4. pôstna nedeľa A

Ako Ježiš šiel, videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý.
[…]
Ježiš sa dopočul, že ho vyhnali, vyhľadal ho a povedal mu: „Ty veríš v Syna človeka?”
On vravel: „A kto je to, Pane, aby som v neho veril?” Ježiš mu povedal:
„Už si ho videl – a je to ten, čo sa rozpráva s tebou.” On povedal: „Verím, Pane,” a klaňal sa mu.

Viď Jn 9,1-41

 

V úryvku o uzdravení slepého od narodenia vystupuje okrem Ježiša a uzdraveného slepca až neobvykle veľký počet postáv, ktorý ani nedokážeme presne určiť. Nevieme, koľko bolo učeníkov, ktorí sa na Ježiša obrátili s otázkou o súvislosti medzi hriechom a slepotou dotyčného človeka. Nedozvieme sa, koľko bolo susedov a tých, ktorí predtým vídali slepca žobrať a po jeho uzdravení si kládli otázku o jeho identite a o spôsobe jeho uzdravenia. Nie je nám známe, koľko bolo farizejov, ktorí prejednávali tento (podľa nich) sporný prípad uzdravenia. K týmto všetkým sa ešte pridávajú rodičia uzdraveného slepca. Zdá sa, akoby sme sa ocitli v hlučnom anonymnom dave ľudí, ktorí sa medzi sebou o čomsi vášnivo dohadujú. Nemusíme však podliehať bezradnosti. Celým týmto rôznorodým davom nás totiž prevedie niekoľko kľúčových slov, ktoré nám pomôžu rozoznať, kde v tejto „trme-vrme“ nájdeme Ježiša, a ukazujú nám, ako sa k nemu môžeme dostať.
Prvá skupina kľúčových slov sa týka dvojice vidieť – nevidieť (vrátane príbuzných pojmov: uvidieť, slepý, vidiaci, otvoriť oči). Ďalšie kľúčové slová predstavuje dvojica vedieť – nevedieť. Tretiu dôležitú dvojicu zastupuje otázka a odpoveď: Veríš? – Verím!
1. Východiskom celej situácie je skutočnosť, že Ježiš uvidel človeka, ktorý bol od narodenia slepý, a otvoril mu oči. Popis zázraku čítame až trikrát – najprv v podaní evanjelistu a potom ešte dvakrát v rozprávaní dotyčného uzdraveného slepca, ktorý o svojom uzdravení vydáva svedectvo pred svojimi susedmi a pred farizejmi. Ježiš je ten, ktorý vidí ľudskú biedu. Vidí jej pôvod i dôsledky (nie je odkázaný na dohady), z vlastnej iniciatívy sa ujíma človeka a uzdravuje ho. Vzápätí však ustupuje do úzadia. Otvára človeku cestu k Bohu, ale nevnucuje sa mu. Rozhodnutie pre neho alebo proti nemu musí urobiť človek sám.
2. V ďalšej fáze príbehu sa dostávame k dvojici vedieť – nevedieť . Ide o spôsob argumentácie, ktorý uvádzajú na scénu rodičia uzdraveného slepca a pokračujú v ňom aj farizeji a uzdravený slepec. Zúčastnené postavy sa oháňajú tým, čo údajne vedia. To, čo nevedia, používajú ako svoje alibi (viď to, čo hovoria rodičia uzdraveného slepca) alebo ako obvinenie svojho protivníka (viď rozhovor medzi farizejmi a uzdraveným slepcom). Ježiš do tejto situácie vôbec nevstupuje. Zdá sa, že nemá záujem o pseudo-intelekutálne dohadovanie: „My vieme, kto je tu hriešnik, a aký je Boh. – Vy neviete nič.“ Človek môže mať hlavu preplnenú informáciami a vedomosťami, ale ak mu nepomáhajú na ceste k Bohu, sú mu úplne k ničomu. Naopak, vedú iba k pýche a k pohŕdaniu druhými.
3. V závere príbehu sa iniciatívy opäť ujíma Ježiš. Keď sa dopočul, že farizeji vyhnali uzdraveného slepca, sám ho vyhľadal. Uzdravený slepec urobil v rozhovore s farizejmi zásadný krok vo vzťahu k Ježišovi. Zaujal rozhodný a veľmi odvážny postoj. Hoci Ježiša ešte plne nepoznal, prihlásil sa k nemu, aj keď ho za to farizeji nevyberane vyhnali. Ježiš sa opäť ujíma uzdraveného slepca a vedie ho k tomu, aby malé zárodky či náznaky jeho viery postupne dozreli k plnosti. Uzdravenie slepca tak vrcholí jeho vyznaním: „Verím, Pane.“ Nestačí iba vidieť. Aj vedieť je ešte príliš málo. Vidieť i vedieť sú len prechodné etapy na ceste. Len ten, kto verí, vidí správne, a vie to, čo má vedieť.

 

 

BUONA DOMENICA!
Andrea, sr. Carolina, sr. Silvia, sr. Anna
FSP

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *