Veľké ilúzie dnešného školstva

Prof. PhDr. Petr Piťha, CSc., dr. h. c. (* 26. marca 1938, Praha) je český Petr_Piťhakatolícky kňaz, bohemista, lingvista a pedagóg. V rokoch 1992 – 1994 zastával post ministra školstva v prvej vláde Václava Klausa, kam bol delegovaný ako nestraník Kresťanskodemokratickou stranou.

Je autorom mnohých odborných a populárno-náučných kníh z oblasti výchovy, vzdelávania a lingvistiky, a jedným zo zakladateľov slovenskej matematickej lingvistiky. Okrem toho napísal rad životopisov významných osobností katolíckej cirkvi, napr. Sv. JN Neumanna, Zdislavy z Lemberka či Jána Sarkandera.

 

Pán profesor je odborník v oblasti školstva v Čechách, ale spoločná minulosť aj epocha socializmu, ktoré naše národy spájajú sa odzrkadľujú aj rovnakom vývoji školstva. Keď hovorí o problémoch v Čechách akoby hovoril o problémoch u nás na Slovensku. Práve preto prinášame jeho kritický pohľad na súčasný stav školstva v Čechách.

 

Aká zmena nastala v školstve po revolúcii v roku 1989?

Celá história posledného dvadsaťročia začína stavom nášho školstva pred novembrom 1989. Toto komunistické školstvo trpelo hroznou ideologizáciou, triednym prístupom a rovnostárskym nezmyslom. Pritom to však bolo školstvo profesionálne dosť dobré a prinášalo dobré výsledky. To platí obzvlášť pre prvú polovicu doby totality, kedy v našom školstve pracovala prevaha pedagógov vychovaných v období prvej republiky.

Revolučné nadšenie, ani to nemohlo byť inak, vyzdvihlo názor, že všetko, čo sa dialo v predchádzajúcej dobe, bolo úplne zlé. Tak napr. bola proporcionalita prednovembrového školstva vcelku správna. Čo bolo ničivé, bol triedny a stranícky kľúč prijímacích konaní.

Nadané deti nepriateľov do učilíšť, neschopné deti straníckych činiteľov na vysoké školy.

Výsledok revolučných zmien viedol k tomu, že máme predimenzované vysoké školstvo, infláciu gymnázií a tichou cestou zavedenú jednotnú školu až do maturity, základné školstvo stláčané na úroveň odkladových škôl a kritický nedostatok učňovského školstva, kam prichádzajú žiaci, s ktorými možno ťažko niečo docieliť. Sociálne a ekonomické dôsledky sa už začínajú ohlasovať.

Ďalším výsledkom revolučného nadšenia je, že boli otrasené a odstránené mnohé nadčasové princípy školstva a výchovy, ktoré s komunistickým režimom nemali nič spoločné, možno len to, že trvali a boli ideologicky zneužívané. Liberalizácia, ktorá bola spočiatku neuvážená, sa stala bezbrehou. O tom budem viackrát hovoriť. Tým vznikli veľké škody. Možno ešte väčšie škody vznikli tým, že sme nekriticky preberali vzory zo Západu a neboli sme ani schopní vidieť, že sa nadšene ženieme do niečoho, čo sa tam neosvedčilo a od čoho prácne ustupujú.

Zdá sa nepochopiteľné, ako je možné, že sa národ s takou pedagogickou tradíciou môže bezhlavo prikloniť raz k Makarenkovi, druhýkrát k technológiám behavioriszmu a nikdy sa nezamyslieť. Vysvetlenie však poznám a je bolestné. Tlak hrubej moci v prípade prvom a finančnej moci v druhom bol väčší ako pevnosť ľudí.

Iste, učitelia sú štátni zamestnanci, ale ich submisivita hraničí so zbabelosťou. Nedostatok ľudskej a stavovskej dôstojnosti učiteľstva je vážnym problémom spoločnosti. Má to stáročia dlhé korene.

Nikoho nepranierujem, ale konštatujem: školy naplnené zbabelcami,

ktorí sa zaujímajú najprv, a často jedine, o svoj plat, nemôžu nikoho vychovať na pevného, pravdivého človeka.

 

Rodičia trvalo podrývajúci autoritu učiteľov všeobecne aj konkrétne nemôžu očakávať, že učitelia niečo zvládnu. Ako to vyzerá s výchovou a disciplínou u školopovinnej mládeže?

Zaujímavým, pre mňa alarmujúcim, javom je záujem o predmet etická výchova. Má zavádzajúci názov. O etiku v ňom príliš nejde. Je to nácvik prosociálneho správania. Ako taký je potrebný a prínosný. Lenže odhaľuje fakt, že prosociálne vlastnosti detí a mládeže sú v takom stave, že takýto predmet vznikne.

Tu leží vina na výchove v rodine a na bežnom správaní spoločnosti. Spomínaný predmet je zúfalou obranou. Deti prichádzajú do školy aj do predškolských zariadení nielen nevychované, nepripravené, bez úplne elementárnych návykov, ale dokonca pokazené.

Prípady, kedy deti diskutujú s učiteľom, to jest hádajú sa s ním, ale nevedia sa obliecť a často si ešte v škole nevedia utrieť zadok, sú celkom bežné.

Že sa deti na osobitnom školskom predmete učia ďakovať, požiadať, ospravedlniť sa a zdraviť, stojí za zamyslenie.

Nedostatok disciplíny sa dramaticky prejavuje na kvalite jazykových prejavov. Nezmyselné táraniny, rozpadnuté vety, to, že žiak píše pravý opak toho, čo chce vyjadriť, to všetko je prijímané. Kvalitné dopracovanie úloh nie je vyžadované. Stačí, aby sa ukázalo, že žiak rámcovo vie, ako určitý typ príkladu riešiť. Obávam sa, že z našich škôl začnú vychádzať neotrasiteľne drzí ľudia, neschopní poriadnej práce a bez schopnosti sa dohodnúť.

Stále viac sa stretávam s ľuďmi, ktorí sú takí slobodní, t. j. nedisciplinovaní, že sa to prejavuje chaotickosťou myslenia, neschopnosťou niečo domyslieť.

Sťažujú sa, že sú neustále stíhaní ranami nespravodlivého osudu.

Sú to ľudia, ktorí boli vždy chválení. Sú to žiaci, ktorým nikto nepovedal, že nič nevedia, pretože sa neučia. Počuli vždy len dobrý, výborný, skvelý, perfektný, waw! a niekedy -máš smolu. Táto smola, ktorá nie je náhodná smola, ale nutný dôsledok drzej lenivosti, bohorovnosti a nedotknuteľnosti, sa po vyjdení školy zmení na rany osudu. V bežnom živote sa na ne na rozdiel od škôl nefúka a nerozdávajú sa zjemňujúce dobrôtky.

 

Hovorí sa, že byť dnes učiteľom nie je med lízať. Ako sa zmenilo postavenie učiteľa za posledné roky?

Výchova, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou práce učiteľov, je dnes obmedzená, ak nie vylúčená.

Učitelia nemajú v ruke nič, čo by mohlo zabezpečiť pokoj a disciplínu. Nemajú oporu v zákonných pravidlách.

Všetko hovorí v prospech žiaka a jeho slobody, poprípade v prospech rodičov.

Ak dôjde k sporu, riaditeľ sa neodváži postaviť za svojich kolegov.

Raz preto, že rodičia školu sponzorujú, druhýkrát preto, že majú vplyvné postavenie, tretíkrát preto, že sú ochotní spor medializovať.

Drzé, násilnícke dieťa nemožno vylúčiť, aj keď rozvracia celú školu.

Učiteľ sa nesmie dieťaťa dotknúť, niečo mu vytknúť, dať mu zlú známku, pretože to je ponižovanie, nesmie sa na nich ani vážne a prísne pozrieť.

Listina ľudských práv a slobôd, listina o právach dieťaťa pri sofistikovanom právnom výklade (dnes je to na dennom poriadku), znemožňuje vyučovací proces vôbec. Nášmu dieťaťu nebudete nútiť nejaké vedomosti! Má právo na svoj názor.

Žiakom treba vyhovieť a pochopiť ich individualitu.

Ak má práve potrebu sa trochu prebehnúť, ak má potrebu ísť si na záhradu zafajčiť, ak nemá potrebu práve teraz písať diktát… Kedykoľvek môže byť učiteľ obvinený, že šikanuje. Nesmie sa brániť, ak je napadnutý.

Ak kopne žiak učiteľku, tá ho nesmie udrieť.

Po incidente sa musí mať na pozore, aby mu nedala zlú známku, pretože by to bolo zaujaté hodnotenie.

Nikto sa nepýta, ako sa v budúcnosti zapojí do pracovného procesu dieťa, ktoré nemieni rešpektovať a nerešpektuje časové členenie na hodiny a prestávky. Zvonenie je stredoveký nezmysel a nemá v škole čo robiť.

Trvám na tom, že škola je predovšetkým určitý poriadok, pokiaľ chýba, zmení sa škola na zábavné zariadenia.

Ďalší problém vidím v tom, že sa stále chválime, ako deti učíme myslieť, staráme sa o ich kreativitu a pozeráme sa zhora na každého, kto by chcel nejaké vedomosti. Tie nie sú potrebné, pretože si ich žiak dokáže nájsť na internete.

Debaty a úvahy, koľko vedomostí majú žiaci mať, prebiehajú už celé desaťročia, dokonca stáročia. V rôznych vlnách a dobách sa kladie na ne odlišný dôraz.

Dnes sa však, vďaka lenivosti a v snahe vylúčiť čokoľvek prácne a málo príjemné, došlo k ad absurdum.

Predovšetkým si myslím, že bez potrebného množstva vedomostí človek dosť dobre nemôže premýšľať, pretože nemá o čom a novú informáciu nemá kam zaradiť a s čím porovnávať.

Predstava, že si úplný ignorant sadne v knižnici, tvorivo sa zamyslí, vyhľadá všetko potrebné a napíše geniálnu štúdiu, je mylná. Nevie ani, čo má vyhľadať. Keď niečo nájde, nevie a nepozná, či to k jeho téme patrí, a už vôbec nespozná, či našiel cennú informáciu alebo úplnú hlúposť.

Výsledkom je, že sa vychvaľované eseje hemžia nezmyslami a chybami všetkého druhu.

Učitelia, nadšení z toho, čo všetko si žiaci dokážu nájsť, keď surfujú po internete, by mali dať pozor, aby sa im žiaci neutopili v bezbrehom šaláte, ktorý na internete je.

Iste ide o problém, ktorý sa časom vyrieši a určite sa dá vyriešiť. Zatiaľ riešený nie je a v odboroch, ktorým rozumiem, zisťujem, že na internete je toľko chýb, že je svojím spôsobom bezcenný. Je to však božstvo, pred ktorým musíme mlčať a pokľaknúť.

Argument, že žiak má niečo z internetu, je vážnejší ako učiteľovo správne tvrdenie, že je to zle.

Ako bohemista napríklad zisťujem, že mladí ľudia nevedia skloňovať zámeno ja. Opravný program, ktorým sa zbavujú chýb z neznalosti, je totiž zatiaľ urobený len na jednotlivé slová a nepracuje ani s najbližším kontextom. Pretože tvary mě, mně a mne vo všetkých podobách existujú, program nesignalizuje chybu pri ich zámene. Videl som text, internetovo opravený, kde boli tvary pannen.

Ďalším nebezpečenstvom, ktoré vzniká odstránením akéhokoľvek memorovania (násobilka, básničky, vybrané slová, vzorčeky atď.), je atrofia pamäti a následne zánik pamäti vôbec.

Predstava, že naše školy budú opúšťať dvadsaťroční ľudia s viditeľnými črtami Alzheimerovej choroby a odkázaní na prístroje, nie je pekná. Ich myslenie bude totiž doslova na baterky.

Problém upadajúcej rozumnosti a ťažký pokles kvality myslenia je zastieraný jednak dostatočným počtom mimoriadnych výkonov a hlavne triumfálnym postupom vedy. V celku však obzvlášť európska spoločnosť degeneruje, čo je ešte podopreté nechuťou inteligencie k potrebnej reprodukcii.

Každý demograf poctivo prizná, že Európa starne a blbne. …

 

Už ste spomínali eseje. Nastal v Čechách rozmach v tvorbe esejí v školách?

Nezdieľam nadšenie, ktoré okolo nich panuje. Najprv by som poznamenal, že nejde o eseje. Ide o kváziodborné štúdie, dlhšie úvahy, prípadne o akékoľvek slohové práce.

Žiakom sú bez predchádzajúceho uvedenia do problému zadané témy úplne prekračujúce ich možnosti.

Svojimi známymi som bol požiadaný, aby som pre ich deti na treťom, ale aj druhom stupni vypracoval „eseje“ v rozsahu a so zadaním vysokoškolského seminára, ale aj bakalárskej a magisterskej práce. Rodičia sa tejto hlúposti nepostavia, ale zháňajú pomoc pre svoje dieťa. K čomu to vedie?

Žiak niečo sám zláta, resp. skopíruje z internetu alebo mu prácu napíše niekto, kto to zvládne. Najčastejšie sa eseje kupujú od starších spolužiakov a preformátujú na počítači. Žiak, ktorý chce poctivo pristúpiť k úlohe, je deprimovaný a občas sa zrúti.

Učiteľ, ktorý v dvoch alebo viacerých triedach zadá prácu, ktorá má mať 15 – 20 strán (prílohy sa nepočítajú), nedokáže práce opraviť. Väčšinou ich ani neprečíta. Uspokojí sa s niekoľkými škrtmi sem – tam po texte. Nikdy nikomu prácu nevráti.

Tí, ktorí sa snažili, pochopia, že sa snažiť nemusia.

Tí, ktorí sa nesnažili, sú uistení, že ich výkon stačí.

Tomu hovorím kaziť mládež.

Nedávno som redigoval knihu mladého kolegu, ktorý má magisterský titul. Keď som mu rozobral prvú, kratučkú kapitolu, rozplakal sa.

Sedel proti mne dvadsaťsedemročný habán, mladý pán magister a plakal ako dieťa, ktoré v druhej všeobecnej dostalo prvú trojku. Prečítal som dosť úspešných prác. Ani jednu by som neklasifikoval lepšie než ako sotva dostatočnú. Ako sú ich autori vzdelaní? Ako sú pripravení na život, kde existujú neúspechy a býva žiadaná nejaká kvalita práce?

Krátené

Zdroj celej prednášky v origináli: Velká iluze českého školství

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *