Svätá Katarína Janovská – teologička očistca

St-Catherine-of-Genoa

Svätá Katarína Janovská (1447-1510) patrí k veľkým mystičkám stredoveku. Od Boha mala dar úplne nového chápania Božej lásky. Právom jej patrí titul „teologička očistca“, pretože to, čo jej dal Boh spoznať o tomto stave očisťovania duše, bolo v úplnom protiklade k vtedajším bežným predstavám o očistci – ktoré tvrdili, že očistec je miesto kdesi v útrobách zeme, kam je duša uvrhnutá, aby tam v hrozných mukách ohňa trpela za svoje hriechy.

Katarína sa narodila 15. apríla 1447 ako piate dieťa známej šľachtickej rodiny Fieschi. Jej otec, ktorý bol vicekráľom Neapola, ale zomrel pred jej narodením. Matka Francesca aj napriek tomu dokázala svojim deťom zabezpečiť v zámožnej janovskej spoločnosti znamenitú výchovu a vzdelanie.

Katarína je opisovaná ako „obzvlášť jemné, nadovšetko nežné a pekné dievča“, čo však platilo predovšetkým o jej duši. Pohľad na trpiaceho Pána na kríži zapálil v nej už ako v dieťati veľkú túžbu utešovať ho a preukazovať mu svoju  lásku, takže vo všetkom hľadala možnosť ako prinášať obety. Keď mala 13 rokov, vyjadrila rozhodné želanie vstúpiť do kláštora Santa Maria delle Grazie, kde podľa rádovej regule sv. Augustína, žila už niekoľko rokov jej staršia sestra Limbania. Hoci bola Katarína na svoj vek veľmi zrelá, do kláštora ju neprijali.

Ako 16-ročná sa musela vydať za mladého Giuliana Adorna, aby sa tak spečatilo priateľstvo rozhádaných rodín Fieschi a Adorno. Manžel sa však prejavil ako násilnícky, zvrhlý muž. Katarína sa z tohto utrpenia nakoniec ušla k svetským zábavám. Neskôr priznala že za päť rokov tohto života nenašla pokoj ani na jediný okamih. Ako 26-ročná upadla do hlbokej depresie. Vtedy sa v predvečer sviatku sv. Benedikta 20. marca 1473 vydala do kostola jemu zasvätenému. Prosila ho o milosť. Potom navštívila sestru v kláštore, ktorá jej poradila ísť na spoveď. Bez tušenia, že nadišla hodina jej obrátenia vyhľadala spovedníka. No skôr ako začala vyznávať hriechy, zasiahol ju lúč lásky Božej milosti tak prudko, že upadla do extázy. Uvidela svoj život a spoznala, s akou veľkou láskou ju Pán chcel pritiahnuť k sebe a aké utrpenie mu spôsoboval jej hriešny život.

V hlbokej bolesti zvolala: Ó, láska moja, už nikdy viac svet a už žiaden hriech! Vedená Ježišovou láskou žila životom pokánia. Pridala sa k Spoločenstvu dám milosrdenstva a oddane sa venovala chudobným a chorým. Manžel sa nakoniec obrátil a verne jej pomáhal.

Katarína viedla život modlitby. Boh jej v mnohých extázach daroval poznanie tajomstiev svojej lásky. Oheň lásky v nej sa jej stal mučeníctvom, ale súčasne jej dával nenapodobiteľnú horlivosť v konaní dobra a v zapaľovaní Božej lásky v každom. Niekedy bolo až vidno plamene, ako prenikajú z jej tela. Zomrela 15. septembra 1510. Katarínu Janovskú svätorečil pápež Klement XII. v r. 1737. V aktoch svätorečenia je uvedené: „Učenie našej svätej je čisté, bez omylov … a úplne serafínske. Jej neporušené telo je vystavené v Kostole S. Caterina a Santissima Annunziata v Janove.

 

V povestnom spise Traktát o očistci Katarína opisuje, čo duša po prechode z tohto života do druhého zakúsi a ako je očisťovaná, aby dosiahla úplnú jednotu s Bohom. Katarína vo svojom vnútri roky prežívala tento očisťujúci proces duší. Vďaka jej spisom mnohí teológovia nadobudli celkom nové chápanie tohto miesta očisťovania, ako napr. učiteľ Cirkvi sv. František Saleský.

Keď pápež Benedikt XVI. na generálnej audiencii 12. januára 2011 hovoril o sv. Kataríne Janovskej, vyzdvihol tiež veľký význam jej mystiky pre teológiu:

Drahí priatelia, svätí dosahujú vo svojom spojení s Bohom také hlboké ´poznanie´ Božích tajomstiev, … že môžu poskytovať pomoc aj teológom v ich úsilí o ´náhľad´ do tajomstiev viery, ako napríklad v otázke očistca.“

 

Očistec – miesto milosrdnej Božej lásky

 Očistec pre Katarínu, to nie je vonkajší oheň, ale iste vnútorný, oheň Božej lásky. Vďaka ohňu lásky horiacemu v jej vlastnej duši pochopila, ako sa na mieste očistca vodí dušiam veriacich, ktoré sú očisťované od ´hrdze´ hriechu, od ktorej ešte neboli očistené počas pozemského života:

 

„Podstatnou príčinou všetkej bolesti utrpenia je hriech, dedičný hriech a osobný hriech. Boh stvoril dušu čistú, číru a slobodnú od každého hriechu s blaživou túžbou po ňom. Táto túžba dedičným hriechom zoslabla. Keď sa k tomu pridá aj osobný hriech, zmenšuje sa ešte viac. Čím viac ale tejto túžby v duši ubúda, tým sa stáva horšou, lebo tým menej sa jej Boh môže odovzdávať.“

 

Katarína vidí, ako sa duša zosnulého stretáva s Božou dobrotou a čistotou. V tejto Božej láske spoznáva ako v zrkadle seba samu, svoj hriech, svoje nedostatky až po tie najmenšie nedokonalosti. Ak je duša v stave milosti, čo znamená, že je schopná prijať Božie milosrdenstvo, tak ľutuje hriechy a celou vôľou sa rozhoduje už nikdy viac nezhrešiť. Skrze túto dokonalú ľútosť môže Boh oslobodiť dušu od následkov hriechu.

 

Teraz musí byť duša už len „očistená od hrdze a ošklivosti, ktoré boli spôsobené hriechom“. Ako sa na predmete ležiacom na slnku, ktorý je prikrytý, nemôžu prejaviť slnečné lúče, tak podobne je to aj s hrdzou hriechu. Je to akási deka, ktorou sú duše v očistci prikryté. Čím viac je hrdza hriechu stravovaná ohňom, tým viac duša odpovedá na žiaru pravého Slnka, ktorým je Boh.“

„Vidím, že zo strany Boha už brána do raja nie je viac zamknutá, pretože ten, kto chce vstúpiť, aj vstúpiť môže. Boh je len milosrdenstvo samo a stojí pred nami s otvorenou náručou, aby nás prijal do svojej slávy. Ale vidím tiež, že Boh je vo svojej podstate taký čistý a číry, že taká duša, ktorá by na sebe mala čo i len minimálnu nedokonalosť veľkosti drobnej črepinky, by sa čo najrýchlejšie vrhla do tisícich pekiel, len aby sa s takouto, čo i len minimálnou škvrnou neobjavila v prítomnosti Boha. Keďže vidí, že očistec je určený na odstraňovanie takýchto škvŕn, vrhne sa tam a považuje za veľké milosrdenstvo, že sa takýmto spôsobom môže oslobodiť od existujúcej prekážky, ktorá sa nachádza v nej samej.“

Katarína spoznáva, ako duše v očistci intenzívne prežívajú dva stavy:

„Na jednej strane ochotne nesú svoje bolestné utrpenie; áno, dokonca sa im zdá, že im cezeň Boh preukazuje veľké milosrdenstvo v porovnaní s tým, čo by si zaslúžili a nechcú sa zriecť ani kúska utrpenia, lebo jasne spoznávajú, že si ho spravodlivo zaslúžia.“

Na druhej strane duše v očistci prežívajú Božiu lásku, ktorá sa do nich vlieva a poskytuje im pokoj: „Tak prežívajú duše očisťované v očistci súčasne najväčšiu spokojnosť a najväčšie utrpenie; bez toho, že by jedno rušilo druhé.“

Očisťovanie  duše ohňom Božej lásky porovnáva Katarína s procesom, akým sa získava zlato:

Čím viac sa zlato taví, tým ušľachtilejším sa stane. Keď je zlato očistené na 24 karátov, oheň ho už nestravuje, akokoľvek by sa páľava ohňa vystupňovala.“

Katarína zakúsila aj to, ako v očistci všetko utrpenie a očisťovanie vychádza z lásky:

„Duša vidí v Božom svetle, ako ju on nikdy neprestáva priťahovať a láskyplne ju viesť k úplnej dokonalosti, a to s veľkou starostlivosťou a prezieravosťou a všetko len z čistej lásky. Zároveň jej ale Boh vo svojom svetle ukazuje aj to, aká prekážka sa v nej ešte nachádza, pre ktorú nedokáže nasledovať túto príťažlivú silu zjednocujúcej Božej lásky, s ktorou sa on k nej obracia. Duša spoznáva, čo pre ňu znamená, že je ešte zadržiavaná a nemôže uvidieť Božie svetlo, no zároveň má nevysloviteľnú túžbu, nechať sa bez prekážky pritiahnuť touto zjednocujúcou láskou. Práve poznanie všetkých týchto vecí plodí to bolestné súženie, ktorým duše v očistci trpia.

Boh ale ustavične priťahuje dušu k sebe a stále viac ju zapaľuje a nepoľavuje v tom, pokým ju neprivedie k pôvodnej čírej čistote, v akej bola stvorená.“

Teraz už môže duša vstúpiť do dokonalého zjednotenia sa s Bohom v nebi.                                                            

Zdroj: Víťazstvo srdca č.88/2012

 

 

One thought on “Svätá Katarína Janovská – teologička očistca

  • 31. októbra 2013 at 3:29
    Permalink

    Žalmy 17
    1 Dávidova modlitba. Vypočuj, Pane, moju spravodlivú žiadosť, všimni si moju prosbu pokornú. Nakloň sluch k mojej modlitbe, čo plynie z perí úprimných. 2 Nech z tvojej tváre vyjde rozsudok o mne; tvoje oči vidia, čo je správne. 3 Skúmaj moje srdce i v noci ma navštív, skúšaj ma ohňom a nenájdeš vo mne neprávosť. 4 Moje ústa nehrešia, ako robia ľudia zvyčajne. Podľa slov tvojich perí vyhýbam sa cestám násilníkov. 5 Pevne drž moje kroky na svojich chodníkoch, aby moje nohy nezakolísali. 6 K tebe, Bože, volám, lebo ty ma vyslyšíš. Nakloň ku mne sluch a vypočuj moje slová. 7 Ukáž svoje predivné milosrdenstvo, ty, čo pred protivníkmi pravicou zachraňuješ dôverujúcich v teba. 8 Chráň ma ako zrenicu oka, skry ma v tôni svojich perutí 9 pred bezbožnými, čo ma sužujú. Obkľučujú ma nepriatelia, 10 zatvárajú si bezcitné srdcia, ich ústa spupne hovoria. 11 Už pristupujú a už ma zvierajú, očami sliedia, ako by ma na zem zrazili. 12 Sú ako lev pripravený na korisť, ako levíča, čo čupí v úkryte. 13 Povstaň, Pane, predíď ich a zraz, svojím mečom mi zachráň život pred bezbožným, 14 svojou rukou pred smrteľníkmi, Pane, pred smrteľníkmi, ktorým sa podiel života končí na zemi. Zo svojich zásob im naplň žalúdok, nech sa nasýtia ich synovia a čo nezjedia, nech prenechajú svojim deťom. 15 Ja však v spravodlivosti uzriem tvoju tvár a až raz vstanem zo sna, nasýtim sa pohľadom na teba.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *