Poznáme diabla? (2. časť)
Posadnutie
Boh nedovolil diablovi len to, aby človeka pokúšal duševne, priznal mu tiež telesný vplyv na človeka, takže ho môže satan poškodzovať v jeho vonkajšom vzhľade a zdraví. Pripomeňme začiatok knihy Jób, kde sa hovorí, ako Boh dovolil satanovi, aby kmeňového vodcu Jóba pripravil o všetok jeho majetok a navyše ešte postihol jeho telo chorobami.
Najchúlostivejšie pociťuje človek toto pôsobenie v démonickej posadnutosti, v ktorej sa diabol zmocňuje tela človeka a riadi ho tak, ako by bolo jeho vlastné. Ani v tejto situácii sa však nemôže priblížiť k duši človeka, takže posadnutý je v stave milosti posväcujúcej a môže sa udržať bez hriechu.
Že sa jedná o posadnutosť, nám hovorí evanjelium úplne zrozumiteľne, lebo Kristus, ktorý sa nemohol mýliť v posudzovaní udalosti, sám vo viacerých prípadoch správne stanovil diagnózu. Avšak moderní exegéti niekedy tvrdia, že sa Kristus iba prispôsobil prevládajúcej mienke ľudí a ponechal ich v ich povere. Takéto konanie by však bolo nezlučiteľné s jeho úlohou na zemi, lebo bol poslaný, „aby zmaril diablove skutky“ (1 Jn 3,8). Nesmel teda ponechať žiadnu pochybnosť o tom, čo je satanov čin a čo nie. Pretože keď ľudia mali v budúcnosti premáhať satana, museli ho najprv dobre spoznať. Nesmeli pokladať niečo, v čom mal satan svoju účasť, za čisto prirodzenú udalosť. Aj po Kristovi sa vo všetkých storočiach objavovala posadnutosť. Spisy prvého kresťanského obdobia a životopisy svätých sú toho plné. Ešte v minulom storočí a aj v súčasnosti boli hlásené a popisované prípady posadnutosti. Farár Sutter vo svojom diele „Satanova moc a pôsobenie“ podrobne referuje o dvoch posadnutých chlapcoch z polovice minulého storočia (1865-1869), ktoré nazýval illfurtské deti, a o posadnutom dievčati Klare Germana Cele (1906/7). V časopise pre parapsychológiu „Nová Veda“ sa obšírne zaoberá Dr. Peter Ringger jedným prípadom z roku 1952/9 a Bruno Grabiński píše o „sestre Magde, obzvlášť pozoruhodnom prípade posadnutosti zo súčasnosti.“
Posadnutých si obyčajne predstavujeme ako divoko besniacich ľudí, hovoríme predsa, „reve ako posadnutý“ alebo „uteká ako posadnutý“. Táto predstava je zavádzajúca, lebo keď sa diabol zmocní človeka, „preniká“ do neho a môže sa tiež správať pokojne, takže posadnutý nemusí byť nijako navonok nápadný. Naopak môže vykonávať svoju obvyklú činnosť, ako by sa u neho nič nezmenilo. Avšak diabol účinkuje, čo môže nastať takmer znenazdania a potom prichádza kríza. Má povahu hypnotického stavu, v ktorom je človek vypnutý, podobne ako v hypnóze, takže už nemôže slobodne disponovať svojím rozumom a vôľou. Stáva sa potom médiom, cez ktoré diabol koná a predovšetkým hovorí. Dotyčný sa potom prejavuje takými spôsobmi správania, ktoré u neho inak nie sú obvyklé.
Spočiatku rozumie v týchto stavoch jazykom, ktorým sa neučil. Môže rozumieť akémukoľvek jazyku. Stáva sa tiež, že sám hovorí cudzím jazykom, čo sa však u posadnutosti vyskytuje veľmi výnimočne. Okrem toho je schopný úplne podrobne oznamovať mnohé, čo prirodzeným spôsobom nemôže poznať, lebo je to pre neho tajomné či skryté, bez ohľadu na to, či sa to udialo v minulosti, prítomnosti alebo budúcnosti. Prejavuje teda vyložene jasnovidecké schopnosti a súčasne disponuje neobyčajnou silou, ktorá presahuje jeho stav (vek, pohlavie). Predovšetkým reaguje úplne abnormálne na sväté či posvätené veci. Silne ho vzrušujú a je na ne precitlivený takže napr. kvapka svätenej vody mu môže spôsobiť popáleninu, a má pred nimi, hoci sú samy o sebe neškodné, veľký strach. Preto skúma, kde len môže, ako by ich zničil. Toto sú významné príznaky, ako ich uvádza katolícka cirkev v Rímskom rituáli. Je ich však ešte oveľa viac. Krízové stavy môžu vznikať samé od seba, môžu ale tiež byť umelo vyvolané tým, že sa nad posadnutým vyslovuje exorcizmus. K tomu stačí len jednoduchá formula, ktorá sa užíva pri krste: „Zaprisahám ťa, nečistý duchu, ktorým tiež môžeš byť, aby si sa vzdal tohto človeka, v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Hlavným poznávacím znamením pre posadnutosť je reakcia na exorcizmus. Nie je vždy nutné exorcizmus vyslovovať nahlas, ale stačí modliť sa ho v myšlienkach.
Každý pokrstený človek môže nad sebou vyslovovať exorcizmus a tým vyháňať diabla, ako k tomu dochádzalo často v starom kresťanstve. Keď je ale treba zabrániť zneužitiu, napríklad tým, ktoré sa vyskytli počas doby, prikročila cirkev k tomu, aby sa vyháňanie konalo slávnostným exorcizmom, vyžadujúcim povolenie biskupa, ktorý ho vydá len po hlbokom preskúmaní prípadu.
Zatiaľ čo my hovoríme o diablovi zvyčajne len všeobecne, diabol v posadnutosti postupuje proti nám ako jedinec. Preto má v týchto prípadoch tiež isté meno, ktoré na požiadanie uvádza. Pripomeňme len otázku, ktorú Kristus adresoval posadnutému z Geras:, Ako sa voláš? „, načo on odpovedal: „Volám sa, pluk“, zároveň s vysvetlením: „lebo je nás mnoho.“ (Mk 5,9) V tomto mene sa naznačuje niečo, čo je charakteristické pre túto konkrétnu posadnutosť. V uvedenom prípade názorne išlo o jav, že diabli po vyjdení počas krátkej doby usmrtili dvetisíc ošípaných, ktoré sa blízko pásli. Keď si Diabli dávajú ľudské mená, ako napr. Judáš či Herodes, neznamená to ani, že títo dvaja sú zatratení, ani že ich duše vošli do týchto posadnutých, ale majú čisto symbolický význam. V jednej posadnutosti sa môže vyskytovať viac diablov (niekoľkonásobná posadnutosť), ako ukazuje vo Svätom písme príklad „Mária zvaná Magdaléna, z ktorej vyšlo sedem zlých duchov“ (Lk 8,2). Posadnutý veľa trpí. Posadnutý z Geras bol napr. násilím vyhnaný z bezpečia svojej domácej dediny do pustatiny, kde „a stále v noci i vo dne bol v hroboch a na vrchoch, kričal a tĺkol sa kameňmi“ (Mk 5,5). Besnil teda proti sebe samému a trpel tak veľké vnútorné strasti, že hlasno vykrikoval. Besnil ale aj proti ostatným, takže ho ľudia museli pripútavať a strážiť ako nepriateľa. Avšak nikto nebol dostatočne silný, aby ho premohol, pretože „on reťaze zo seba vždy strhal a okovy rozlámal“ znamenie jeho neobyčajne sily. Tiež moderne posadnutí si často spôsobujú ťažké poranenia, veľa hladu a málo spánku, pretože vnútorné strasti a vnútorné prenasledovanie sú príliš veľké. K tomu sa často pridružujú náhla nemota, hluchota, slepota alebo ťažké prejavy ochrnutia, ktoré im veľmi strpčujú život. V krízach posadnutí besnia a sú sotva skrotiteľní, takže to môže vyzerať, ako by sa mali rozkladať. V skutočnosti má tiež posadnutosť pevnú vnútornú štruktúru. Je vecou exorcistu, tj. kňaza, ktorý musí z príkazu cirkvi vykonať vyhnanie diabla, aby ju vyhľadal a osvetlil. Musí pátrať po príčinách a účele konkrétne predloženej posadnutosti, musí stanoviť, či má čo do činenia s jedným či viacerými diablami, a postarať sa o to, aby sa zabezpečilo všetko, čo je potrebné k vyhnaniu. K tomu dávajú presné pokyny predpisy „Rímskeho rituálu.“ Až keď je všetko vysvetlené, je možné vykonať vyháňanie. Keď diabol vychádza, nestane sa to v okamihu. Ani v evanjeliu sa nehovorí: Vyšiel „hneď“. V Skutkoch apoštolov je naopak raz doložené: „A v tej hodine vyšiel“ (Sk 16,18), lebo to trvá vždy istú dobu, väčšinou polhodinu až hodinu, kým sa všetko nevyrieši. Ako napr. Kristus povedal posadnutému v synagóge v Kafarnaume: „Mlč a vyjdi z neho! Nečistý duch ním zalomcoval a s veľkým krikom z neho vyšiel.“ (Mk 1,26) Podobné je to u posadnutého chlapca, o ktorom evanjelista referuje: „Ten vykríkol, mocne ním zalomcoval a vyšiel, chlapec ostal ako mŕtvy. „(Mk 9,26) Nebol však mŕtvy, lebo, Ježiš ho vzal za ruku, zdvihol ho a on vstal“. Pokoj, ktorý nasleduje po besnení počas vyháňania, pôsobí na okolie znepokojujúco. V skutočnosti ale posadnutý, alebo teraz skôr oslobodený, prichádza späť k sebe len veľmi pomaly, ako niekto, kto sa ťažko prebúdza z hlbokého spánku. Pri vychádzaní diabli často dlho hovoria, pričom priznávajú svoje ohavné machinácie a ukazujú, ako veľmi ľudí oklamali. Alebo hovoria o svojej vlastnej úbohosti a veľkej vine, takže sa to počúva takmer ako kázanie. Priznanie by sa muselo vyjadriť lepšie. Po vyhnaní je postihnutý opäť úplne rozumný, všetky jeho doterajšie poruchy pominuli. Tak potom sedí posadnutý z Geras „oblečený a úplne rozumný“ u Ježiša. Tiež tam, kde bola posadnutosťou vyvolaná slepota, nemota alebo hluchota, sa okamžite obnoví schopnosť vidieť, hovoriť, počuť (porov. Mt 12,22), lebo tu nešlo o organické, ale zmyslovo (psychogénne) podmienené poškodenie. Práve preto, že ide o poškodenie tejto povahy, nemôže sa tiež posadnutému pomáhať v jeho bolestiach liekmi. Tie by tento stav len zhoršili. Posadnutosť nie je viazaná na žiadny vek či pohlavie, a v zásade môže prepadnúť každého. Dôvody, prečo ju Boh pripustil, sa vykladajú rôzne. Chcel nám názorne ukázať, že skutočne sú zlí duchovia a ako s ľuďmi jednajú. Súčasne musíme vidieť, že im nie sme vydaní bezbranne, ale že môžu byť premožení v Kristovej sile a s pomocou cirkvi. Pán vskutku prisľúbil: „Tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: V mojom mene budú vyháňať zlých duchov.“ (Mk 16,17) Nemožno povedať vopred, prečo v konkrétnom prípade dochádza k posadnutosti. Aby to exorcista vyšetril, musí skúmať bližšie okolnosti alebo informácie, ktoré o tom podávajú sami diabli. Mohlo by ísť o trest za hriechy, alebo aj o ťažké skúšky viery a o vlastné osvedčenie. Cirkev po práve nabáda, že sa u nikoho nesmie jednoducho, bez pádnych dôvodov, predpokladať posadnutosť. Existujú totiž tiež patologické stavy, ktoré majú istú vonkajšiu podobnosť s posadnutosťou, takže sa hovorí o pseudoposadnutosti. Duševne chorí (schizofrenici) často myslia, že sú posadnutí diablom, pretože nepoznajú žiadne iné vysvetlenie pre svoje nutkavé stavy. Aj mnohí hysterici majú pokušenie, aby predstierali posadnutosť. Ale pri dôkladnej skúške sú ľahko odhalení. Všade, kde sa vyskytuje masová posadnutosť alebo takmer epidémie posadnutosti, existuje oprávnené podozrenie, že sa jedná iba o hysterický podvod. Počnúc 18. storočím sa hovorí často aj o „premenení“. Možno ich označiť ako predstupeň alebo zoslabenú formu posadnutosti. K jeho objasneniu by tu bolo treba širokého rozboru. Tiež v ňom je obsiahnuté silné citeľné démonické pôsobenie.
Démonické zjavenie
Boh dovolil diablovi tiež ešte iný vplyv na telesnosť, ktorý sa ale objavuje ešte zriedkavejšie než posadnutosť, totiž démonické zjavenie či, ako hovorievajú teológovia -démonické infestatio (súženie). Môže byť viazané na určité osoby či miesta. Tiež tu sa vyskytujú paralelné javy čisto prirodzeného rázu, takže sa často dá ťažko rozpoznať, či ide o javy démonické, alebo prirodzené. Ale ľudia, ktorí mali vo vysokej miere dar rozlišovať duchov, identifikovali také zjavenie ako jednoznačne démonické. Treba uznať, že posudzovali správne. Takým človekom bol Ján Mária Vianney, farár z Arsu. Radu rokov zažíval také démonické zjavenie, takže mal možnosť dôkladne ich študovať. So zjavením sa nestretával len na vlastnej fare, ale sprevádzalo ho aj v iných domoch, bolo teda viazané na jeho osobu. V noci bol Vianney rušený klepavými zvukmi alebo ranami kladiva klopajúceho do jeho dverí či ťažkými vozmi rachotiacimi nad strechou. Závesy jeho postele horeli a on sám bol s touto posteľou preťahovaný sem a tam. To všetko malo vyložene protivný a nepriateľský charakter. Inokedy strašilo v domoch. V takýchto prípadoch boli obyvatelia obťažovaní predmetmi, ktoré lietali cez izbu, bez toho, aby boli hodené ľudskou rukou, alebo sa predmety lámali, bez toho, že by niekto rozpoznal, kto to mohol spôsobiť. V týchto prípadoch pôsobilo všetko rozčuľujúcim a trýznivým dojmom a všetky prirodzené pokusy odstrániť ich sa ukázali márnymi. Len cirkevné sväteniny, ako svätená voda či posvätené predmety, prinášajú úľavu a posvätenie domu s užitím exorcizmu urobí zjaveniu koniec. V Nemecku bolo známe z poslednej doby démonické zjavenie, ktoré sa udialo v rokoch 1946/47 v jednom dome v Lauter (Horné Bavorsko). Pani Schreyová, ktorá všetko zažila, podala o tom podrobnú správu. S pokrokom prírodných vied sa môže mnohé, čo bolo predtým považované za démonické zjavenie, presvedčivo objasniť čisto prirodzeným spôsobom. Zostáva tu však určitý zvyšok, ktorý vylučuje takéto vysvetlenia a musí byť odvodený z nadprirodzených príčin.
Existencia čarodejníc
Od nástupu stredoveku veľmi znepokojovali myseľ čarodejnícke neprístojnosti. Čarodejnice sú osoby, najmä ženy, ktoré sa usilujú prostredníctvom zväzku s diablom o nadprirodzené sily, aby nimi pôsobili blížnym škody na tele a duši. Čarodejnice sa zriekajú Boha, upisujú sa diablovi ako jeho vlastníctvo, aby mohli prevádzkovať takzvanú „škodlivú (čiernu) mágiu“ proti životu a rozmnožovaniu ľudského, živočíšneho a rastlinného sveta a k ovládnutiu prírody. Mnohé, čo bolo predtým povedané o čarodejniciach, je samotná povera a súvisí čiastočne so starými mytologickými predstavami o škriatkoch, prírodných dušiach a iných bytostiach. Kto bol predtým obžalovaný ako čarodejnica či kúzelník, bol odsúdený na smrť a upálený. Pri súdnom prerokúvaní takzvaných čarodejníckych procesov sa mnohí obžalovaní za použitia mučenia priznávali k niečomu, čo vôbec nikdy neurobili; bolo vtedy nevinne odsúdených veľa ľudí. Silnejúce hlasy proti tomuto súdnictvu sa nemohli dlho presadiť, až v roku 1631 vyšli „Cautio criminalis“ (Právne pochybnosti v procesoch s čarodejnicami) od P. Friedricha von Spee SJ a odhalili neprijateľnosť vtedajších výkonov súdnej spravodlivosti. Nezávisle na čarodejníckych procesoch bola tiež v iných súvislostiach prednesená otázka, či je vôbec možný pakt s diablom, alebo inak povedané, či ľudia, ktorí sa dovolávajú diablovej pomoci a zaväzujú sa k protislužbe, vydávajú sa mu dokonca aj s telom a dušou, pociťujú jeho podporu. Až do novoveku ľudia odpovedali na túto otázku jednohlasne „áno“. Nemožno poprieť, že ľudia sa mohli obrátiť o pomoc na diabla a že túto pomoc tiež niekedy citeľne zakúsili, čo zohráva veľkú úlohu predovšetkým v podstate čiernej mágie. Obrátiť sa na diabla a upísať sa mu je jedným z najťažších hriechov, ktoré sú možné, pretože tým je vyjadrená úplná roztržka s Bohom. Napriek tomu je ale ešte i tu možné cúvnuť, ako to už bolo vylíčené v Theofilovej Legende, ale spiatočná cesta je ťažká, lebo diabol tak ľahko nepúšťa svoju korisť. Takýto pakt môže byť dokonca príčinou posadnutosti ale nie je tomu tak zďaleka vždy lebo v tomto prípade by sa diabol zmocnil až do krajností všetkého spôsobu bytia človeka, ktorý mu slobodne poskytol plné dispozičné právo nad sebou. Najznámejší pakt s diablom je opísaný v Goetheho povesti o Faustovi, ktorá je všeobecne známa.
Satan a ľudské spoločenstvá
Satan sa nesnaží priblížiť len jednotlivým ľuďom, ale rozširuje svoju moc aj na skupiny ľudí. Prostredníctvom jednotlivých ľudí plodí názorové rozdiely, vojny, sociálnej prevraty, útlak a prenasledovanie. Skrze ne privádza nešťastie na rodiny, spoločenstvo i celé národy. Pohľad do Svätého písma to ukazuje zreteľne. V knihe Jób sa úvodom hovorí, že Chaldejci a Šebovci zahnali Jóbove stáda aj ťavy a zabili jeho služobníkov. Výslovne sa pri tom uvádza, že boli poslaní satanom, ktorý mal povolenie, aby Jóba zničil. Cestou na Olivovú horu hovorí Kristus Petrovi, že satan si vyžiadal, aby smel apoštolov preosiať ako pšenicu, (Lk 22,31) Kdesi v tom bola obsiahnutá narážka na triumf zla v Kristovom utrpení, ktorý by zapríčinil zlyhanie apoštolov, a ďalej na prenasledovanie, ktorá museli aj apoštoli neskôr znášať. Podľa vnímania sv. Pavla sú názorové rozdiely, ktoré rozdeľujú kresťanov, dielom diabla, takže prosí Boha, aby im urobil koniec tým, že „a Boh pokoja čoskoro rozmliaždi satana pod vašimi nohami“ (Rim 16,20). Dvakrát chcel apoštol ísť do Solúna, ale nemohol plán uskutočniť, pretože ako píše „satan nám to prekazil“ (1 Sol 2,18). Naši misionári prisudzujú diablovi dnes ešte ťažkosti, ktorými sú prenasledovaní vo svojej misionárskej práci. Posvätné Zjavenie opisuje rad všeobecných katastrof, ktoré boli vyvolané Satanom a pekelnými duchmi. V Smyrne sa napr. vytvorila „satanova synagóga“, ktorá poštvala mesto proti kresťanom, a satan sám ich uvrhol do väzenia. (Zj 2,10) „Vynorí sa z priepasti šelma, zvedie s nimi vojnu, premôže a zabije.“ (Zj 11,7) Šelma, ktorá povstala z mora, je symbolom svetskej moci, ktorej sídlo je v západnom Stredomorí. Tým je mienená Rímska ríša, ktorá prenasledovala a zabíjala kresťanov. To je nástroj „veľkého draka, starého hada, zvaného diabol a satan, ktorý zvádzal celý svet“ (Zj 12,9), ktorý šelme prepožičiava „svoju silu, svoj trón i veľkú moc“ (Zj 13,2). Ostatné pohromy sú rozpútané rovnakým diabolským pôsobením. Štyria zlí anjeli sú vypustení, a ihneď ide krajinou zástup diabolských jazdcov, ktorí zahubí tretinu ľudí. (Zj 9,15nn .; 13,1nn .; 20,7nn.)
Za viditeľným výzorom jednotlivcov, ktorých zloba uvádza celé spoločenstvo v zmätok a utláča ich, sa teda ukazujú v úvahách Svätého písma tajuplné, temné postavy, totiž satan a jeho služobníci. Vplyvom osvietenstva sa nám takmer úplne tento pohľad stratil. Dokonca široké kruhy dospeli k názoru, že vôbec neexistuje diabol, a ak pripustili jeho existenciu, videli v ňom len smiešnu figúru, ktorá nemohla byť braná vážne, s ktorou by si každý hlúpy mladík hravo poradil. Až zážitky oboch svetových vojen, predovšetkým posledná, ale ešte viac desivá aktivita nacionálneho socializmu a komunizmu otvorili mnohým opäť oči, že „v nebi a na zemi existuje viac vecí, než si vaše školské múdrosti môžu predstaviť“, ako povedal Hamlet (1. rokovania , 5.výstup). V koncentračných táboroch sa mnohým otvorili oči, keď videli, čo sa tu odohráva. Jeden z nich, P. Philips Kubla SJ, neskôr vyhlásil: „Diabol existuje! Videli sme ho vlastnými očami v akcii, na vlastnom tele pociťujeme a nesieme ešte dnes stopy týrania, sú to stopy diabolského týrania. Takých činov, ktoré sme videli, nie je schopný žiaden človek sám od seba. Vymyslel ich diabol a uskutočnil prostredníctvom ľudí, ktorí sa mu vydali za nástroj. A museli sa opiť a tak otupiť všetky ľudské zábrany, aby tak mohli konať. „
