie, ktoré živila k Ježišovi uzavretému v jej nepoškvrnenom lone. Z toho dôvodu bude užitočné pomodliť sa radostné ružencové tajomstvo. Skúsme to! Nemôžeme než získať, keď budeme spojení s Máriou a budeme milovať Ježiša jej srdcom v raji.

Zdroj: lumendelumine.cz, Obrázok: Pixabay

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *