Jadranka

Mária, si ako studnička, cez ktorú vyviera prameň životodarnej vody čistej na uhasenie smädu ľudských tiel a sŕdc a duší,

Dážď sĺz hladí moju tvár A chuť soli je tak známa … Plameň sviečky bliká Pod silou dychu V ťarche srdca a tme

Zelené lístky jablone Nestačí zakvitnúť a vydať plody Do rúk hospodára chtivých. Prečo sa to deje? Tak veľká túžba po živote

Teplý čaj v hrnčeku A ticho pri sviečke. Tma už otvorila svoje okná, Ponúka, ba núti Obliecť si jej šat. Zimný podvečer.

Milióny drobných snehových vločiek Ožiarených slnečnými lúčmi Sťa zrkadielka odrážajú ich na všetko okolo. Biela krása, Biela neha, Biela ladnosť,

Ako rieka, čo plynie ticho Medzi dvoma brehmi, Tak pulzuje vo mne život Nenáhlivo, nie rýchlymi behmi, Klokotá a nesie sa dôstojne

Deň za dňom po čiastočkách plynie Rúti sa čas jak záplavy búrnych vôd Zastaviť sa možné nie je Podriadení zákonom

Kto utíši tú bolesť? Kto mi povie, čo ma trápi? Kto poskytne mi pravý liek? Nikto neodpovedá na moje otázky.

Sto rokov samoty – dýcha mi roztúžene na šiju Pozerá ponad plece Až zrazu stojíme si tvárou v tvár Očami mi

Ako vonia sloboda? Možno ako Semienko obilia vložené Rozsievačom do rozoranej Brázdy čiernej zeme, Možno ako Ľúbezný vtáčí koncert, Toľko