Práca je účasť na stvoriteľskom a vykupiteľskom diele Boha
Kto nechce pracovať, nech ani neje
Evanjelium tejto nedele je súčasťou známych výpovedí o konci sveta, ktoré sú charakteristické pre posledné nedele cirkevného roka. Zdá sa, že v jednom z prvých kresťanských spoločenstiev, v Solúni, boli veriaci, ktorí z týchto Ježišových výpovedí vyvodzovali nesprávne závery: nie je na nič namáhať sa; nie je na nič pracovať a dorábať, keďže aj tak sa už všetko končí. Lepšie je len tak si užívať život bez preberania dlhodobých povinností – a možno si občas trochu pomôcť v núdzi, aby sa zabezpečilo prežitie.
Im odpovedá sv. Pavol v druhom čítaní: „ Lebo počúvame, že medzi vami niektorí žijú neporiadne, nič nerobia, iba sa zháňajú za zbytočnosťami. Takýmto prikazujeme a vyzývame ich v Pánu Ježišovi Kristovi, aby pokojne pracovali, a tak jedli svoj chlieb. Na začiatku tohto úseku sv. Pavol pripomína pravidlo , ktoré dal kresťanom v Solúni: „ Kto nechce pracovať, nech ani neje.“
To bola pre ľudí vtedajšej doby novinka. Kultúra, ku ktorej patrili, opovrhovala manuálnou prácou. Považovali za ju nedôstojnú a preto verili, že je prenechaná otrokom a nevzdelaným ľuďom. Biblia nám však ponúka iný pohľad. Od prvej stránky predstavuje Boha, ktorý šesť dní pracuje a siedmy deň oddychuje. A to všetko pred tým, než Sväté písmo hovorí o hriechu. Práca je teda súčasťou pôvodnej povahy človeka, nie súčasťou viny a hriechu. Manuálna práca je hodná práve toľko ako intelektuálna a duchovná práca. Ježiš sám venoval tej prvej približne 20 rokov svojho života (za predpokladu, že začal pracovať vo veku 13 rokov), tej druhej iba niekoľko rokov.
Istý veriaci laik napísal: „Aký zmysel a akú hodnotu má naša práca laikov pred Bohom? Je pravda, že my, laici, sa venujeme aj mnohým dobrým dielam (láske k blížnemu, apoštolátu, práci dobrovoľníkov); väčšiu časť času a síl nášho života musíme venovať práci. Ak teda práca nemá nijakú hodnotu pre nebo, tak nebudeme mať pre večnosť veľa v rukách. Ale ľudia, ktorých sme sa pýtali, nám nedokázali dať uspokojivú odpoveď. Povedali nám: ‚Obetujte všetko Bohu!‘ Stačí to však?“
Ja odpovedám: Nie, práca nie je hodnotná iba na základe „dobrého úmyslu“, ktorý do nej vkladáme, alebo na základe obete, ktorú Bohu ráno prinášame; ona je cenná aj ako práca samotná, ako účasť na stvoriteľskom a vykupiteľskom diele Boha a ako služba bratom.
„ Prácou si človek normálne zaobstaráva živobytie pre seba a pre svojich, dáva sa do spojenia so svojimi bratmi a preukazuje im službu, má možnosť uplatňovať naozajstnú lásku a spolupracovať na zavŕšení Božieho stvorenstva. Ba vieme, že človek, obetujúc svoju prácu Bohu, spája sa priam s vykupiteľským dielom Ježiša Krista, ktorý udelil práci neobyčajnú dôstojnosť tým, že on sám pracoval v Nazarete vlastnými rukami (Gaudium et spes, 67).
Nie je ani také dôležité, akú prácu človek vykonáva , ale ako ju vykonáva. To vytvára medzi (niekedy nespravodlivými a škandalóznymi) rozdielmi medzi rôznymi formami práce a odmeny znovu určitú rovnosť. Človek, ktorý za svojho života vykonáva veľmi podradnú prácu, môže byť oveľa „hodnotnejší“ ako ten, čo zaujal v živote významnú pozíciu.
Práca, tak sme povedali, je účasť na stvoriteľskom diele Boha a na vykupiteľskom diele Krista. Je prameňom osobného a spoločenského rastu, znamená však aj námahu, pot, veľké vypätie. Dokáže zušľachťovať, ale aj vyprázdňovať a vyčerpávať človeka. Tajomstvo spočíva v tom, že vložíme srdce do toho, čo robia ruky. Nie je to ani tak bremeno alebo spôsob vykonávanej práce, čo unavujú, ale oveľa viac nedostatok nadšenia a motivácie.
K pozemským motiváciám práce dodáva viera večnú motiváciu: „ A počul som hlas z neba; hovoril: ´Napíš: Blahoslavení sú mŕtvi, ktorí umierajú v Pánovi, už odteraz. Áno, hovorí Duch, nech si odpočinú od svojich námah; veď ich skutky idú s nimi.´“ Naše diela, hovorí sa v Knihe Zjavenia sv. Jána, nás budú sprevádzať (Off 14,13).
Raniero Cantalamessa
pápežský kazateľ, kapucín Rím, 16. 11. 2007
32. cezroč. nedeľa: Mal 4,1-2a; 2 Sol 3,7-12; Lk 21,5-19
Zdroj: Zenit. Rím , 16.11.2007, 0762.
Preložila: –zg-