Iste Bože, potrebujeme rehoľné sestry, ale nie moja dcéra!

Ak by iné dcéry mojich priateľov či známych prejavili záujem o kláštor a kláštorný život, nebol by som to vôbec spochybňoval. Bol by som rešpektoval ich výber a bol skutočne šťastný za ich rozhodnutie. „Aké ušľachtilé a krásne povolanie!“ Alebo „Aký zmysluplný život so svätým účelom!“ Nepochybne by som si pomyslel.

Keď som počul o záujme svojej vlastnej dcéry o kláštor, moja okamžitá myšlienka bola: „Ó, môj Bože, dúfam, že dostane dovolenku … ako často sa môže vrátiť domov ku mne na návštevu?“

Nie je to smutné, že moja prvá myšlienka nebola o Norinom duchovnom povolaní, naplnení a duchovnom blahu? Moja počiatočná myšlienka bola, že mi bude nesmierne chýbať prítomnosť dcéry v mojom dome a jej jemná, nádherná spoločnosť. Mal som tieto myšlienky, pretože som vedel nejaké veci o kláštore. Čítal som autobiografiu svätice – Malej Terezky Dejiny duše, s opisom jej vstupu do kláštora a rozlúčkou s jej otcom a sestrou Celine.

Pozoroval som Noru, jej duchovnú dôveru, jej pokoj, jej voľbu, keď prvýkrát navštívila passionistické rehoľné sestry na týždňovom stretnutí „Poď a uvidíš“ v novembri až decembri 2013 a potom jej trojmesačná „Ašpirantská návšteva“ od februára do mája v roku 2014. Ovládol ma strach, že budem musieť dať zbohom mojej jedinej dcére.

Pri čakaní a modlení počas tohto  jej času som sa pýtal sám seba: Mal by som sa pokúsiť ju odhovoriť? Mal by som do nej vložiť pocit viny, pre moje obavy, žiaľ a smútok? Uvažoval som o sebeckosti a manipulácii a zneužití moci a kontroly, ktorú by som mohol predstavovať. Myslel som však na vinu, ktorú by som cítil, keby som sa pozeral na svoju dcéru, zachytenú mojím sebectvom. Myšlienka ma vydesila! Vážil som si náboženský život a zdalo sa mi akoby som mal pocit, že ma niekto citovo vydiera, bráni mi v slobodnej voľbe, v prijatí tohto povolania a životného štýlu. Viem, že som túto osobu v sebe cítil a znenávidel. Cítil som smútok, že som neodpovedal na láskyplné Pánovo atraktívne volanie.

Pozrel som sa na svoju dcéru: čistú dušu. Hlboko duchovná mladá žena, ktorá chce slobodne rozlíšiť Božie povolanie pre seba. Má túžbu prispôsobiť sa Božej vôli, o ktorú som sa modlil, pre všetky moje deti. Pretože chcem byť úprimný nasledovník Pána, musím byť otvorený všetkým možnostiam, a to nielen pre seba, ale pre všetkých tých, ktorých milujem. Keď sa Nora vrátila z trojmesačnej návštevy v Kentucky, nikdy sa už úplne nevrátila. Jej telo bolo doma, ale jej duch patril kláštoru v Kentucky. Milovala nás rovnako, no bola akási „upravená“, keď bola späť doma. Po dni alebo dvoch mi však pripomenula, že to už nie je „jej život“. Uistila ma, že „už tu nemám žiadny život. Musím ísť za Božou vôľou pre mňa a tu už nie je nič pre mňa.“ Ona to nepovedala vážnym či dramatickým spôsobom; bolo to len faktické vyhlásenie.

Bol som šokovaný a priznávam, trochu citlivo som reagoval na jej slová. Ale hlboko som vedel a bol presvedčený o pravde v nich. Začal som sa pripravovať na to čo malo nasledovať, na to čo sa uskutoční na konci júla, kedy Nora začne svoj rok postulátu. Po skončení tejto doby, ak sa stále bude cítiť povolaná do kláštora, nikdy sa nevráti domov.

Nora mi pripomenula Ježišove slová Márii a Jozefovi keď ho našli v chráme: „Nevedeli ste, že musím byť tam, kde ide o môjho otca?“ Samozrejme, jej slová ma trochu naježili, ale musel som „spoznať“ hlbokú duchovnú pravdu v nich. Rovnako ako Ježiš, Nora nás poslušne nasledovala, aby sme boli spolu až do konca júla.

Ale povedala tie slová. Táto návšteva bola dočasná a nesmieme si to pomýliť.

Od mája do 26. júla, kým sme sa vrátili do Kentucky, modlil som sa za odvahu, vieru a lásku, aby som nechal moju dcéru odísť, aby som Bohu vrátil dcéru, ktorú nám zapožičal na takmer devätnásť rokov. Moja jediná dcéra. Boh dal pre mňa svojho syna. Mohol by som ja svoju krásnu Noru vrátiť späť do Jeho náručia?

Nebudem klamať. Kričal som a plakal bezpočetkrát, keď som sa pozeral na svoju milovanú dcéru. Modlila sa ruženec každú noc. Vždy na mňa prišli slzy, keď som sa na ňu pozrel cez miestnosť v jej rannej modlitbe alebo počas recitácie Anjel Pána, veľa dní na poludnie. Snažil som sa zapamätať si čo najviac zvuk jej hlasu a skutočne som sa sústredil na každú spomienku, keď v noci spala, bezpečne vo svojej izbe, pod mojou strechou.

Ani jediný deň jej dvojmesačného čakania na kláštor som nepovažoval za samozrejmosť. Cenil som si každú minútu s mojou dcérou. Uvažoval som o kontemplatívnom životnom štýle. Aj keď som sa stále bál rozlúčiť sa s Norou, vedel som pochopiť jej vzrušenie a radosť a dokonca jej závidieť vnútorný pokoj a ticho počas hlučného chaosu doma alebo v práci. Domnieval som sa, že sa k nej budeme môcť pridať na nejaké duchovné chvíle v jej novom domove a že jej modlitby v kláštore budú zjednotené s našou modlitbou doma alebo aspoň so sv. omšou.

„Drahý Bože“ modlil som sa, „daj mi odvahu, pokoj, prijatie, odovzdanosť a hlbokú lásku, kým žijeme takto spolu vonku.“

No, 27. júl prišiel. Čítanie evanjelia bolo pre dnešný deň dokonalé – všetko o nájdení drahocennej perly a kúpe poľa, aby získal poklad. Nora našla svoju lásku k Pánovi a túžbu všetko mu darovať a byť ním úplne naplnená. Moja dcéra je jedinečným pokladom. Táto „perla“ bude spojená s reťazou vzácnych perál v tejto uzavretej passionistickej komunite. Každá perla je jedinečná; ani jedna nie je o nič krajšia než druhá. Všetky prispievajú k úplnosti reťazca.

Norin vstup

Bol som ráno šokovaný vstupom Nory. Jej radosť a láska boli nákazlivé. Nedokázal som premýšľať o sebe. Mohol som len premýšľať nad radosťou, nezištným, čistým a slobodným rozhodnutím svojej dcéry vstúpiť do náboženského života a odovzdaním všetkého Bohu.

Čo je to smutné? Nič! Nora vstúpila do svojho kláštora za môjho úsmevu a požehnania a ja som vzdal slávu Bohu, že povolal moju drahú dcéru. Patrí k Nemu. Takže aj ja!

A čo ty? Si náročný? Premýšľa alebo prijíma tvoja dcéra / vnučka alebo iná milovaná osoba náboženské povolanie?

Ak áno, povzbuď ich slobodnú voľbu, alebo si len chrániš svoje vlastné city a obávaš sa obety?

Vyzývam vás, aby ste sa všetci odovzdali. Časté slová mojej manželky sa mi stále vracajú: „Boh nebude meškať vo veľkorysosti!“

Nehanbite sa za  smútok, vašu citlivosť alebo bolesť. Toto sú bežné pocity, pretože prežívame život lásky k našim dcéram, vnukom, sestrám a priateľom. Oslavujte túto lásku, ale neprežívajte ju tak, že budete vytvárať prekážky ich slobode. Modlite sa za odvahu, lásku a veľkorysosť. Všetko to budete potrebovať. Ako nám to pripomenul náš farský kňaz, nevzdávame sa dcéry, ale učíme sa ju prijímať novým spôsobom. Nenechajte sa zbaviť šance obetovať. Nezbavujte Boha milovanej nevesty, Jeho milovanej.

 

Buďte uistení, že moja modlitba je pre Vás, či ste ašpirujúca rehoľná sestra alebo jej rodina. Nech Vás Boh požehná vo všetkom. Nech sa Božia vôľa prejaví vo všetkom a vo všetkých, pretože len vďaka zladeniu sa s Božou vôľou môžeme poznať pokoj, lásku a spokojnosť v tomto i budúcom živote.

Norin otec svoj príbeh napísal týždeň po vstupe svoje dcéry do postulátu passionistiek v kláštore sv. Jozefa vo Whitesville v Kentucky.

(The Passionist Nuns at St. Joseph’s Monastery in Whitesville, Kentucky.)

 

 

 

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *