Kňaz svedčí: Džihádista mi nemohol podrezať krk

Abuna Nirwan je františkán z Iraku. Pred svojím odchodom do Svätej zeme zložil lekárske skúšky a keď v roku 2004 odišiel do Svätej zeme, Sestry dominikánky Kongregácie svätého ruženca mu darovali relikviu a ruženec od svojej zakladateľky, ktorý Otec Nirwan odvtedy nosil vždy pri sebe.

františkán Abuna Nirwan

Kto bola Maria Alfonsina Ghattas?

Kongregáciu Svätého ruženca založila Maria Alfonsina Danil Ghattas, palestínska katolíčka, ktorá sa narodila v roku 1843 v Jeruzaleme, ktorý v tom čase bol ešte vždy súčasťou Osmanskej ríše. V mladom veku vstúpila do Kongregácie sestier sv. Jozefa, ale v roku 1880 založila na základe vízie s Pannou Máriou svoju vlastnú Kongregáciu Sestier dominikánok svätého ruženca pre arabské dievčatá. Je to jediná pôvodná kongregácia Svätej zeme. Misionárska komunita teraz pôsobí v ôsmich krajinách Blízkeho východu. V roku 2009 bola Maria Alfonsina Danil Ghattas v Nazarete blahorečená. Dňa 17. mája 2015 bola pápežom Františkom i svätorečená. Jej liturgická spomienka sa slávi 25. marca, v deň výročia jej smrti v roku 1927 v A Karim pri Jeruzaleme. Keď Benedikt XVI. v roku 2009 nariadil vyšetrovanie zázraku pre proces blahorečenia, ako je zaužívanou praxou nariadil aj exhumáciu jej tela. Miestny biskup mal vyhľadať lekára pre tento proces. Exhumáciou tela Márie Alfonsiny Danila Ghatty, bol biskupom poverený práve otec Nirwan, ktorý tiež písal lekársku správu.

Španielsky kňaz Santiago Quemada, ktorý žil v Jeruzaleme, ohlásil na svojom blogu Un sacerdote en Tierra Santa (Kňaz v Svätej zemi) mimoriadne udalosti. Správa bola preberaná rôznymi médiami. Situácia, ktorú opisuje sa stala 14. júla 2007.

Abuna Nirwan bol vedúcim pri exhumácii sv. Márii Alfonsine Ghattas

Abuna Nirwan, ktorý tri roky pracoval vo Svätej zemi, chcel navštíviť svoju rodinu v Iraku. V Jordáne sa dostal do taxíka v takmer úplne kresťanskom palestínskom meste Beit Jalla pri Betleheme. „Vtedy nebolo možné cestovať za mojou rodinou lietadlom. Bolo to zakázané. Jediný dopravný prostriedok, ktorý som mohol použiť bolo auto. Mojim zámerom bolo dostať sa do Bagdadu a odtiaľ do Mosulu, kde žili moji rodičia. Vodič taxíka bol vystrašený kvôli situácii, ktorá prevládala v Iraku. Rodina – otec a matka s dvojročnou dcérou nás žiadali či by mohli ísť so mnou. Taxikár mi povedal, že ho veľmi prosili. Nemal som žiadne námietky. Boli to moslimovia. Náš vodič bol kresťan. Povedal im teda, že máme miesto a môžu ísť s nami. Zastavili sme sa na čerpacej stanici, kde sa iný mladý moslim spýtal, či môže ísť s nami do Mossulu. Keďže sme mali v aute posledné miesto, tak sme ho vzali tiež. Hranica medzi Jordánskom a Irakom bola uzavretá až do rána. Keď slnko stúpalo, otvorili sa závory a 50 alebo 60 áut sa postupne pomaly posúvalo k hranici. Pokračovali sme v našej ceste aj my. Po viac ako hodine sme prišli ku kontrole. Pasy sme si pripravili a zastavili pri mužoch z kontroly. Vodič povedal: „Bojím sa tejto skupiny.“ Bolo to vojenské kontrolné stanovište. Ako sa však ukázalo, islamská teroristická organizácia zabila vojakov a prevzala kontrolu nad touto pozíciou. Keď sme boli na kontrolnom stanovišti, boli naše pasy skontrolované kým sme sedeli v aute. Potom však s našimi pasmi odišli. Jeden z vojakov sa vrátil a povedal mi: „Otče, musíme pokračovať vo Vašej kontrole. Musíte ísť do kancelárie.“ „No,“  povedal som, „ak musím ísť, idem.“ Potom sme šli asi štvrťhodinu, kým sme prišli do kasární. Odtiaľ vyšli dvaja muži so zakrytými tvárami. Jeden z nich mal v jednej ruke videokameru a v druhej ruke nôž. Druhý z nich držal v ruke Korán. Prišli k nám a jeden z nich sa ma spýtal: „Otče, odkiaľ ste?“ Povedal som: z Jordánu. Potom zopakoval otázku vodičovi. Nakoniec sa obrátil k mladému mužovi, ktorý s nami cestoval, chytil ho  a bez váhania ho zabil nožom. Ostali sme úplne nehybní. Zviazali mi ruky za chrbtom a povedali mi: „Otče, zaznamenávame všetko pre Al-Džazíru. Chcete niečo povedať? Ale nesmie to byť viac ako minúta.“ Povedal som: „Nie, chcem sa iba pomodliť.“ Dovoľte mi, aby som sa na chvíľu modlil. Potom ma muž zhodil na kolená a povedal: „Ste kňaz. Je zakázané, aby vaša krv padala na zem, to by bolo znesvätenie.“ Vytiahol teda vedro a takto nad ním mi chcel podrezať hrdlo. Už si nespomínam, aké modlitby som sa práve modlil. Bál som sa veľmi. Nakoniec som však povedal Márii Alfonsine: „Ak je to tak, že ma Pán chce odviesť, som pripravený. Ale ak tomu tak nie je, žiadam ťa, aby nikto iný nezomrel. „Muž chytil moju hlavu a druhou rukou mi priložil nôž na krk.“ Potom sa však nič nestalo. Nasledovala chvíľa ticha, povedal mi: „Kto si?“ Odpovedal som: „Rehoľník“. Potom povedal: „Prečo nemôžem ovládať nôž? Kto si?“ Bez toho, aby počkal na odpoveď ma pustil a povedal: „Otče, ty a všetci ostatní sa vráťte do auta.“ Urobili sme to a mohli sme pokračovať v ceste. Od tej chvíle som sa prestal obávať smrti. Viem, že jedného dňa zomriem, ale teraz si skutočne uvedomujem, že to bude iba vtedy, keď to Boh bude chcieť. Čo sa mi stane, bude podľa Božej vôle. On mi dá silu niesť Jeho kríž. To, čo je dôležité, je viera. Boh prijíma tých, ktorí v neho veria.“

Autor: Giuseppe Nardi
Obrázky: Vatican.va/Franziskanerkustodie (Screenshots)

Zdroj: TU

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *