Keď maminka zaplače

Mám troch bratov a nie vždy sme sa voči sebe v mladosti chovali pekne. Raz, keď to medzi nami znovu v detskej izbe silne „zaiskrilo“ a vzduchom lietali sem a tam veľmi silné nadávky, a dopadla aj nejaká tá rana, nečakane sa vo dverách izby objavila naša maminka. Vzhľadom na intenzitu vulgárnych výrazov, ktorými sme sa predtým častovali tak hlasno, že to museli počuť aj susedia v celom paneláku, sme čakali, že bude nasledovať asi pekná „búrka“. Reakcia maminky nás ale úplne zaskočila. Len stála vo dverách izby a po tvári jej tiekli veľké slzy. „Mami, prečo plačeš?“ pýtali sme sa jeden cez druhého.

 

Aj keď je to už viac ako tridsať rokov – mal som vtedy tak štrnásť – odpoveď si pamätám doteraz: „Predstavila som si, ako sa asi budete k sebe správať, keď tu raz nebudem – keď už teraz sa k sebe chováte takto…“

 

Táto príhoda sa ma mimoriadne silne dotkla. Znovu som si spomenul na tento príbeh z detstva, keď som spracovával sériu článkov o plačúcej Panne Márii. Keď sa nad nami maminka rozplače, je to naozaj ďaleko veľavravnejšie znamenie ako akékoľvek slová.

 

Páter Pavel Zahradníček, OMI

placuca ikona Bohorodicka
Ikona Najsv. Bohorodičky z Milána, Taliansko, sa v prítomnosti mnohých svedkov 25. apríla 2010 v kaplnke sv. Mikuláša a potom i v katedrále sv. Ambróza už po druhýkrát v priebehu dvoch rokov rozplakala.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *