Kristovo podobenstvo o potrebe neochabovať v modlitbe

Nedeľné evanjelium sa začína takto: „Ježiš im r ozpovedal im podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať.“ Toto podobenstvo je o neodbytnej vdove. Ako odpoveď na otázku: „Ako často sa máme modliť?“ Ježiš odpovedá „Stále!”
Modlitba tak ako láska sa nezlučuje s kalkuláciou. Či sa matka pýta, ako často by mala milovať svoje dieťa, alebo priateľ ako často by mal milovať priateľa? Môžu existovať rôzne úrovne uvažovania, čo sa týka lásky, ale neexistuje viac či menej pravidelných intervaloch v milovaní. A to isté sa týka modlitby.
Tento ideál nepretržitej modlitby sa uskutočňuje v rôznych formách na Východe a na Západe. Východné kresťanstvo ho praktizovalo „Ježišovou modlitbou”: „Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa nado mnou!” Západ formuloval princíp neustálej modlitby pružnejším spôsobom tak, že sa mohol ponúknuť aj tým, ktorí nežili kláštorným životom.
Sv. Augustín učí, že podstatou modlitby je túžba. Ak je túžba po Bohu trvalá, tak je aj modlitba trvalá, ale ak niet vnútornej túžby, potom môžete kvíliť, koľko chcete – pre Boha ste nemí.
Táto tajná túžba po Bohu, práca pamäte, potreba nekonečna, nostalgia po Bohu, môžu zostať živé, dokonca aj keď máme na práci iné veci: „Modliť sa dlhú dobu nie je to isté ako kľačať či spínať ruky dlhú dobu. Spočíva to skôr v prebudení trvalého a vrúcneho impulzu srdca smerom k tomu, koho vzývame.”
Sám Ježiš nám dal príklad nepretržitej modlitby. O ňom sa uvádza, že sa modlil cez deň, večer, skoro ráno a niekedy strávil celú noc v modlitbách. Modlitba bola spájajúcou niťou celého jeho života.
Ale Kristov príklad nám hovorí ešte niečo dôležité. Klameme sami seba, keď si myslíme, že sa môžeme modliť vždy, že môžeme modlitbu urobiť akýmsi druhom dýchania duše uprostred každodennej činnosti, ak si neurčíme pevné časy na modlitbu, keď sme voľní od každej inej činnosti.
Ten istý Ježiš, ktorého vidíme nepretržite sa modliť, je tiež tým, kto ako každý iný Žid jeho doby, sa zastavuje a obracia smerom k chrámu v Jeruzaleme trikrát za deň, na úsvite, popoludní počas chrámových obetí a pri západe slnka, a recituje obradné modlitby, medzi ktorými bola „Šéma Jisrael!” – „Počuj, ó Izrael!” V sobotu sa tiež so svojimi učeníkmi zúčastňuje na bohoslužbe v synagóge. Práve v tejto súvislosti máme rôzne scény v evanjeliu.
Cirkev – možno povedať od prvého okamihu svojho života – tiež stanovila špeciálny deň venovaný uctievaniu Boha a modlitbe: nedeľu. Všetci vieme, čo sa žiaľ stalo s nedeľou v našej spoločnosti: športy sa namiesto niečoho pre zmenu a relaxáciu často stávajú niečím, čo otravuje nedeľu … Musíme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sa tento deň vrátil k tomu, čím ho zamýšľal mať Boh, keď prikázal sviatočný oddych, deň čistej radosti, ktorý posilňuje naše spoločenstvo s Bohom a s nami navzájom, v rodine a v spoločnosti.
My, moderní kresťania, by sme si mali vziať inšpiráciu zo slov sv. Saturnina a jeho spoločníkov, ktoré v roku 305 adresovali rímskemu sudcovi, ktorý ich uväznil za účasť na nedeľnom slávení svätej omše: „Kresťan nemôže žiť bez nedeľnej Eucharistie. Či nevieš, že kresťan žije pre Eucharistiu a Eucharistia pre kresťana?”

 

Raniero Cantalamessa
pápežský kazateľ, kapucín Rím, 19.10.2007
29. cezroč. nedeľa: Ex 17,8-13a; 2 Tim 3,14-4,2; Lk 18,1-8

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *