Boh môže v okamihu zmeniť všetky naše plány

V súčasnej  neľahkej dobe rôznych ekonomických problémov, nestabilnej politickej situácie, ťažkých sociálnych neistôt a veľkej krízy nezamestnanosti je ťažké mať nádej. Nádej na lepší zajtrajšok, na schopnosť zabezpečiť seba a svojich najbližších, možnosť dívať sa dopredu a plánovať, no predovšetkým nájsť si prácu, ktorá ma baví alebo prinajmenšom neničí a ktorá mi dovoľuje dosahovať spomenuté možnosti. Áno, je to ťažké a veľakrát ubíjajúce, ale nad tým všetkým je Boh, ktorý všetko riadi a posúva nitky tam, kde by sme to najmenej čakali.

Moja a manželova cesta za prácou bola tiež taká. Ťažká, ubíjajúca a plná kotrmelcov.

Po skončení VŠ som sa na tri roky zamestnala ako asistentka u súdneho exekútora. Posledný rok som tam zažívala iba hrôzu, des a veľké nepríjemnosti zo strany kolektívu, vedenia aj ľudí, s ktorými bolo potrebné riešiť vymáhací proces. Po dlhom a dôkladnom zvažovaní a množstve modlitieb som sa rozhodla odísť a dala som výpoveď. Svoju ďalšiu budúcnosť som vložila do Božích rúk, pretože zo svojho pohľadu som nevidela žiadne riešenie.  Vedela som len to, že tadiaľ cesta nevedie. Bola som slobodná, nemala som žiadny vzťah a žila som sama v prenajatom byte v centre Žiliny. Nechcela som sa sťahovať, ale uvedomovala som si, že to zrejme bude potrebné, keďže som stratila stabilný a celkom slušný príjem. Verila som však, že do uplynutia nároku na podporu v nezamestnanosti, ktorú som poberala 6 mesiacov, si prácu nájdem. 6 mesiacov sa však predĺžilo na 2 roky.

Počas tých dvoch rokov ma Boh vychovával a naučil ma dôverovať mu v každej situácii, najmä v časoch veľkej krízy strachu o vlastnú budúcnosť a finančnej neistoty. Prvým väčším uistením pre mňa bolo, keď mi môj domáci znížil výšku nájmu za byt a dokonca navrhol, aby som mu za podnájom neplatila dovtedy, kým si nenájdem novú prácu. To sa však nestalo ani raz, pretože som vždy mala peniaze na nájom v dohodnutej výške. Boh sa staral o všetky moje potreby. Chladničku som mala vždy plnú, niekedy dokonca viac ako predtým a stále som sa mohla venovať svojej veľkej záľube – cestovaniu. Za ten prvý rok mojej nezamestnanosti som bola až na dvoch zahraničných dovolenkách, o menších turistických výletoch nehovoriac. Nikdy som nemala problém niekoho u seba pohostiť alebo sa vybrať niekam na návštevu s nie prázdnymi rukami. Boh mi cez ľudí, mojich blízkych, priateľov a rodiny a cez rôzne situácie dával všetko, čo potrebujem a ešte viac. Naučilo ma to však veľkej pokore. Uvedomila som si, že bolo pre mňa ľahšie dávať ako prijímať. Prijímať pomoc od iných, ktorí sú na tom lepšie ako ja a nič im za to nedať. Prijímať jednoduchú nezištnú pomoc. Veľmi som sa za tých ľudí modlila.

Môj osobný príjem bol rôzny. Keďže som bola zvyknutá vždy pracovať a to aj počas škôl, oháňala som sa, ako som len vedela. Najprv som si spravila opatrovateľský kurz a praxovala  na Diecéznej charite v Žiline. Po mesiaci som sa rozhodla túto prácu ďalej nevykonávať, cítila som, že nespĺňam osobnostné predpoklady a okrem toho ponúkaný plat by nestačil pokryť všetky moje potreby.

Práve v tom čase moja známa končila prácu v jednej vinotéke a tak som tam nastúpila namiesto nej. Práca však bola iba na dohodu, ale bola som rada, že mám príjem. Musela som sa naučiť pracovať s pokladňou a opäť znášať rôznych ľudí a najmä mužov, ktorí keď videli za pultom mladú ženu, si neodpustili rôzne reči. Niekedy to bol boj, ale stále som mala akú-takú finančnú istotu. Po necelom polroku však majiteľ musel od prevádzky odstúpiť a ja som sa zase ocitla bez práce. No bola som bez nej len týždeň, keď mi kamarátka vybavila prácu v jednej telekomunikačnej spoločnosti, opäť však iba na dohodu. Sedela som v teple a suchu a zadávala som objednávky do počítača.

V tom čase som si prestala hľadať v Žiline prácu na HPP, pretože krátko po odchode z exekútorského úradu sme sa dali dokopy s mojim terajším manželom. Keďže on pracoval na ekonomickom úseku v Dubnici nad Váhom a jeho práca bola oveľa perspektívnejšia ako moja, zvažovali sme po svadbe život v Trenčianskom kraji. Preto som sa v hľadaní práce zamerala na túto oblasť a nevadilo mi, že pracujem iba na dohodu, hovorila som si, že veď je to len na chvíľu. No pracovala som tam nakoniec rok a pol.

Za ten čas Boh znova úplne zmenil naše predstavy a plány. Obaja sme sa však modlili za Jeho vedenie najmä v otázke nášho spoločného bývania. Niekedy sa mi zdalo, že sa nič nedeje, že stále stojíme na jednom mieste a iba prešľapujeme. Keď sa dnes obzriem dozadu, vidím, že Boh mal s nami svoj plán. Osobne som sa nechcela sťahovať zo Žiliny a všetko opustiť, no vedela som, že ak to bude Božia vôla, pôjdem za svojim manželom. Prijala som to ako fakt. Ani vo sne by ma vtedy nenapadlo, ako to všetko nakoniec dopadne.

V čase, keď som pracovala v tej telekomunikačnej spoločnosti, môjho už manžela povýšili na finančného riaditeľa a mne ponúkli prácu, ktorú som vykonávala, na HPP. Prišlo to všetko v jeden deň. Veľmi sme sa za to modlili a pýtali sa Boha, čo máme spraviť. Manžel ponuku prijal a ja som ju odmietla, a to aj na základne zdravého rozumu, keďže som poznala praktiky tej spoločnosti, ktoré sa mi nepáčili. Zostali sme teda v presvedčení, že sa budem sťahovať za manželom, a nechali sme to tak.

No krátko po manželovom novom vymenovaní začal  pociťovať obrovské tlaky zo strany vedenia. Postupne sa začali odkrývať veci a situácie, ktoré časom nedokázal prehltnúť. Niekedy v tom čase sa úspešne liečil na rakovinu štítnej žľazy a ja som sa začala báť o jeho zdravotný stav. Potreboval pokoj, ale namiesto toho zažíval tlaky, totálnu aroganciu a hrubosť a to opäť zo strany vedenia. Jeho plat bol veľmi slušný a mohli sme si dovoliť veľa vecí, poskytoval nám úplnú finančnú slobodu a umožňoval nám plánovať, ale ja som začala trvať na tom, aby odtiaľ odišiel. Sama som mala možnosť spoznať svoju vlastnú hranicu, za ktorú som nebola ochotná ísť. Prosili sme Boha o pomoc, lebo naraz sa zmenilo všetko, čo sme si plánovali. A práve vtedy dostal veľmi dobrú ponuku práce tu Žiline, iba 5 minút od nášho prenajatého bytu. Veľmi sme sa z toho tešili, lebo sme vedeli, že zostávame v Žiline a že tá práca ho bude baviť. Preto sa snažil urýchliť odchod zo starého pracoviska a vyčistiť stôl, aby sa mohol zamerať na svoje nové pôsobisko. Začali sme si plánovať stavbu nášho domu a obhliadať okolité pozemky. No po určitom čase, ešte pred plánovaným nástupom do novej práce a presne v deň oficiálneho odchodu zo starej funkcie, mu z nového pracoviska oznámili, že z dôvodu reštrukturalizácie ho nakoniec nemôžu zamestnať. Naraz sa nám zrútili všetky naše sny a plány. Obaja sme zostali bez trvalej práce. Mala som pocit, že všetko naše úsilie a všetky naše modlitby vyšli nazmar. Cítila som sa hrozne vyčerpaná a unavená zo všetkých tých náhlych zmien, zo všetkých rozhodovaní a zvažovaní. Hnevala som sa na Boha, stále som iba plakala a upadala do depresie. Mala som pocit, že sa všetko stále iba zhoršuje, že nikde nevidím žiadne svetlo. Od začiatku nášho vzťahu sme sa borili s nejakými ťažkosťami, stále sme čelili niečomu novému, až som sa začala obávať každého nového dňa.

Bolo to ťažké, ale museli sme ísť ďalej. Ja som stále pracovala na dohodu v telekomunikáciách a manžel tam začal pracovať tiež, ale na inom oddelení a tiež na dohodu za smiešny plat.  Len aby sme nejako vyžili. Toto trvalo mesiac, keď sa mne po dvoch rokoch od výpovede u exekútora bez akýchkoľvek známostí podarilo zamestnať na HPP. Dnes robím prácu, ktorá ma baví. Vždy som inklinovala k písaniu, slohom, informatike, knihám a knižniciam, vyštudovala som aj odbor z tejto oblasti a dnes  sa venujem digitalizácii slovenského kultúrneho dedičstva z fondu Slovenskej národnej knižnice.

Štyri mesiace po mne sa podarilo bez známostí zamestnať aj manželovi. Dnes pracuje v jednej ekonomickej spoločnosti a zhodou okolností majiteľom firmy je náš sused, o čom sme na začiatku vôbec nevedeli. Zatiaľ teda zostávame v presvedčení, že budeme žiť v Žiline. Hovorím zatiaľ, pretože Boh môže v okamihu zmeniť všetky naše plány, aby sme sa stále spoliehali na Neho, nie na seba a svoje sily, ale aby sme opatrne plánovali svoju budúcnosť s tým, že všetko sme schopní pustiť, ak to bude od nás žiadať náš nebeský Otec. Nikdy na nás nezabudol a vždy sa o nás postaral. Cez všetky tie búrky a prívaly skutočne stál pri nás a hoci to nebolo ľahké, vždy sme mali všetko, čo potrebujeme. Možno nie vždy to, čo sme chceli, ale určite to, čo sme potrebovali. Vďaka Ti, Otče.

prayer-on-my-knees4

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *