O Božom kráľovstve

Nedeľné evanjelium budeme opäť komentovať s pomocou knihy Benedikta XVI. o Ježišovi. Najprv by som však chcel uviesť pozorovanie všeobecnej povahy. Niektorí ľudia kritizuje pápežovu knihu, že sa verne pridržiava evanjelia bez ohľadu na poznatky moderného historického výskumu, čo by podľa nich viedlo k veľmi odlišným záverom. Stretávame sa tu s rozšírenou ideu, ktorá živí literatúru ako „Da Vinciho kód“ Dana Browna a popularizuje historické práce založené na rovnakom predpoklade.
Myslím si, že je dôležité vo všetkom tomto osvetliť zásadnú dvojznačnosť. Idea historického výskumu Ježiša, ktorá je zjednotená, priamočiara, ktorá sa zameriava priamo na úplné osvetlenie Ježiša, je čistým mýtom, o ktorom sa niektorí pokúšajú ľudí presvedčiť, ale ktorý nijaký seriózny historik dnes nepovažuje za možný. Citujem jedného zo známejších predstaviteľov historického výskumu o Ježišovi, Američanku Paulu Fredriksenovú: „V súčasnej vede si Ježiša predstavujú ako postavu šamana z 1. storočia, ako cynický druh putujúceho mudrca, ako radikálneho vizionára a sociálneho refromátora, ktorý kázal egalitársku etiku biednym, ako galilejského regionalistu, ktorý sa odcudzil elitným židovským náboženským konvenciám (ako chrám a Tóra), ako bojovníka za národné oslobodenie a naopak ako jeho oponenta a kritika atď.
„Všetky tieto predstavy sú prezentované s prísnymi akademickými argumentmi a metodológiou, všetky sa obhajujú odvolávaním sa na staroveké údaje. Diskusia pokračuje veľmi búrlivo a konsenzus –dokonca aj o takých základných otázkach ako sú dôkazy a ako ich získať – sa zdá byť vzdialenou nádejou.“
Často počuť, že nové údaje a nedávne objavy konečne postavia historický výskum minulosti do výhodnej polohy. Ale rôznorodosť záverov, ku ktorým možno z týchto nových historických zdrojov dospieť , vyplýva zo skutočnosti, že často podporia dva protikladné a nezmieriteľné obrazy Ježiša Krista, ktoré sa už vytvorili. Na jednej strane je tu Ježiš, ktorý „je vo všetkom a pre všetkým židovský“ a na druhej strane je Ježiš, ktorý je dieťaťom helenizovanej Galileje svojej doby, silne ovplyvnený filozofiou cynizmu.
Vo svetle tejto skutočnosti sa pýtam: Čo mal pápež urobiť, zostrojiť ešte ďalšiu historickú rekonštrukciu, v ktorej diskutujú všetky tieto protichodné námietky a bojujú proti sebe? Čo si pápež zvolil bolo pozitívne prezentovať postavu a učenie Ježiša ako ho chápe Cirkev a vychádzať z presvedčenia, že Kristus evanjelií je dokonca aj z historického hľadiska postavou, ktorá je najvierohodnejšia a najistejšia.
Vráťme sa po týchto vysvetleniach k nedeľnému evanjeliu. Je to epizóda vyslania 72 učeníkov na misie. Po tom, čo im povedal ako majú ísť (po dvoch, ako baránky, bez peňazí), Ježiš im vysvetľuje, čo majú hovoriť: „Povedzte: ´Vedzte, že sa priblížilo Božie kráľovstvo´.“
Vieme, že veta „Priblížilo sa Božie kráľovstvo,“ je jadrom Ježišových kázní a predpokladom každého z jeho učení. Priblížilo sa Božie kráľovstvo, preto milujte svojich nepriateľov; priblížilo sa Božie kráľovstvo, teda ak ťa pohoršuje tvoja ruka, odtni ju. Je lepšie vojsť do Božieho kráľovstva bez ruky, ako zostať mimo neho s oboma rukami. Všetko dostáva svoj význam vo svetle Božieho kráľovstva.
Vždy sa diskutuje o tom, čo presne Ježiš myslel výrazom Božie kráľovstvo. Pre niektorých to je čisto vnútorné kráľovstvo, ktoré pozostáva zo života v súlade s Božím zákonom; pre iných naopak, je to spoločenské a politické kráľovstvo, ktoré má človek realizovať dokonca aj bojom a revolúciou ak treba.
Benedikt XVI. podáva prehľad o týchto rôznych interpretáciách minulosti a zdôrazňuje to, čo majú spoločné: centrum záujmu smeruje od Boha k človeku. Už to nie je Božie kráľovstvo, ale kráľovstvo človeka, ktorý je jeho hlavným architektom. Toto je idea kráľovstva, ktorá sa v krajnosti dá zosúladiť aj z ateizmom.
V Ježišových kázniach príchod Božieho kráľovstva znamená, že keď Boh poslal svojho Syna na svet rozhodol sa tak povediac, že osobne vezme do rúk osudy sveta, urobí s ním kompromis, aby mohol pôsobiť vo svete zvnútra. Je ľahšie intuíciou spoznať, čo znamená Božie kráľovstvo, ako vysvetliť ho, pretože je to realita, ktorá sa vymyká každému vysvetleniu.
Ešte stále je veľmi zmätená idea, že Ježiš očakával bezprostredný koniec sveta a preto Božie kráľovstvo, ktoré kázal, sa nemá realizovať v tomto svete, ale v tom, čo nastane potom, v tom „druhom“. Evanjeliá vskutku obsahujú niektoré vyjadrenia, ktoré by mohli viesť k tomuto výkladu. Ale ak sa pozrieme na Ježišovo učenie ako na celok tak to nesedí. Podľa C. H. Dodda, Ježišovo učenie nie je etikou pre tých, ktorí očakávajú rapídny koniec sveta, ale pre tých, ktorí zažili koniec tohto sveta a príchod do Božieho kráľovstva. Je to pre tých, ktorí vedia, že „staré veci sú minulosťou“ a že svet sa stal „novým stvorením“ odkedy Boh zostúpil ako Kráľ. Inými slovami Ježiš neohlasoval koniec tohto sveta, ale koniec nejakého sveta a v tom mu fakty neprotirečia.
Ale sv. Ján Krstiteľ tiež kázal túto zmenu, hovoril o bezprostrednom Božom súde. V čom teda spočíva novosť Krista? Táto novosť je úplne obsiahnutá v príslovke času „teraz“. S Ježišom Božie kráľovstvo už nie je iba niečo „bezprostredné“. Je prítomné. „Nové a výlučné posolstvo Ježiša,“ píše Svätý Otec, „spočíva v skutočnosti, že hovorí: Boh koná teraz – toto je hodina, v ktorej sa Boh, spôsobom, čo presahuje všetky predošlé modality, zjavuje v histórii ako Pán, ako živý Boh.“
Z toho vyplýva naliehavosť, ktorá je prítomná vo všetkých Ježišových podobenstvách, najmä v tzv. podobenstvách o kráľovstve. Prišla rozhodujúca chvíľa histórie, teraz je tá chvíľa, keď treba urobiť rozhodnutie, čo nás spasí; hostina je pripravená; odmietnuť vstúpiť pretože ste sa práve oženili, či kúpili pár volov či z nejakej inej príčiny, znamená byť vylúčený naveky a vidieť ako vaše miesto zaberú iní.
Od tejto poslednej úvahy prejdime k praktickej a súčasnej aplikácii posolstva, ktoré sme počuli. To, čo Ježiš povedal ľuďom svojej doby, platí aj pre nás dnes. „To „teraz“ a „dnes“ zostane nemenné až do konca sveta (Hebr 3,13). To znamená, že človek, ktorý dnes možno náhodou počúva Kristove slová: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu (Mk 1,15), stojí pred tou istou výzvou, ako tí, čo ju počuli pred 2000 rokmi v galilejskej dedinke.Verte a vstúpte do kráľovstva, alebo odmietnite veriť a zostaňte vonku.
Žiaľ tá prvá voľba – veriť – sa zdá byť posledným záujmom mnohých, čo čítajú evanjelium a píšu o ňom knihy. Než by sa podriadili Kristovmu súdu, mnohí súdia jeho.
Dnes viac ako kedykoľvek predtým koná Ježiš súd. Je to istý druh „univerzálneho súdu“ prevráteného naopak. Predovšetkým vedci sa vystavujú tomuto riziku. Vedec musí „ovládať“ objekt vedy, ktorý skúma a zostať pred ním neutrálny, ale ako môže človek „ovládať“ či zostať neutrálny pred objektom ako je to Ježiš Kristus? V tomto prípade sa človek namiesto toho musí nechať ovládať a nie byť ovládajúcim svojho objektu.
Božie kráľovstvo bolo pre Ježiša také dôležité, že nás naučil modliť sa denne za jeho príchod. Obraciame sa k Bohu slovami: „Príď kráľovstvo tvoje“, ale Boh sa tiež obracia k nám a skrze Ježiša nám hovorí: „Božie kráľovstvo sa priblížilo, nečakajte, vstúpte!“

 

 

Raniero Cantalamessa
pápežský kazateľ, kapucín Rím, 6.7.2007
14. cezroč. nedeľa: Iz 66, 10-14c; Gal 6, 16-18; Lk 10, 1-12, 17-20.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *