O radosti otcovstva

Liturgia 24. nedele v cezročnom období nám ponúka 15. kapitolu Evanjelia sv. Lukáša. Táto kapitola obsahuje tri „podobenstvá milosrdenstva“ – o stratenej ovci, o stratenej minci a o márnotratnom synovi.
„Istý človek mal dvoch synov“ – každý, kto má hoci minimálne znalosti o evanjeliách, keď počuje tých päť slov, okamžite zvolá: „podobenstvo o márnotratnom synovi!“
Pri iných príležitostiach som sa zameral na duchovný význam tohto podobenstva. Tento raz by som rád pouvažoval o aspekte, ktorému sa venovalo málo pozornosti, ale je v tejto dobe veľmi dôležitý a blízky životu. Základ podobenstva tvorí jednoducho príbeh zmierenia otca so synom a všetci vieme, že takéto zmierenie je podstatné pre šťastie otcov a detí.
Ktovie prečo sa všetko – literatúra, umenie, divadlo a reklama – sústreďuje na jediný ľudský vzťah – na erotický vzťah muža a ženy, manžela a manželky? Zdalo by sa, že toto je jediná vec v živote. Reklama a kino nerobia nič iné, ako že prevárajú to isté jedlo s použitím tisícok omáčok. Ale nezaoberáme sa iným ľudským vzťahom, ktorý je univerzálny a vitálny, nepreskúmaný, vzťahom, ktorý je veľkým zdrojom radosti v živote – vzťahom medzi otcom a deťmi, radosťou otcovstva.
Jediným literárnym dielom, ktoré sa zaoberá touto témou, je list Franza Kafku otcovi. Známy román Ivana S. Turgeneva „Otcovia a synovia“ sa v skutočnosti nezaoberá vzťahom medzi prirodzenými otcami a deťmi, ale medzi rôznymi generáciami.
Ak s vážnosťou a objektívne nahliadneme do ľudského srdca, zistíme, že vo väčšine prípadov dobrý, chápavý a nenarušený vzťah s deťmi je pre zrelého dospelého muža nemenej dôležitý a obohacujúci, ako vzťah medzi mužom a ženou. Vieme, aký dôležitý je tento vzťah pre synov aj pre dcéry aj to, aké obrovské prázdno zanecháva jeho narušenie.
Tak ako rakovina zvyčajne útočí na najcitlivejšie orgány mužov a žien, tak aj ničivá sila hriechu a zla útočí na najvitálnejšie vzťahy v ľudskom živote. Nič nie je horšie vo vzťahu muža a ženy, ako zneužitie, vykorisťovanie a násilie a nič nie je tak vystavené deformácii ako vzťah medzi otcami a deťmi – autoritatívnosť, paternalizmus, vzbura, odmietanie, nedostatok komunikácie.
Nemali by sme však zovšeobecňovať. Existujú nádherné vzťahy medzi otcami a deťmi – ja sám som spoznal rôzne. Vieme však, že je aj mnoho negatívnych prípadov a problematických vzťahov medzi otcami a deťmi. V prorokovi Izaiášovi čítame toto zvolanie Boha: „ Synov som vychoval a vyvýšil, oni sa mi však spreneverili“ (Iz 1,2). Utrpenie je vzájomné – nie je to ako v podobenstve, kde vina je čisto synova. Sú otcovia, ktorých nesmierne hlboké utrpenie v živote deti odmietajú, či ním opovrhujú. A sú deti, ktorých nesmierne hlboké a nepripustené utrpenie spočíva v tom, že sa cítia nepochopené, neocenené, odmietané svojím otcom.
Zameral som sa na ľudské a existenčné aspekty podobenstva o márnotratnom synovi. Ale my sa nezaoberáme iba týmto, to znamená zlepšovaním kvality života v tomto svete.
Záväzok veľkého zmierenia medzi otcami a deťmi a hĺbkové uzdravenie ich vzťahov je niečo, čo je dôležité pre novú evanjelizáciu. Vieme, ako veľmi dokáže vzťah s pozemským otcom ovplyvniť, pozitívne či negatívne, náš vzťah s nebeským Otcom a tým aj kresťanský život.
Keď sa narodil sv. Ján Krstiteľ, anjel povedal, že jednou z jeho úloh bude aby obrátil srdcia otcov k synom a synov k otcom (porovn. Lk 1,17). Dnes je táto úloha dôležitejšia, ako kedykoľvek predtým.
Raniero Cantalamessa
pápežský kazateľ, kapucín Rím, 14.9.2007
24. cezroč. nedeľa: Ex 32,7-11, 13-14; 1 Tim 1,12-17; Lk 15,1-32.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *