Najslávnejšia Peruánka s ružami – svätá Ruženka z Limy

Od malička milovala sebaobetu. Od piatich rokov jedla len každý druhý deň a keď mala šesť rokov, nastrkala si do čelenky špendlíky, aby nebola márnivá. Bola obdarená mnohými mimoriadnymi nadprirodzenými darmi vrátane daru proroctva, bilokácie, neporušenosti tela po smrti, kedy jej telo vydávalo ľúbeznú vôňu. Je zrejme tou najslávnejšou Peruánkou na svete.

Preslávila sa pod menom Ruženka, Santa Rosa de Lima – Svätá Ruženka Limská. Prvá svätá amerického kontinentu, patrónka Limy, Peru, Latinskej Ameriky, Filipín a ozbrojených síl Argentíny. K tomu ešte dohliada v Peru na univerzity, mestá, kostoly, dediny, štvrte, políciu, armádu a veľa iného. Prečo tomu tak je? Lebo Peruánci ju nadovšetko milujú. Dokonca aj politická moc ju vždy uznávala. Koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia v Lime, peruánsky prezident gen. Velasco vyhlásil sv. Ruženku maršalkou peruánskej armády a na dôkaz svojich slov ozdobil jej sochu maršalskou palicou.

Slávna Peruánka sa narodila v roku 1586 v Lime ako desiate dieťa z trinástich súrodencov. Pokrstená bola menom Isabel Flores de Oliva. O tom, ako prišla k menu Rosa (ruža) koluje niekoľko legiend a zaručene overených právd. Že hneď po narodení mala tváričku ako ružička, že jej Rosa začala hovoriť jej indiánska pestúnka, že jej tak hovorili všetci, že to meno mala rada, že to meno nemala rada vôbec a prijala ho až v dvadsiatich piatich rokoch. Vtedy ju vraj jej spovedník presvedčil, aby si hovorila Rosa de Santa María (Ruža Panny Márie), čo sa jej už zapáčilo.

Vrátime sa do doby, kedy bola Isabel ešte dieťa. Rodičia sprvu žili celkom dobre. Rodina mala veľký dom so záhradou. Dievčatko bolo už od detstva silne nábožensky založené. Neustále sa modlila, postila a občas aj trýznila. Rástla do krásy, tak rodičia plánovali vydaj. Dcérka ale oponovala. Medzitým rodina schudobnela a tak Isabel zvaná Rosa pomáhala koľko mohla. Pracovala tvrdo na záhrade, vyšívala pre bohaté rodiny a vykonávala ťažké domáce práce. Rodina si už totiž nemohla dovoliť slúžky, nieto otrokov.

Čierni otroci v peruánskom miesto-kráľovstve boli vtedy samozrejmosťou. Aj sem sa pozornosť dievčatka zamerala. Snažila sa otrokom uľahčiť život – starala sa hlavne o ich chorých. Odtrhávala si od úst, aby mohla obdarovať tých najchudobnejších. Rodina chcela zastaviť dcérinu sebadeštrukciu a opäť začala plánovať vydaj. Ich krásna dcéra sa im totiž menila pred očami. Chudla, bola upracovaná, nespala a samými modlitbami a sebatrýznením bola úplne vyčerpaná.

Ružička však odpovedala rodičom vyhlásením sľubu panenskej čistoty, po vzore sv. Kataríny Sienskej si odstrihla vlasy a vstúpila k sestrám dominikánkam, ako terciárka. Za výdatnej pomoci brata Fernanda si postavila na záhrade akúsi pustovňu, kde pokračovala vo svojich modlitbách, bičovaní a pôste. Spala na holej zemi alebo špeciálne upravenej posteli, pod biednymi šatami nosila žinenú košeľu a okolo pása reťaz s ostňami. Neustále chodila za svojimi chorými, aj keď sama trpela úpornými bolesťami, vyrážkami a podľa záznamov aj TBC. Je historicky dokázané, že pri tejto starostlivosti spolupracovala s ďalším veľmi slávnym peruánskym svätcom a tým nebol nikto iný ako Martin de Porres.

O Ruženkinom živote sa traduje aj rad povestí, z ktorých niektoré sú súčasťou národného peruánskeho pokladu – knihy Tradiciones Peruanas (Peruánske povesti), ktoré spísal Ricardo Palma. Napríklad ako si Rosa skrotila ľúbezným spevom moskyty, ktoré potom lietali okolo jej hlavy v roztomilých formáciách, nikomu neublížili a tak sa stali jej atribútom. S ďalším atribútom – slávikom –  trilkovala úžasné dueta na Božiu slávu.

V mystických stretnutiach so svojím Pánom každý týždeň od štvrtku do soboty prežívala s ním Jeho utrpenie  „temnej noci“ počas pätnástich rokov. Dokázala praktizovať umŕtvovanie svojho tela tisícorakým spôsobom. Neraz sa zdržiavala od pokrmu aj nápojov celý deň, najmä keď jej bolo povolené každodenné sväté prijímanie. Za pokrm jej slúžili často iba suché kôrky chleba a horké byliny.

„Keby mi bolo dopriate kázať, prechádzala by som bosá všetky mestské štvrte v kajúcom rúchu s krížom v ruke“.

Iná povesť rozpráva, ako Rosa zabránila útoku holandských korzárov, ktorí mali v pláne spustošiť Limu. Už sa skoro vyloďovali v priľahlom prístave Callao, keď Rosa zvolala všetky ženy do kostola Panny Márie Ružencovej, kde svorne prosili Ukrižovaného o záchranu mesta. Snáď viac ako pustošenia a znásilňovania sa Rosa hrozila odpadlíkov – protestantov. Preto si zo seba strhla biedne šaty a vo svojom náručí schovala v nich Svätostánok v ktorom bolo telo Kristovo, aby ho kalvinisti nedostali, nemohli zničiť a zneuctiť.

Predstavte si, že korzár menom Joris Spilbergen si útok na Limu zrazu rozmyslel a z Callao odtiahol smerom na Mexiko. Toľko historický fakt. Následne znenazdajky zomrel. Od tej doby (1615) sa opísaná udalosť považuje za zázrak. A vďaka tomu dostala sv. Ruženka Limská ako atribút aj kotvu.

Ďalšie dva roky pokračovala Ruženka vo svojej usilovnej starostlivosti o blížnych a pomaly umierala vyčerpaním. Jej sláva rástla obrovským tempom. Svojimi videniami, svojou záhradou plnou ruží, zeleniny a ovocia, ktoré vytrvalo nosila do nemocníc a svojou službou neúnavne slúžila tým najbiednejším a najchudobnejším. Niekto ju mal za bláznivú, ale väčšina ľudí ju uznávala ako svätú už za jej života. Aj miestokráľ a limský klérus. Tak to šlo až do dňa, kedy naposledy vydýchla na deň svätého Bartolomeja – ako sama predpovedala v proroctve – zomiera 24. augusta roku 1617. Mala iba 31 rokov.

Svätorečená bola za necelých šesťdesiat rokov v roku 1671 – ako prvá Američanka. Ako liturgický sviatok jej bol pôvodne určený 30. august. V tento deň sa tiež dodnes v celom Peru mohutne oslavuje, aj keď kedysi došlo v kalendári k zmenám a Ruženkin slávny deň je 23. august.

A teraz ešte k pohrebu svätice. V ten deň v Lime doslova prepuklo masové šialenstvo. Miestokráľ musel povolať vojakov, aby ochránili Ruženkino mŕtve telo. Každý si chcel odtrhnúť aspoň kúsok jej rúcha. Asi sa to mnohým podarilo, pretože ju vraj museli trikrát prezliekať. Dokonca sa komusi podarilo odrezať prst na jej nohe. Ruženku pochovali za najvyšších cirkevných i svetských pôct do kaplnky v kostole Santo Domingo v Lime. Neskôr boli jej pozostatky prenesené do priestrannej baziliky Del Rosario. Púte ku sväticu boli totiž tak mohutné, že sa jednoducho ľudia do malej krypty nezmestili. Blahorečená bola v roku 1668 a tri roky nato ju pápež Klement X. zaradil do zoznamu svätých ako hlavnú patrónku Limy, Peru, oboch Amerík, Filipín a Západnej Indie.

Svätá Ruženka Limská je tiež patrónkou záhradníkov, ale hlavne záhradníčok a kvetinárok. To preto, že jej hlavným atribútom sú ruže. Najčastejšie ako veniec na hlave, ale často aj s vyobrazením ruží v náručí. Občas býva znázorňovaná aj s Jezuliatkom. To preto, že Pán sa stal jej manželom v mystickom sobáši. Keď mala totiž Ruženka jedno zo svojich videní, Ježiš ju oslovil: Ruža môjho srdca, teba chcem za manželku!

Peruánska svätica vyprosuje aj šťastné pôrody, chráni pred zranením a vyrážkou a urovnáva rodinné spory. A k tomu je aj patrónkou ozbrojených síl. Toľko paradoxov tejto mimoriadne úžasnej svätice.