„Pre tento život som sa nenarodila.“

„Akonáhle budem mŕtva, myslím, že moja mama mi bude chýbať, ale nebojím sa zomrieť. Pre tento život som sa nenarodila.“

Ako onkológ s 29 rokmi profesionálnej praxe môžem povedať, že som bol svedkom mnohých životných tragédií, ktorými moji pacienti prechádzajú. Nepoznáme našu skutočnú vnútornú silu, kým uprostred nešťastia nezistíme, že sme schopní ísť ďaleko nad rámec toho, čo sme si sami o sebe predstavovali.

Pamätám si na Onkologickú nemocnicu v Pernambucu, kde som urobil svoje prvé kroky ako profesionálny onkológ. Začal som chodiť na detské oddelenie a tam som sa rozhodol venovať sa práve detskej onkológii.

Bol som svedkom tragédií, ktoré moji pacienti znášali.. nevinné malé obete rakoviny. S narodením mojej prvej dcéry som sa začal cítiť omnoho horšie, keď vidím, že deti trpia. Až do dňa, keď prišiel do môjho života anjel!

Stretol som tohto anjela v podobe 11-ročného dievčaťa, vyčerpaného dvoma rokmi rôznych liečebných postupov, silnými liekmi, injekciami a všetkými problémami, ktoré zahŕňajú programy chemoterapie a ožarovania. Ale nikdy som nevidel, že by sa tento malý anjel vzdával. Videl som ju kričať od bolesti mnohokrát. Tiež som videl strach v jej očiach, ale to je ľudské!

Jedného dňa som prišiel do nemocnice, skôr než zvyčajne a našiel som svojho malého anjela samú v jej izbe. Spýtal som sa jej, kde je jej mama. Dodnes nemôžem pomyslieť na jej odpoveď bez toho, aby mi nevyhŕkli slzy.

„Niekedy moja mama odíde z izby, aby tajne plakala na chodbe. „Keď budem mŕtva, myslím, že moja mama mi bude chýbať, ale nebojím sa zomrieť. Pre tento život som sa nenarodila!“

„Čo pre teba znamená smrť, dievčatko?“ Spýtal som sa jej.

„Keď sme malí, občas ideme spať do postele našich rodičov a ráno sa potom zázračne zobudíme v našej vlastnej posteli, nie je to tak? (Myslel som vtedy na vlastné dcéry, ktoré boli v tom čase 6 a 2 ročné a to je presne to, čo sa nám stáva, že zaspia s nami v manželskej posteli a ja ich potom prenesiem do ich postieľok).

„Tak to je. Jedného dňa pôjdem spať a môj Otec príde pre mňa. Prebudím sa v Jeho dome, v mojom skutočnom živote!“

Bol som ohromený a nevedel som, čo povedať. Bol som šokovaný vyspelosťou, ako utrpenie ovplyvnilo duchovný život a vyspelosť tohto 11-ročného dieťaťa.

„A moja maminka mi bude chýbať,“ dodala.

Prisadol som si k nej, zadržiaval som slzy a spýtal sa: „A čo pre teba znamená, keď ti niekto chýba, dievčatko?“

„Keď ti niekto chýba, to je láska, ktorá zostáva.“

Dnes, v 53 rokoch, vyzývam každého, aby mi dal lepšiu, priamejšiu a jednoduchšiu definíciu slova „chýbať“: ako „je to láska, ktorá zostáva.“

Môj malý anjel odišiel pred mnohými rokmi, ale zanechala mi veľkú lekciu, ktorá mi pomohla zlepšiť môj život, snažiť sa byť viac humánny a milujúci k mojim pacientom, prehodnotiť svoje hodnoty. Keď prichádza noc, obloha je jasná a vidím hviezdu, hovorím si „to je môj anjel“, ktorý v nebi takto svieti.

Myslím si, že vo svojom novom a večnom dome je ako žiarivá hviezda.

Ďakujem ti, môj malý anjel za život, ktorý si tu mala, za lekcie, ktoré si ma naučila, za pomoc, ktorú si mi dala. Aká krásna túžba to je.

Rogério Brandão, onkológ

Zdroj: Aleteia.it, Diane Montagna, Obrázok: Tamtiež

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *