Ježiš, Kráľ vesmíru a našich sŕdc

Slávnosť Krista Kráľa bola zavedená iba nedávno. Zaviedol ju pápež Pius XI. v roku 1925 ako reakciu na ateistické a totalitné politické režimy, ktoré popierali práva Boha a Cirkvi. Atmosférou, v ktorej sa táto slávnosť zrodila, bola napríklad situácia Mexickej revolúcie, keď mnohí kresťania išli na smrť a posledným dychom zakričali: “Nech žije Kristus Kráľ!”
Ale hoci je táto slávnosť mladá, jej obsah a jej ústredná idea takými nie sú. Sú veľmi staré a môžeme povedať, že sa zrodili s kresťanstvom. Výraz “Kristus kraľuje” má svoj ekvivalent vo vyznaní viery “Ježiš je Pán,” ktoré zaberá ústredné miesto v kázaní apoštolov.
Pasáž nedeľného evanjelia nám rozpráva o smrti Krista, pretože práve v tom momente začína Kristus svoje kraľovanie nad svetom. Kríž je Kristov trón. „ Nad ním bol nápis: ´Toto je židovský kráľ.´ ” To, čo jeho nepriatelia zamýšľali ako oprávnenie jeho odsúdenia, bolo v očiach nebeského Otca vyhlásením jeho univerzálneho kraľovania.
Aby sme zistili, čo má tento sviatok do činenia s nami, musíme si iba pripomenúť veľmi jednoduché rozlišovanie. Existujú dva vesmíre, dva svety alebo kozmy „makrokozmos,“ ktorým je celý vesmír okolo nás, a „mikrokozmos,“ alebo malý vesmír, ktorý je v každom jednotlivom človeku. Samotná liturgia, v reforme, ktorá nasledovala za Druhým vatikánskym koncilom, cítila potrebu zdôrazniť ľudský a duchovný aspekt tejto slávnosti oproti, tak povediac, jej politickému aspektu. Modlitba slávnosti už neprosí, ako to bolo kedysi, “aby všetky rodiny národov, teraz oddelené ranou hriechu, boli privedené pod sladké jarmo [Kristovej] vlády” ale aby “každá bytosť, oslobodená od otroctva hriechu, slúžila [Kristovi] a chválila ho naveky.”
Pouvažujme opäť nad nápisom umiestneným nad Kristom na kríži: „ Toto je židovský kráľ .“ Diváci ho vyzývali, aby otvorene predviedol svoju kráľovskú moc a mnohí, dokonca aj medzi jeho priateľmi, očakávali spektakulárnu demonštráciu jeho kráľovskej moci. Ale on si zvolil preukázať svoju kráľovskú moc iba svojou starostlivou láskou k mužovi, ktorý bol v skutočnosti zločincom: „‘ Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva. ‚ On mu odpovedal: ‘ Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.´“
Z tohto hľadiska najdôležitejšou otázkou, ktorú si môžeme položiť na slávnosť Krista Kráľa , nie je tá, či kraľuje vo svete, ale tá, či kraľuje vo mne. Nejde o to, či jeho kraľovanie uznávajú štáty a vlády, ale či ho uznávam a žijem ja.
Je Kristus Kráľom môjho života? Kto vládne vo mne, kto určuje ciele a stanovuje priority – Kristus alebo niekto iný? Podľa sv. Pavla, sú dva spôsoby ako žiť: môžeme žiť pre seba alebo môžeme žiť Pánovi (Rim 14,7-9). Žiť „pre seba“ znamená žiť tak, že niekto seba považuje za začiatok a koniec. Je to život uzavretý do seba, poháňaný iba vlastným uspokojením a slávou bez perspektívy večnosti. Žiť “Pánovi,” naopak znamená žiť pre Pána, teda s pohľadom upretým na neho, pre jeho slávu, pre jeho kráľovstvo.
To, čo sa nám tu ponúka, je nový život, z pohľadu ktorého aj samotná smrť stráca svoju definitívnosť. Najväčší protiklad, ktorý človek vždy prežíval – protiklad medzi životom a smrťou – bol prekonaný. Tento protiklad už neexistuje medzi „žitím” a „umieraním”, ale medzi životom „pre seba“ a životom „pre Pána.“
Raniero Cantalamessa
pápežský kazateľ, kapucín Rím, 23. 11. 2007
Nedeľa Krista Kráľa C: 2 Sam 5,1-3; Kol 1, 12-20; Lk 23, 35-43
Zdroj: Zenit. Rím , 23.11.2007, 0777.
Preložila: –zg

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *