Môže ma teda ešte niekto viniť z toho, že som hrdý na svoje kňazstvo?
Svätý Ján Zlatoústy, biskup a učiteľ Cirkvi o kňazstve
Spis o šiestich knihách vo forme dialógu medzi Jánom Zlatoústym a priateľom Basiliom napísal sv. Ján Zlatoústy v čase svojho raného kňazstva (okolo r. 386). Ukazuje na dôstojnosť a vznešenosť kňazstva, ale súčasne aj na veľkú zodpovednosť. Predpoklady pre kňazstvo sú riadny, bohumilý život ale aj vedecká príprava. Kňazstvo je pre neho najväčšou známkou lásky ku Kristovi a prináša ľudstvu nespočetné požehnania. Kňaz musí cnosťami vynikať nad ostatných ľudí. Má vedieť o všetkom, čo sa deje okolo neho, akoby to sám prežíval, a predsa oslobodený od všetkého toho, ako by žil s mníchmi v samote. Kňaz musí byť bdelý, znalý duší, musí mať teologické vedomosti a musí to vedieť povedať. Pri všetkej starostlivosti o obsah a formu, kázanie sa nesmie dať ovplyvniť potleskom ľudí, ale kázanie si má vypracovať tak, aby sa páčilo Bohu.
O kňazstve
Úryvok z jedného z najznámejších diel sv. Jána Zlatoústeho, učiteľa Cirkvi, týkajúceho sa dôstojnosti a poslania kresťanského kňazstva:
„Kňazstvo pôsobí na zemi, ale svojím poslaním patrí do neba. Veď žiadny človek, žiadny anjel, žiadny archanjel, žiadna stvorená bytosť, ale sám Spasiteľ ustanovil túto dôstojnosť a ľuďom sa dostalo cti zastávať túto anjelskú službu.“
Preto musí byť kňaz tak dokonalý, ako by stál v nebi medzi vyššími bytosťami. Všetko, čo predchádzalo dobu milosti, bolo tak úchvatné, že ľudia žasli: zlaté zvončeky, granátové jablká, drahokamami vykladaný náprsník veľkňaza s označením hodnosti, náramenník so zlatými reťazami, kňazská čiapka, hodvábny kabátec, spodná Riza, zlatá čelenka, svätyne a veľké ticho vnútri. To všetko budilo posvätný úžas. Avšak čo prišlo v čase milosti? Všetko, čo v Starom zákone bolo tak úžasné, je proti tomu strašne nepatrné. Čo hovorí Pavol pri výklade zákona, je aj dnes pravda. „Lebo nie je slávne, čo takto zažiarilo pre vznešenejšiu slávu.“ (2Kor 3,10).
Ak vidíš Pána, ktorý je za nás obetovaný, a kňaza tu prítomného stáť pri tejto obeti a modliť sa, a keď vidíš, ako všetko je sfarbené touto drahocennou krvou, veril by si, že je kňaz ešte medzi ľuďmi na zemi? Alebo nevznesieš sa skôr do neba, neodhodíš všetky svetské myšlienky a nebudeš nevdojak myslieť s čistým úmyslom na to, čo je v nebi? Ako úžasný zázrak! Aká to Božia milosť! Po tom, ktorý s Otcom zasadá v nebi, budú v tejto chvíli všetci vzťahovať ruky, a On sa bude dávať všetkým, ktorí Ho chcú prijať. To nie je prelud, ale deje sa to verejne pred očami všetkých. Myslíš, že táto služba je hodná opovrhovania alebo, že je tak dobrá, že nemôže byť nič lepšie nad ňu? Chceš spoznať veľkosť a vznešenosť tejto svätej obete z iného zázraku? Predstav si Eliáša, množstvo ľudu, obeť ležiacu na oltári, pokoj, mimoriadne ticho ľudu, modliaceho sa proroka a potom náhle ako sa vznáša oheň z neba. Všetko je tak úžasné. A teraz pristúp k tomu, čo sa tu chystá. Čo teraz tu uvidíš, nevzbudí len údiv, ale niečo, čo prevyšuje úžas. Stojí tu kňaz, nemá žiadny oheň, ale Ducha Svätého, dlho sa zbožne modlí, nie aby zišiel nebeský oheň a strávil obeť, ale aby milosť zostúpila na obeť a zapálila srdcia veriacich a urobila ich jasnejšie ako striebro, ktoré je čistené ohňom. Kto by teda mohol týmto úžasným tajomstvom opovrhovať? Iba človek naskrz zlý alebo zbavený rozumu. Nemyslíš, že by ľudská prirodzenosť nikdy nezniesla oheň tejto obety a musela by zahynúť, keby nebol prítomný Boh s mimoriadnou pomocou svojej milosti?
Ak niekto zváži, čo to znamená, že človek z mäsa a krvi sa smie tak blízko priblížiť svätej a nesmrteľnej bytosti, ľahko spozná, ako je to veľká pocta, ktorou sú kňazi obdarení od milosti Ducha. To všetko je dielom milosti. Kňazi ešte konajú aj nemenej dôležitú službu pre našu dôstojnosť a svätosť. Sú to ľudia, ktorí žijú na tejto zemi a ktorým je zverená správa nebeských dobier. Majú moc, ktorú Boh nedal ani anjelom ani archanjelom.
Veď im bolo povedané: „Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi.“ (Mt 18,18). Tí, čo vládnu na zemi, majú tiež moc zväzovať, ale len telo. Naproti tomu tieto kňazské putá zväzujú samu dušu a siahajú až do neba. Čo kňaz tu dole činí, potvrdzuje hore Boh. Pán potvrdzuje výrok svojich služobníkov.
Vari im nedal všetku moc? „Komu odpustíte hriechy,“ hovorí Pán, „budú mu odpustené; komu ich zadržíte, budú zadržané.“ (Ján 20,23). Ktorá moc môže byť väčšia? „Otec odovzdal Synovi všetok súd.“ (Ján 5,22), a ja vidím, že Boží Syn im práve túto moc odovzdal. Je to, ako by boli presadení do neba, akoby už prekročili ľudskú prirodzenosť, ako by boli zbavení všetkých našich ľudských nedostatkov. Tak veľká je dôstojnosť, do ktorej boli povýšení. Keby niektorý kráľ prepožičal niektorému svojmu poddanému takú moc, že by mohol kohokoľvek uvrhnúť do väzenia alebo odtiaľ vyslobodiť, bol by to určite mimoriadne vznešený muž. A ten, ktorý dostal od Boha o toľko väčšiu moc, o čo je vzácnejšie nebo než krajiny, ten by mal byť opovrhnutý za to, čo mu bolo zverené? Buď od nás vzdialený takýto nezmysel! Veď pohŕdanie takou dôstojnosťou, bez ktorej by sme nedostali ani blaženosť ani sľúbené dobrá prinášajúce nám spásu, je zrejmé bláznovstvo. Nikto nemôže prísť do Božieho kráľovstva, ak sa nenarodí znovu z vody a Ducha a kto neje Telo a krv nášho Spasiteľa. A ak toto všetko sa nemôže stať skrze žiadneho iného než skrze tieto posvätené ruky, áno, skrze ruky kňaza, kto by mohol bez jeho služby ujsť pekelnému ohňu a mať účasť na odmene, ktorá je mu pripravená? Veď to sú kňazi, poverení vanutím Ducha a znovuzrodení krstom.
Prostredníctvom kňazov si obliekame Krista, prostredníctvom nich sme s Kristom pochovaní a stávame sa údmi onoho blaženého Kristovho tela. Oni musia byť pre nás mocnejšími než kniežatá a králi a ctihodnejšími než naši otcovia. Tí nás zrodili z žiadosti a vôle tela, kňazi nám pripravili účasť na zrodení z Boha, na blaženom znovuzrodení k pravej slobode a milosti. Židovskí kňazi mali moc očistiť malomocného. Lepšie povedané, mali moc vyhlásiť za čistých tých, ktorí už boli čistí. Je známe, ako vtedy túžili po kňazskej dôstojnosti. Naproti tomu kňazi novej zmluvy majú veľmi nie telesne malomocných, ale malomocných nečistej duše, a nielen iba vyhlasovať ich za čistých, ale tiež očisťovať. Aby som sa vrátil k svojmu skoršiemu prirovnaniu: Boh prepožičal kňazom veľkú moc nielen trestať, ale aj pomáhať, obdobne ako rodičom, i keď je tu veľký rozdiel medzi kňazom a rodičmi. Rodičia nám sprostredkovávajú len pozemský život, kňazi však i budúci. Rodičia nemôžu uchrániť svoje deti od telesnej smrti, ani od choroby. Kňazi však veľmi často zachránili chorú dušu, ktorá bola blízko záhuby, niektorým uľahčili trest, iných nenechali padnúť. A to nielen poučovaním a napomínaním, ale aj svojou modlitbou. Veď oni nám môžu odpustiť hriechy nielen pri našom znovuzrodení, ale aj po znovuzrodení.
„Ak je niekto z vás chorý,“ hovorí sa, „nech k sebe povolá kňaza Cirkvi a nech sa nad ním modlia a mažú olejom v mene Pána, a modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví, a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu.“ (Jak 5,14).
Kňazi často uzmierili nielen kniežatá a kráľov, ale i samotného rozhnevaného Boha. Môže ma teda ešte niekto viniť z toho, že som hrdý na svoje kňazstvo?