Svätá omša a moje „nezbedné“ dieťa

Svätá omša je pre moje dieťa nudná – nehovoriac o tom, že je nezbedné. Aj pre mňa v tom veku bola omša nudná. Spomínam si, ako som sa zabávala tým, že som sa skrývala medzi drevenými lavicami. Nemyslím, že som dokázala v tom celom vidieť hoci len oltár, ba čo viac – chápať, čo sa deje.

Myslím, že veľa rodičov nechce každý týždeň svoje dieťa vystaviť hodine niečoho, čo nedokáže pochopiť. A tak si lámu hlavu nad tým, prečo by malo malé dieťa chodievať na svätú omšu – hlavne, ak je hlučné a rušivé. Prečo by túto myšlienku nemohli rodičia vyriešiť jednoducho takto?

Táto otázka má zmysel len vtedy, ak omšu vnímame v princípe iba ako akúsi učebňu, kde sa chceme dozvedieť niečo viac o našej viere. Áno, v svätej omši sa úplne učíme o našej viere. Obživí naše porozumenie celého nášho života. A jej symboly, rituály a modlitby sú tak bohaté na význam, že premýšľanie nad nimi nikdy nemôže vyčerpať ich neustálu aktuálnosť. Dokonca aj dobrá homília či čítania z Biblie vás môžu naučiť mnohému.

Ale omša nie je nejakou pokročilou hodinou náboženstva a vedomostí. Tie, vďakabohu, nie sú jediným predpokladom vzťahu s Ježišom. Svätá omša je stretnutie. Je to úcta. Je to obeť Kristovej smrti na kríži, ktorá sa dáva za odpustenie hriechov. Liturgia je dielom Cirkvi a Cirkev neexistuje kvôli charite a duchovenstvu či iným veciam, zatiaľ čo by omša ostala na druhom mieste. Realita je opačná. Kňazi sú vysvätení pre omšu.

Aj keď malé dieťa nemôže sledovať svätú omšu ako takú, môžeme pomenovať niekoľko vecí, ktoré sa dokáže z nej naučiť: ukáže mu iných ľudí, ľudí rôzneho veku a kultúry, ktorí sa zúčastňujú na tej istej viere. Ukazuje mu, že jeho rodina nie je jediná, ktorá verí. Ukazuje mu, že na nedeli je niečo zvláštne. Hudba mu hovorí, že spoločne oslavujeme. Zoznamuje sa s prostredím, o ktorom môžem len dúfať, že to bude miesto, kde bude tráviť množstvo hodín svojho života.

Ale aj keby ho svätá omša nič nenaučila, určite by som ho tam vzala. Boh stvoril ľudské bytosti v tele. To nebola chyba. A keď sa stal človekom, bolo mu dané aj fyzické telo. A toto telo je stále s nami, je tam fyzicky. Je to jeden z najväčších zázrakov našej viery, že môžeme byť fyzicky v prítomnosti nášho Boha. Tak prečo by som nevzala svoje deti čo najbližšie k Nemu?

Keď Kristus prikázal svojim apoštolom, aby “nechali malé deti prichádzať k nemu”, myslí to celkom doslovne. “Nech prídu,” pretože v konečnom dôsledku: “Nebeské kráľovstvo patrí takýmto ľuďom.” Zvyšok z nás sa môže dostať do neba, ale nebo patrí deťom. Kristus nás upozorňuje na to, že dospelý, ktorý je účastný, robí to len tak, že sa stane dieťaťom. Ak by niekoho vylúčili (hoci nič také sa nestane), nebudeme to my, dospelí? My sme tí, ktorých hriech sa neustále pokúša vymaniť Boha z našich životov. Naše malé deti ešte nezhrešili, a preto je v nich milosť krstu rovnako reálna ako bola kedysi aj v nás.

Takže otázka “Čo získa malé dieťa zo svätej omše” je rovnako hlúpa ako pýtať sa, čo získa z omše dospelý. Len Boh môže na toto odpovedať – ale v oboch prípadoch si myslím, že s istotou môžeme povedať, že “dostávame” viac, ako by sme mohli pochopiť.

 

List rodičom, ktorých nezbedné detí rušia svätú omšu

Vážení unavení rodičia,
vaše deti sú počas omší isto hrozné, neposlušné a vyrušujú týždeň čo týždeň. Je to ako veľký reflektor, ktorý stále svieti na vás a vaše rodičovstvo. Som tu však s vami. Začala som sa obávať nediel. Myslím, že sme skúsili všetko. Chodili sme na rannú omšu, chodili sme na večernú omšu, šepotom sme vysvetľovali, hrozili, sedeli sme vpredu, vzadu, utekali do miestnosti určenej pre deti, vestibulu, sakristie. Niekoľko trikov možno aj pomohlo, ale vždy sme odchádzali z kostola s tým, že niekto kričal či šialene behal pred oltárom alebo ktovie čo.

Ale napriek všetkému, každý týždeň tu ja a moja hlučná a chaotická rodina chodíme (dozadu!). Vrtíme sa a rozptyľujeme každého a neustále sme vystavení pohľadom veľkého počtu ľudí, ktorí nerozumejú, aké je ťažké naučiť batoľa sedieť aspoň tých 45 minút v tichosti. Vyzerá to šialene. Aj napriek tomu sme si obliekali nedeľné oblečenie a utekali do chrámu, tak ako to od nás Matka Cirkev žiada.

Keď sa rozhliadol videl boháčov ako hádžu svoje dary do chrámovej pokladnice. Videl aj akúsi chudobnú vdovu, ako ta vhodila dve drobné mince, a povedal: “Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci ostatní. Lebo títo všetci dávali dary zo svojho nadbytku ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, cele svoje živobytie.” Lk 21, 1-4

Nie je to práve to, čo robíme? Dávame doslova všetko to, čo máme, keď sa podriaďujeme požiadavke Cirkvi, aby sme išli na nedeľnú svätú omšu. (Nepríjemné rozpaky, nanešťastie, nie sú dostatočným dôvodom na to, aby sme zostali doma.) Zvonka to vyzerá, že “robíme absolútne minimum”. Do chrámu sme sa dostali. To určite. Ale sústredíme sa? Máme duchovný zážitok? Načúvali sme slovám evanjelia? Nezdá sa to moc. Sme jediní, ktorí vedia, ako veľmi dávame. Ale aj Kristus to vie.

Rovnako ako dve drobné mince ženy v chrámovej pokladnici vyzerajú ako nič v porovnaní s obrovským vreckom zlata bohatého človeka, náš príspevok sa zdá byť taký malý, že by sa človek mohol diviť, prečo sa vlastne snažíme. Prečo dokonca prísť aj na svätú omšu, ak strávime celý čas kontrolovaním, či je naše dieťa v poriadku? Ale Kristus je tam, aby nám pripomenul, že on vidí to, čo nevidí zvyšok sveta.

Veľmi často odchádzam z omše s pocitom, že to bolo fiasko. Dokonca sa mi ani nepodarilo odísť normálne, lebo som tak rýchlo utekala, že som si zabudla kľaknúť. Aký som to ja katolík? Ak sa tak cítite tiež, nezabudnite – mať malé deti alebo deti so špeciálnymi potrebami alebo čokoľvek a situácia, v ktorej sa nachádzate, vám neumožňuje v pokoji si pokľaknúť či pozorne počúvať, je to jedinečný druh “biedy”. A my v tejto vlastnej biede skutočne dávame všetko, čo máme, iba tým, že sa snažíme robiť veci čo najlepšie.

Takže neustávajte. A prosím, nebojte sa príliš toho, ako vaša rodina vyzerá navonok. Aj keby to nikdy nebolo ľahšie, pokračujte v tom, čo robíte, a vedzte, že aj keď svet nevidí, čím všetkým prechádzate, Boh vidí hodnotu vašej obety.

Zdroj: Aleteia.pl, Verím.sk, Obrázok: Pixabay

3 thoughts on “Svätá omša a moje „nezbedné“ dieťa

  • 8. januára 2019 at 7:12
    Permalink

    Absolutná pravda je u Boha a my sme len ľudia, takže by sme sa mali vyhnúť zovšeobecňovaniu. Našťastie stále veľa ľudí chodí do kostola a chodia sa tam utíšiť a pomodliť sa, takže nie len kňaza ale aj ostatných veriacich môžu občas deti rušiť. Každý to vníma subjektívne zo svojho uhla pohľadu. Karolínka, mňa tiež napomenul kostolník a dosť nepríjemným spôsobom, a to len za to, že ma dieťa šeptom niečo sa opýtalo 🙁 Bola som taká znechutená, že som sa nevedela ani sa len ubrániť. Ale neskôr som to pochopila a som sa za neho pomodlila, aby Boh osvietil jeho rozum a ďalšiu mamičku už tak neranil. A keď staršia pani vynadala inej mamičke za to, že jej dieťa občas vstalo a pochodilo, tak som mamičku vrámci podávanie rúk uistila, že kvôli tomu nemusí mať zlý deň, Boh vidí do našich sŕdc a naše úmysly. Mira, stáť pred toľkými ľudmi v kostole a kázať nie je žiadna sranda. Byť farárom je poslanie a je stále menej mladých kňazov, takže kostoly sa budú zatvárať aj pre ich nedostatok. A áno súhlasím s Vami, mali by ich vzdelávať nielen v oblasti psychológie ale aj ekonómie, sociológie,IT, soft skills atď… ALE aj my by sme sa mali snažiť byť lepšími a chápavejšími, empatickejšími, či nie ? Spoliehať sa na arcibiskupa je zbytočné, je to len človek 🙁 ….cirkev tvoríme my, takže len spolu so vzájomným pochopením , odpustením, spoločnou vôľou a prácou môžeme zmeniť to, aby napr. kňaz nevynadal zúfalým rodičom, atď. Mimochodom spomeňte si na mňa keď vám detí odrastú, budete staršie a v kostole uvidíte/za počujete naozaj nevychované dieťa ktorý má nie zúfalých ale ignorantských rodičov. Lebo aj takí sú, len tí na tieto stránky nechodia a vo svojej nevedomosti a ignorantstve ani len netušia, že za ich „hriechy“ a chyby sú napomenutí iní napr. vy.

    Reply
  • 3. januára 2019 at 10:44
    Permalink

    Dakujeme za vynikajuci clanok. My sme zazili osobne absolutne nepochopenie od samotneho knaza. Bolo to v kostole Blumental v Bratislave. Tam ziadna miestnost pre rodicov s malymi detmi nieje. Celu sv. omsu sme sa snazili udrzat nase par mesacne babatko v tichu hojdanim. Avsak vypadol mu cumlik a tak spustilo plac. Kym sme rychlo nasli novy cumlik, pana farara to poriadne rozhodilo ci skor rozcertilo. Takze na cely plny sviatocny kostol spustil stiplave ostre slova na adresu NEVYCHOVANYCH RODICOV! Po tejto naozaj neprijemnej skusenosti odvtedy radsej uz tam ani nechodime aj ked tam officialne patrime do farmosti. Takto cirkev straca veriacich!!!

    Reply
    • 4. januára 2019 at 22:19
      Permalink

      Ja si osobne myslim, ze knazi by mali byt v seminaroch vzdelani aj v oblasti detskej psychologie a neustale sa v psychologii dovzdelavavat. Urcite to ide aj s vekom cloveka, ked je starsi aj nervoznejsi, ale ja som stretla mladych novoknazov, ktori by vyhrali top 10 nervakov v sirokom okoli. Cirkev na Slovensku absolutne neriesi pomoc pri zoznamovani starsich slobodnych krestanov ci takychto zufalych rodicov s malymi netrpezlivymi detmi. Naopak, je to prezentovane ako slabost, s ktorou by variaci ani nemal dvere do kostola otvorit. Na zapade, kde su uplne prazdne kostoly a predavaju sa kostoly len ako zaujimave nehnutelnosti to uz pochopili, ze to bola chyba nevenovat sa tymto skupinam krestanov, ale je to uz neskoro. Urcite je to zaujimava tema, ktoru by mal riesit pan arcibiskup osobne.

      Reply

Napísať odpoveď pre Emka Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *