4. pôstna nedeľa C

Pán povedal Jozuemu: „Dnes som odňal od vás egyptskú potupu.“ Preto sa to miesto nazýva Galgala až dodnes.
Viď Joz 5,9a.10-12

Raduj sa Jeruzalem, zhromaždite sa všetci, čo ste si ho obľúbili…
Viď Vstupná antifona

Starozákonný úryvok, ktorý počúvame v prvom čítaní 4. pôstnej nedele cyklu C, určite nie je presným zápisom očitého svedka, ktorý by pozoroval práve prebiehajúce udalosti z okna svojej pracovne a starostlivo ich zaznačil do svojho denníka. Je pravdepodobné, že Kniha Jozue vznikla o niekoľko storočí neskôr, než sa odohrali udalosti, ktoré zaznamenáva. Jej vznik sa s určitou mierou pravdepodobnosti datuje do doby vlády kráľa Joziáša (640-609 pr. Kr.), ktorý po zložitom období rozpadu kráľovstva, politických nepokojov a rôznych ťahačiek s okolitými národmi uskutočnil v Judskom kráľovstve dôležitú náboženskú reformu (niečo ako „celonárodnú duchovnú obnovu“). Pri redakčnom spracovaní rôznych ústnych tradíc i písomných prameňov, ku ktorému pravdepodobne došlo práve v období tohto duchovného prebudenia, sa autor/redaktor Knihy Jozue vracia k dejinám vyvoleného národa a jasne v nich vidí láskyplnú starostlivosť Boha o ľud, s ktorým uzavrel zmluvu. Nevidí ju pritom ako dávno minulé udalosti, ale ako pravdu, ktorá platí práve dnes.
Východiskom náboženskej reformy (či duchovnej obnovy) vyvoleného národa je teda pripomenutie si stále prítomnej Božej vernosti a starostlivosti, na ktorú sa už medzičasom stihlo pozabudnúť. Preto aj úryvok o prvom slávení Veľkej noci na Jerišských stepiach nie je žurnalistickou reportážou o tom, ako to bolo presne v deň, keď Izraelovi synovia po strastiplnom putovaní konečne dorazili do zasľúbenej zeme, ale pripomenutím, že Pán prejavil vyvolenému národu svoju výnimočnú lásku, a vyznaním viery, že sa stále – aj dnes – verne stará o ľud, s ktorým uzavrel Zmluvu. Ľud, ktorý si znovu spomenie na Božiu vernosť a lásku, nemôže konať inak, než tiež odpovedať Bohu svojou vernosťou a láskou. A to je podstata reformy či obnovy.
Aj pôstne obdobie je určitou duchovnou „minireformou“ . Ak táto „reforma“ alebo obnova nemá zostať jalovým nacvičovaním vonkajších náboženských úkonov, jej základom musí byť pripomenutie a živé vedomie Božej starostlivosti. A našou spontánnou reakciou potom nemôže byť nič iné, než láska a vernosť Bohu, ktorý o nás neprestáva prejavovať záujem. Biblický autor prvého čítania mal aj po niekoľkých storočiach, ktoré uplynuli od vstupu národa do zasľúbenej zeme, odvahu s neochvejnou istotou napísať, že Boh dnes odňal od svojho ľudu potupu. Ak sa pokúsme prečítať aj evanjelium 4. pôstnej nedele podobnými očami ako vnímal realitu autor knihy Jozue, nebudeme v márnotratnom synovi hľadať fiktívnu postavu z didaktického príbehu ani špekulovať o tom, aké všetky predpoklady máme splniť, aby nás raz v ďalekej budúcnosti vzdialený milosrdný Boh mohol opäť prijať do náručia, ale pochopíme, že to, o čom podobenstvo rozpráva, platí už dnes. Milosrdný Boh už odňal od nás potupu. Už nám dal najlepšie šaty, obuv na nohy a prsteň na ruku. Obrátenie, ktoré pramení z tejto istoty, má predsa úplne iný šmrnc, než obrátenie namáhavo postavené na presvedčení, že sa k odňatiu potupy musíme ešte len dopracovať.

 

© E-nedeľa
BUONA DOMENICA!
Andrea, sr. Carolina, sr. Silvia, sr. Anna
FSP

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *