Bdejte teda!

Začína sa prvý rok liturgického cyklu A. Cez tento liturgický rok nás bude sprevádzať Evanjelium sv. Matúša. Toto evanjelium je charakterizované svojimi hojnými správami o Ježišovom učení, veľmi známymi kázaniami ako je Kázeň na hore a jeho pozornosťou voči vzťahu medzi zákonom a evanjeliom (Novým zákonom). Považuje sa tiež za „najekleziologickejšie“ evanjelium, pretože uvádza ustanovenie Petrovho primátu a pretože používa termín „Cirkev“, o ktorom sa nehovorí v ostatných evanjeliách.
Výpoveď, ktorá vyniká nad všetkými ostatnými v tomto evanjeliu Prvej adventnej nedele, znie „ Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán.“ […] Preto aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete.“ Kladieme si otázku, prečo by Boh necháva skryté niečo také dôležité, ako je hodina jeho príchodu, ktorá sa pre každého z nás zhoduje s hodinou smrti.
Tradičná odpoveď je: „Takže budeme ostražití a každý z nás bude predpokladať, že sa to stane v jeho dňoch“ (Sv. Efraim Sýrsky). Ale zásadným dôvodom je, že Boh nás pozná. Vie aká hrozná úzkosť by to bola pre nás, keby sme vopred vedeli presnú hodinu a očakávali jej pomalý neúprosný príchod. Práve to spôsobuje najväčší strach v súvislosti s niektorými chorobami. Dnes je viac ľudí, ktorí umierajú na nepredvídané srdcové problémy, ako tých, čo umierajú na nevyliečiteľné choroby. Ale tieto choroby spôsobujú viac strachu, pretože ako sa zdá, odoberajú neistotu, ktorá nám dáva nádej.
Neistota o tejto hodine by nemala spôsobiť, že budeme bezstarostní, ale máme byť bdelí. Liturgický rok sa začína, kým občiansky rok sa končí. To je optimálna príležitosť na múdru úvahu o význame našej existencie. Na jeseň nás samotná príroda vyzýva pouvažovať o čase, ktorý plynie. To, čo poeta Giuseppe Ungaretti povedal vojakom v zákopoch na fronte Carso v prvej svetovej vojne, platí pre všetkých ľudí: „Sú na stromoch ako listy na jeseň.“ Sú pripravení padnúť každú chvíľu. „Čas plynie,“ povedal Dante Alighieri, „a človek tomu nevenuje nijakú pozornosť.“
Staroveký filozof vyjadril túto základnú skutočnosť slávnym výrokom: „Všetko sa pominie“. Život je ako televízna obrazovka. Táto obrazovka je ako istý druh palimpsestu, (rukopisu na pergamene prepísaného cez starší text – pozn. prekl.) – jeden program nasleduje za druhým a vymazáva ten predchádzajúci. Obrazovka je tá istá, iba obrazy sa menia. Je to ako s nami – svet zostáva, ale my prichádzame a odchádzame, jeden za druhým. Zo všetkých tých mien, tvárí, správ, ktoré napĺňajú noviny a televíziu dnes – o mne o tebe, o nás všetkých – čo zostane o niekoľko rokov či desaťročí? Ničotné nič. Človek nie je nič, iba podoba vytvorená vlnou na piesku, ktorú ďalšia vlna zmyje.“
Pozrime sa, čo nám hovorí viera o tejto skutočnosti, že všetko sa pominie. „ A svet sa pominie, aj jeho žiadostivosť. Kto však plní Božiu vôľu, ostáva naveky.“ (1 Jn 2,17). Je tu niekto, kto sa nepominie, Boh, a je tu aj cesta pre nás, aby sme úplne nezmizli: konať Božiu vôľu, to znamená veriť Bohu a nasledovať ho. V tomto živote sme ako konár unášaný prúdom hučiacej rieky smerom na otvorené more, z ktorého niet návratu.

V určitom bode sa tento konár priblíži k brehu. Teraz alebo nikdy máte čas skočiť na breh. Aká úľava, keď pocítite pod nohami skalu! Toto je pocit, ktorý často prežívajú tí, ktorí nájdu vieru. Na záver tejto úvahy si môžeme pripomenúť slová, ktoré zanechala sv. Terézia Avilská ako istý druh duchovného testamentu: „Nech vás nič nevyrušuje, nič nezastrašuje. Všetky veci sú pominuteľné. Iba sám Boh zostáva.“

Raniero Cantalamessa 
pápežský kazateľ, kapucín Rím, 30. 11. 2007 
1. adventná nedeľa Iz 2,1-5; Rim 13,11-14; Mat 24,37-44
Zdroj: Zenit. Rím , 30. 11. 2007, 0792. 
Preložila: –zg

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *