Kde a kedy pokľaknúť v kostole? Na jedno či dve kolená? Alebo stačí úklon?

Prechádzate stredom kostola: stačí, aby ste urobili úklon alebo pokľakli? Pokľaknúť na jedno alebo dve kolená?

Nikto nikdy nie je taký veľký a mocný, ako keď kľačí

povedal svätý Ján XXIII. Kľačiaci postoj vyjadruje našu nesmiernu úctu, ale aj česť, adorovanie, obdiv a lásku k Bohu, ktorý nás miluje.

Kľačanie

V liturgickom predpise cirkvi a v samotnej liturgii môžeme rozlíšiť dva spôsoby pokľaknutia. Prvým je prikľaknutie t.j. na chvíľu zostať kľačať na jednom kolene, druhým pokľaknutie na obe kolená. Kľakáme si, keď prechádzame pred svätostánkom kde je ukrytý Eucharistický Ježiš.

Poznámka: Svätostánok nebude  vždy uprostred kostola za oltárom. Niekedy sa bude nachádzať niekde na boku. Určiť jeho polohu nám pomôže tzv. „večné svetlo“ – červené svetlo neustále svietiace v blízkosti Najsvätejšej sviatosti.

Takže pokľakneme smerom k Svätostánku, ktorý je nie vždy uprostred kostola. Takto uctievame Ježiša prítomného v ňom.

Kedy sa iba skloniť a kedy pokľaknúť?

Ak prechádzame popred oltár, za ktorým nie je svätostánok (alebo ak je svätostánok prázdny), pozdravujeme oltár (ako posvätné miesto, kde sa uskutočňuje obeta ) tým, že urobíme hlboký úklon – skloníme sa.

Vhodné je tiež, pokľaknutie na jedno koleno ak prichádza procesia do spoločenstva.  Kresťania majú nádhernú prax kľačať na oboch kolenách, keď sa na ulici stretávame s kňazom, ktorý ide s prijímaním ku chorým alebo umierajúcim (s Viatikom). Kňaz máva na sebe reverendu, superpelíciu, štólu a dobré je mať pri sebe aj miništranta so zažatou sviecou, a v rukách nesie Krista k chorým, umierajúcim. Takto je možné ľahko rozpoznať kňaza nesúceho sviatosť Oltárnu.

Jednoduché gesto kľačania v tomto momente je nádherné vyznanie našej viery v človeka, ktorý prišiel, aby bol „Boh s nami.“

Kedy pokľaknúť na dve kolená?

Kľačíme na dvoch kolenách v momente Premenenia (inak: transsubstanciácia chleba a vína na Telo a Krv Krista) a po speve „Baránok Boží,“ kedy  kňaz ukazuje hostiu a hovorí: „Hľa, Baránok Boží,“ tesne pred samotným prijímaním. Keď je na oltári vystavená Najsvätejšia sviatosť pri adorácii, alebo keď prechádzame  popred oltár pri sv. omši už po konsekrácii , potom si tiež kľakáme na obe kolená.

Avšak, pred konsekráciou – ale pri sv. omši – sa vykonáva v takej situácii, hlboký úklon smerom k oltáru, pretože v tomto bode, je oltár centrom liturgických úkonov. Zabúdame na Svätostánok na nejaký čas.

Ak prijímame Eucharistiu na kolenách, tak aj vtedy kľačíme na dvoch kolenách. Rovnakým spôsobom vzdávame úctu krížu na Veľký piatok a Bielu sobotu – od liturgie umučenia Krista až po Veľkonočnú vigíliu. Vo všetkých ostatných dňoch uctievame kríž úklonom.

Úcta a láska v kľačaní

V obmedzenom liturgickom priestore sa budete niekedy musieť rozhodnúť obmedziť počet týchto gest. Keď vstúpim do malej kaplnky alebo keď  prechádzam popred oltár za ktorým je Svätostánok a vedľa oltára je kríž, nie je nutné, aby som vykonal jeden úklon  a dve pokľaknutia. V jednom geste pokľaknutia môžem vyjadriť všetku svoju lásku a úctu. Nie je potrebné v tomto momente dodatočne sa pokloniť . Nie sú to magické gestá, ale gestá lásky.

Pokľaknutie na obe kolená alebo pokľaknutie na jedno nie sú povinné. Nepokľaknutie pred svätostánkom nie je hriech. Rovnako, ako to nie je hriech, keď nehovorím niekomu „dobré ráno“ alebo „ďakujem“. Je to „len“ nedostatok kultúry a úcty. Nemusíte nikoho presviedčať, že stojí za to poznať a vedieť ako sa treba správať pri stole. A pri Pánovom stole rovnako.

Zdroj: Katechizmus katolíckej cirkvi, Aleteia.org, Obrázok: Modlitba.sk