Môj príbeh z Fatimy

Môj príbeh vo Fatime začal vo vlaku na ceste do Portugalska. V nič nedúfajúc, lebo som nebol zrovna veriaci, som tam prežil viacero zázrakov. Dúfam, že skúsenosť Fatimy zmení mnohých ľudí rovnako ako to zmenilo mňa.
Stratil som svoju vieru oveľa skôr ako som začal maturovať. Pekne povedané, učitelia na náboženstve ma naučili, že Ježiš vždy a všetko odpúšťa. Veril som im, ale prispôsobil som si to podľa seba. Tak som prestal chodiť na omšu a odmietol som aj birmovku.
Išiel som študovať na štátnu univerzitu, kým som sa náhodou nedostal do katolíckeho biblického krúžku. Tam ma moji spolužiaci učili, že by som mal ísť na spoveď a omšu, a tiež som im veril. Urobil som, čo urobili aj oni – až kým sme sa nerozlúčili na leto.
Nasledujúci rok bol môj juniorský rok v zahraničí v Oxforde v Anglicku. Pri lete cez Atlantik som v lietadle povedal dievčaťu sediacemu vedľa: „Znovu budem predstierať, že som katolíkom ďalší rok.“ Dala mi svoje číslo a povedala mi, aby som jej zavolal, ak by som sa chcel stretnúť.
Nikdy som to však neurobil, lebo to bol rok, kedy sa moja viera konečne zmenila – vďaka Fatime.
Portugalsko bolo poslednou etapou môjho putovania po Európe. Na tento výlet sme odchádzali štyria. Najprv sme takmer zmeškali vystúpiť na našej stanici – traja z nás vyliezli von cez okno, zatiaľ čo jeden z nás, jednu po druhej hádzal našu batožinu von. Potom sme si uvedomili, že sme takmer bez peňazí.
Na izbu sme nemali dosť. Na jedlo sme nemali dosť. A ani môj spolubývajúci, ani ja sme nemali vopred zakúpené spiatočné lístky, aby nás odviezli späť do Oxfordu.
Tak sme všetku našu energiu vložili do toho, aby sme sa dostali do Fatimskej kaplnky Zjavenia, padli na kolená a modlili sa.
Veľmi sťažka, ale veľmi vrúcne.
Keď som prosil Pána o milosrdenstvo, o jedlo, o miesto, kde by som mohol prespať a za dostatok peňazí na lístok domov, pocítil som poklepanie na rameno.
Muž s veľkým bruchom, asi 60-ročný, ktorý mal na sebe modrú šiltovku s americkou vlajkou, ktorú mal zapichnutú v čiapke mi podával ruku.
„Vy ste Američania?“ spýtal sa. Prikývol som.
„Môžeš to vysloviť, nie?“ Povedal mi. Usmial som sa.
„Vy všetci ste seminaristi?“ Spýtal sa. Zavrtel som hlavou.
„Nuž, myslím, že je to skvelé, že ste tu všetci. Potrebujete peniaze?“ Spýtal sa. Moje oči sa rozšírili od údivu.

Vybral množstvo peňazí a lízal si prsty, počítal portugalské bankovky s veľkou hodnotou. Veľmi veľa peňazí.
„A ak by ste chceli zostať v hoteli pri svätyni, môžete sa pripojiť k našej skupine,“ dodal. „Dva páry museli odísť. Jedlá sú v cene. Večera je o siedmej. “
Zázrak? Myslím, že áno, ale nebudem na tom trvať. Večera, ktorá bola v tú noc, sa zdala zázračná. Mladé portugalské ženy s obrovskými taniermi jedla strávili večer nosením jedla, a navzájom sa predháňali v pohostinnosti.
Zo všetkých pútnických miest, do ktorých sme išli, ma nič neovplyvnilo tak mocne ako Fatima.
Živo si to pamätám. Pamätám si na túru k bielym sochám detí s anjelom, prijimajúcimi Eucharistiu. Spomínam si na víziu pekla a na pokánie detí za hriešnikov.

Prvýkrát som zistil, že sviatosti nie sú len obruče, ktoré byrokratický Boh chce, aby sme nimi prešli, ale zdroj meniaci zivoty. Prvýkrát som v mojich kostiach cítil, že Boh je skutočný a Boh je láska.
„To je všetko a je to pravda,“ povedal jeden z mojich spoločníkov. „O tomto je život. Žite svoju vieru – skutočne ju žite – a budete šťastní. “
Keď sme sa spolu s mojím spolubývajúcim vracali späť do Anglicka, boli sme akoby v ohni z Fatimy. Peniaze, ktoré sme dostali, nám nestačili – dosť na to, aby sme sa dostali späť do Oxfordu, ale už sme vedeli, čo máme robiť.
Počítali sme a prepočítavali naše peniaze – nie, nestačia nám – a potom sme sa modlili. Rozhodli sme sa poprosiť muža v pokladni, aby nám i tak dal dva lístky.
„Čo tým myslíte?“ Povedal a počítal peniaze, čo sme mu podali. Teraz peniaze zahŕňali ďalšie mince, ktoré tam predtým neboli. „Máte tu dosť.“
Otec Jay Kythe hovorí, že zázraky, ktoré dostávame, sú vždy pre iných, nie pre nás. To platilo pre všetky tri zázraky: zázrak bohatého Američana, zázrak dvoch mincí – a zázrak Fatimy.
V autobuse do Oxfordu sme sa stretli so smutným dievčaťom, ktoré zažilo obrovský šok v jej živote. Naučili sme ju ruženec – ona ním bola fascinovaná – a pomohli sme jej, nájsť si miesto na noc v Oxforde.
Po škole som sa rozhodol vložiť svoju kariéru do podporovania katolíckej identity vo verejnom živote.
Modlím sa, aby fatimský zázrak pomohol propagovať tri veci, ktoré nám odkázala sestra Lucia. Viera v Cirkev, nádej pre hriešnikov a láska, ktorá je dosť silná obetovať sa v oboch týchto veciach.

Zdroj: svedectvo Toma Hoopesa – Aleteia.org, Obrázok: Pixabay

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *