Vrchol Eucharistie: pozrieť sa na Pána alebo skloniť hlavu?

Okamih svätej omše, v ktorom sa stane najdôležitejšia vec. Kňaz pozdvihne vysoko premenené telo Pána a Jeho krv. Ako sa správať pri tomto úkone?

Ak by sme chceli poukázať na najdôležitejší okamih svätej omše, mnohí z nás by pravdepodobne povedali, že je to pozdvihovanie, keď kňaz ukáže Pána, premenené Telo a kalich s Kristovou krvou. Všetci kľačia, miništrant zazvoní. Je ťažké predstaviť si Eucharistiu bez tohto „kulminujúceho“ momentu.

Medzitým, po dlhé storočia, pozdvihovanie jednoducho nebolo. Prišlo ku krátkej zmene v štvrtom storočí, no potom sa pôvodná prax rýchlo vrátila. Začalo sa znovu odporúčať v 11. storočí po prekonaní kacírstva Berengara z Tours, ktorý popieral skutočnú prítomnosť Ježiša v Najsvätejšej sviatosti, ale prvé liturgické predpisy boli vydané v tejto veci až na začiatku trinásteho storočia. A týkali sa len pozdvihovania Tela Pána.

Pozdvihovanie kalicha sa objavuje  v misáli v 1570. To bolo pre zmenu výsledkom konfrontácie s protestantizmom – pozdvihovanie oboch podstát bolo opäť vyjadrením viery v skutočnú prítomnosť Ježiša v Najsvätejšej sviatosti, ktorá – aspoň čiastočne – protestantizmu protirečila.

Na tento účel bol zavedený zvyk pozdvihovania Božieho tela, aby veriaci mohli uctievať skutočnú prítomnosť Krista. Preto je tento úkon sprevádzaný kľačiacim postojom a zvukom zvonov, ktorých úlohou je upozorniť veriacich, že je to veľmi dôležitý moment. Skôr bývalo zvykom, že počas pozdvihovania pred oltárom miništranti kľačali s pochodňami tak, že vďaka ich svetlu bol Pán v rukách celebranta viditeľnejší.

Dodajme, že moment pozdvihovania trval niekedy veľmi dlhú dobu, a určite oveľa dlhšie ako dnes, pretože to bola jediná príležitosť obdivovať viditeľnú Najsvätejšiu Sviatosť. Až neskôr bola zavedená prax vystavenej monštrancie s Božím telom na všeobecné uctievanie, adoráciu. Od tohto obdobia bolo tiež zvykom podporovať vyobrazenie momentu pozdvihovania na zadnej strane ornátu celebranta, ktoré sa dá ešte vidieť pri slávení „Tridentskej omše“. Ornáty boli bohato zdobené a preto ťažké. Z tohto dôvodu  možno tiež vídať obrazy, kde  kňazovi miništrant drží ornát.

Vyvýšenie tela a krvi Pána je momentom tichej adorácie a okamihu, keď si máme uvedomiť, že je to sám Pán, ktorý sa skutočne stal prítomným medzi nami. Neznamená to nevyhnutne, že musíme zohnúť hlavu nadol alebo sklopiť oči – hoci niektorí vyjadrujú svoju úctu k tajomstvu práve takto.

Myšlienka pretaviť toto gesto do liturgie nám umožnila pozerať sa na eucharistického Ježiša. A stojí za to ho využiť. Mnohí z nás sme sa naučili pozerať sa na Telo a Krv Pána v okamihu vzkriesenia a opakovať vo svojich myšlienkach vyznanie svätého Tomáša, ktoré bolo vznesené v hornej miestnosti vzkriesenému: „Pán môj a Boh môj.“ Je to jednoduchá a hlboká prax. Vyznanie viery a akt úcty v jedinom okamihu.

Zdroj: Aleteia.org, Obrázok: Pixabay

 

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *