Videnia bl. Emmerichovej o relikviách sv. Vavrinca

Dňa 3. augusta 1820 povedala bl. Anna Katarína Emmerichová Pútnikovi: „Medzi ostatkami, ktoré sa u mňa nachádzajú, cítim svätého Vavrinca; je to malá, do hnedej handričky zabalená čiastočka kosti.“ Pútnik prehľadal skrinku a našiel dve kosti, ktoré boli zabalené do hnedých handričiek a omotané zlatým drôtom. Podal jej obe. Sotva ich mala v ruke, povedala: „Ach, jeden je sv. Štefan, ó, aký je to poklad! Druhý je Vavrinec!“ Tu hlavu sklonila nižšie. „Hľa, tu stoja obaja! Vavrinec prenecháva Štefanovi prvé miesto. Štefan má biele židovské kňazské rúcho a široký pás, aj na ramenách má taký kus látky. Je to krásny junák; je väčší než Vavrinec. Vavrinec má na sebe široký odev ako diakon.“ Potom sa ešte nesmierne radovala z nájdeného pokladu; avšak čoskoro prešla do ozajstného zjavenia a povedala: „Nemáme žiadne ich kosti, veď sú ešte živí; tu predsa stoja, je to smiešne; ako by som mohla veriť, že máme ich kosti, keď ešte žijú.“ Neskôr povedala: „Okrem bieleho, širokým pásom prepásaného kňazského rúcha, mal Štefan na ramenách lesklý golier, pretkávaný červenými a bielymi nitkami. V ruke držal palmu. Vavrinec sa zjavil v dlhom nariasenom modro-bielom rúchu, opásanom širokým pásom, pričom mal okolo krku prehodenú štólu aj kríž. Nebol taký veľký ako Štefan, ale bol rovnako mladý, krásny a statočný. Jeho kosť zhnedla asi od ohňa a bola zabalená do čiernej handričky.“ Keď Pútnik rozbalil vrchný obal ostatku, uvidel, že je to naozaj tak. „Rošt mal okraje ako panvica, stred každej zo štyroch strán mal dohora obrátenú rukoväť; vyzeral ako truhla, hore širšia, dole užšia; mal šesť nôh a štyri ploché priečne tyče. Keď tam svätec ležal, jedna tyč bola zastrčená naprieč cez neho. Keď sa mi zjavil, rošt mal vedľa seba.“

Na sviatok svätého Vavrinca povedala: „Videla som, že Vavrinec bol rodený Španiel, pochádzal z mesta Huesca. Jeho matka sa volala Patientia, otcovo meno som zabudla. Boli to pobožní kresťania. Neboli tam samí kresťania; kresťanské domy boli označené krížmi, ktoré boli vytesané do kameňa. Niektoré kríže mali jedno priečne brvno, niektoré dve. Videla som, že Vavrinec si naozaj neobyčajne uctieval Oltárnu sviatosť. Keď mal asi jedenásť rokov, Boh mu dal zázračný dar, a to vycítiť Oltárnu sviatosť, takže jej blízkosť si uctieval aj vtedy, keď ju niesli tajne. Nech by ju niesli kamkoľvek, všade ju sprevádzal a prejavoval jej najvrúcnejšiu úctu. Jeho nábožní rodičia nemali taký jemný cit pre Oltárnu sviatosť a hrešili ho za jeho vraj prílišnú horlivosť.

Videla som dojímavý dôkaz jeho lásky k Oltárnej sviatosti. Vavrinec videl, že kňaz tajne niesol Oltárnu sviatosť k malomocnej, ktorej choroba vzbudzovala ošklivosť a ktorá ležala v polorozpadnutej chyži pri mestských hradbách. Nábožne sa prikradol za kňazom do chatrče, modlil sa a prizeral sa posvätnému úkonu. Kňaz chorej podal Pánovo telo, ale ona zvracala a svätú hostiu s ostatným obsahom žalúdka vyvrhla z úst. Aj kňaz, ktorého meno som poznala, sa stal svätým, ale teraz bol vydesený a nevedel, ako Oltárnu sviatosť vytiahnuť z takej nečistoty. Všetko videl chlapec Vavrinec zo svojho úkrytu. Nedokázal ďalej udržať na uzde svoju lásku k Oltárnej sviatosti, vbehol do izby a, potláčajúc všetku ošklivosť, vrhol sa na vývratky a Pánovo telo s najhlbšou úctou vzal do svojich pier. Videla som, že pre toto hrdinské prekonanie seba mu Boh dal milosť veľkej statočnosti a nepremožiteľnej sily. Videla som, ale nepoviem ako, že nebol zrodený z krvi ani z vôle tela, ale z Boha. Videla som ho práve vtedy, keď sa narodil, a bolo mi povedané, že jeho rodičia ho splodili v čase odriekania po svätom prijímaní v stave milosti, v cudnosti a kajúcnosti, takže už pri splodení bol zasvätený Bohu, a preto dostal dar, že veľmi skoro uctieval Oltárnu sviatosť a dokázal ju vycítiť. Mala som nesmiernu radosť, keď som videla, že tu dieťa bolo splodené tak, ako by sa aspoň v mojom myslení mali plodiť deti v kresťanskom manželstve. Spojenie by sa malo vykonať ako pokorujúci čin kajúcnosti. Čoskoro po vykonaní toho hrdinského činu Vavrinec so súhlasom rodičov odišiel do Ríma. Tam sa čoskoro dostal, ako som videla, medzi najsvätejších kňazov. Videla som, že navštevoval chorých a uväznených. Pápež Sixtus si ho zvlášť obľúbil a vysvätil ho na diakona. Videla som, ako asistoval pápežovi pri svätej omši a ako mu ju pápež, po svojom prijatí Oltárnej sviatosti, podal pod obojakým spôsobom. Videla som, že rozdával Oltárnu sviatosť kresťanom. Vtedy neboli také mriežky ako teraz, ale vpravo pri oltári bola mriežka s doskou, ktorá sa vyklopila dohora, aby si k nej kľakli tí, ktorí išli na sväté prijímanie. Diakoni sa mali striedať pri asistovaní; videla som však, že Sixtovi stále asistoval Vavrinec, ktorý zastupoval ostatných. Keď pápeža chytili a odviedli, videla som Vavrinca, ako za ním bežal a volal, aby ho nenechával. Videla som, že mu Sixtus z božského vnuknutia prorokoval blízku mučenícku smrť a prikázal mu, aby cirkevné poklady rozdal chudobným. Zazrela som, ako mal na hrudi ukryté množstvo zlata a išiel k akejsi vdove, ktorá sa volala Cyriace a u ktorej sa skrývalo mnoho kresťanov i chorých. Všetkým pokorne umyl nohy. Vdove, ktorá už roky trpela strašnými bolesťami hlavy, položil ruky na hlavu a pomohol jej. Krívajúcich a chorých i slepých uzdravoval a rozdával zlato.

Vdova mu, samozrejme, pomáhala, keď kostolné nádoby premieňal na peniaze. Videla som, že ešte v tú noc chodil po pivniciach a zašiel aj ďaleko do katakomb, pričom rozdával, čo mal, a všetkým pomáhal. Rozdával aj Oltárnu sviatosť, poskytoval nesmierne veľa útechy a povzbudzoval, pretože v ňom bola nadprirodzená nevinná duchovná sila i vážna veselosť. Videla som, ako sa on a Cyriace ponáhľali k pápežovmu väzeniu. Keď pápeža viedli na smrť, oznámil mu, že rozdal poklady a teraz vraj, ako jeho služobník pri oltári, pôjde s ním na smrť. Pápež mu ešte raz predpovedal smrť. Vojaci Vavrinca zadržali, pretože hovoril o pokladoch.“

Videla celé umučenie svätého Vavrinca so všetkými vedľajšími okolnosťami Romanovho a Hypolitovho obrátenia a uzdravenia vo väzení, ako o tom rozpráva legenda, ako aj zjavenie anjelov, ktorí ho počas mučenia posilňovali, a počula aj hlavný obsah ich rečí. „Mučenie nemalo konca, trvalo celú noc a bolo vykonávané s neobyčajnou zlobou. Medzi dvoma dvormi, na ktorých mučili kresťanov, bola stĺpová chodba, v ktorej sa robili všetky prípravy a boli nástroje potrebné na mučenie. Priestranstvo bolo otvorené; vpustili tam veľa divákov a tam sa vykonávalo mučenie až po pečenie na ražni. Pretože Vavrinca posilňoval anjel, obrátil sa na ražni a pritom žartoval. Sám si ľahol na rošt a nedovolil, aby ho naň priviazali. Mala som pocit, že s Božou pomocou necítil značnú časť múk a že mu bolo, akoby ležal na ružiach. Iní mučeníci si vytrpeli horšie muky. Jeho diakonské rúcho bolo biele. Nosil pás a štólu, na ramenách mal okrúhly vystrihnutý golier a zošitú látku podobne ako Štefan. Videla som, že ho pochoval Hypolit s kňazom Justínom. Na jeho hrobe mnohí plakali a slúžila sa tam aj svätá omša. Vavrinec sa mi raz zjavil, keď som mala akési pochybnosti o prijímaní Oltárnej sviatosti. Opýtal sa ma na môj stav, a keď som mu vykreslila stav svojej duše, povedal mi, že na druhý deň môžem ísť na sväté prijímanie.“

Viac zaujímavých svedectiev o videniach bl. Anny Kataríny Emmerichovej nájdete v našej knihe Relikvie svätých.

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *