Gregoriánske sväté omše, ich vznik, tradícia, zmysel, podmienky

Existujú rôzne zvyky slávenia sv. omší za mŕtvych. Najznámejšie sú tzv. Gregoriánky. Odkiaľ prišiel tento zvyk a aký je jeho význam v živote Cirkvi?

Pri prvom pohľade na obrázok nižšie sa môžeme vystrašiť. Dav ľudí trpiacich v plameňoch. Našťastie to nie je peklo, ale očistec. Čím vyššie sa naše oči dvíhajú, tým viac je na obrázku jasu a nádeje. A jeden šťastnejší práve opúšťa toto miesto.

Nápis na stuhe informuje, že prechádza zo smrti do života. Podľa názvu diela vidíme, ako „svätý Gregor Veľký odprevádza dušu mnícha do neba.“ Vľavo, ako prestrih z moderného filmu môžete vidieť kňaza sláviaceho sv. omšu. Obraz maľoval Giovanni Battista Crespi a takto zvečnil, ako sa zrodil zvyk slávenia omší – Gregoriánok.

Odkiaľ sa vzali Gregoriánky?

Tzv. Gregoriánky predstavujú tridsať po sebe idúcich sv. omší, denne darovaných – slúžených za jednu zosnulú osobu . Odkiaľ pochádza tento zvyk? Celý príbeh popisuje svätý Gregor Veľký vo svojich Dialógoch.

Predtým, ako sa stal pápežom v roku 590, bol opátom benediktínskeho kláštora. Jeden z mníchov, menom Justus, ochorel. Už na svojom smrteľnom lôžku priznal, že ukryl tri zlaté mince pred komunitou. Vo svetle pravidiel, ktorými sa riadil kláštor, spáchal veľký hriech. „V našom kláštore bolo pravidlom, že bratia aby spolu žili v pokoji žiaden z nich nemal vlastné osobné vlastníctvo“ – vysvetlil pápež Gregor I.

Justus, na pokyn opáta, zomrel v osamelosti a nebol pochovaný medzi inými mníchmi, ale v neposvätenej zemi a spomenuté mince hodili do jeho hrobu. Avšak mesiac po jeho smrti začal Gregor „v duchu ľútosti nad svojím mŕtvym spolubratom rozjímať s hlbokým smútkom nad jeho smrťou a hľadal nejaké spôsoby, ktoré by mu pomohli.“ Preto dal pokyn predstavenému, aby odslúžil za tohto spolubrata tridsať po sebe idúcich sv. omší, každý deň bez prerušenia.

Po odslúžení tridsiatej svätej omše sa Justus zjavil vo vízii svojmu vlastnému bratovi Kopiosusovi (tiež mníchovi) a informoval ho, že bol práve prepustený z očistca a pripojil sa k spoločenstvu zachránených. „Z toho sa jasne ukázalo, že mŕtvy brat prostredníctvom spásonosnej Obety – Ježiša Krista bol oslobodený od utrpenia v očistci“ – pochopil pápež Gregor I.

Predpokladá sa, že vďaka vplyvu jeho autority praktizovanie slúženia tridsiatich svätých omší slávených pre konkrétnu zosnulú osobu sa najskôr rozšírila v Ríme a potom v celej Európe.

Zásady Gregoriánok

Na stránkach katolíckeho sprievodcu kňaz Jan Glapiak stručne opisuje štyri základné prvky, ktoré sa musia zachovať pri slávení Gregoriánok.

Zvyk – dať za zomrelého slúžiť tridsať svätých omší idúcich bezprostredne za sebou – uznala Cirkev za zbožné a rozumné (S. congr. Indulg. z 15. 3. Podmienky sa formulovali cez Apoštolskú stolicu iba 24. februára 1967 a boli zaradené do Deklarácie Kongregácie pre klérus.

1. svätá omša Gregoriánka môže byť slúžená len za jednu osobu(neexistujú kolektívne Gregoriánky).

2. svätá omša Gregoriánka sa slávi iba za zosnulých(pre živých nie sú žiadne Gregoriánky).

3. svätá omša Gregoriánka pre jednu osobu by mala byť slávená presne tridsať dní.

4. je nevyhnutné „neustále pokračovanie v slávení omší “ avšak stojí za to vedieť, že ak existujú nepredvídané prekážky, napríklad choroba kňaza alebo potreba sláviť omšu v inom úmysle (napr. kvôli manželstvu alebo pohrebu) kontinuita sa neprerušuje a cyklus sa len posúva. Dôležité je, že Gregoriánku nie je vždy povinný odslúžiť rovnaký kňaz v jednom úmysle.

Gregoriánska omša – záruka spásy?

Rozsiahle informácie o Gregoriánkach, možno nájsť na http://bernardyni-alwernia.pl/msza-sw-gregorianska/ (slovenský zdroj žiaľ nenájdený)

Mnísi vysvetľujú, že pokiaľ ide o význam omše, neexistuje oficiálna doktrína v Cirkvi spojená s nimi. „Malo by sa s nimi zaobchádzať ako s omšami za mŕtvych.“

Zvyk Svätej omše Gregoriánky bol schválený Svätou stolicou „iba ako zbožná prax veriacich, založená na ich presvedčení, že nie je v rozpore s učením Cirkvi“. Neexistuje preto žiadna záruka účinnosti a spásy z pokánia po smrti zo strany katolíckej cirkvi . Celý zvyk je založený na viere veriacich, že Gregoriánky sú dobrou pomôckou pre tých, ktorí sú v očistci, že sú oslobodení od následkov svojich hriechov.“ Človek sa môže vždy pýtať, žiadať, prosiť, ale ten, kto počúva prosby a žiadosti je Boh. On je konečný adresát, zdôrazňujú mnísi.

Omša na 30-ty deň po smrti

V mnohých farnostiach sa môžete stretnúť s ďalším zvykom týkajúcim sa mŕtvych, v ktorom sa nachádza číslo „30“. Je to o omši slávenej za zosnulého „tridsiaty deň po smrti .“ Starý zákon je označený ako zdroj tohto zvyku. V knihe Deuteronómium čítame, že „Synovia Izraela ho tridsať dní oplakávali na Moabskej púšti. Keď sa dni smútku minuli“ (Dt 34, 8). Svätá omša na tridsiaty deň po smrti sa považuje za koniec prvého, intenzívneho obdobia smútku za zosnulým.

Modliť sa za mŕtvych má zmysel?

Už v dobách starozákonnej doby existovala viera, že modlitba za mŕtvych mala hlboký zmysel. V druhej knihe Machabejcov je príbeh o tom, ako Júda Machabejský prikázal obety za tých, ktorí boli zabití v boji, ktorí porušili zákon.

Veď keby sa nebol nádejal, že padlí raz budú vzkriesení, bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych. (2 Mach 12,44 ) .

Katolícka cirkev od samého začiatku vnímala význam a potrebu modliť sa za mŕtvych a považovala ju za pomoc pri očiste následkov hriechov, ktoré páchali. To je dobre vyjadrené slovami svätého Tomáša Akvinského:

Boh prijíma a počúva priaznivejšie a častejšie modlitby za mŕtvych ako tie, ktoré prinášame za živých. Mŕtvi potrebujú túto pomoc viac, pretože nie sú schopní pomáhať si ako žijúci a zaslúžia si, aby ich Boh zachránil.

Katechizmus katolíckej cirkvi tiež povzbudzuje ľudí, aby sa modlili za zosnulých . Modlitba je spojená s vierou v „spoločenstvo“. Ale to už  je téma pre samostatný článok…

 

Zdroj: Aleteia.pl, obrázok: tamtiež