… bratom a sestrou (Biele ruže III.)

Možno vieš,
a preto mlčíš…
Že túžim
a že chcem,
iba počúvať Jeho hlas…
Že nikdy nedovolím,
aby vyklíčilo
to malinké semienko
v nás…

A kde si bol Ty,
keď on,
v Tvojom mene,
zbavoval ma viny,
keď sa z vďaky
zrodil cit nevinný?

Máš toľko iných sŕdc,
môj Pane!
Tak, povedz:
„No, čo sa stane?
To Ti tak budú chýbať
tie naše dve,
ktoré sú z toho citu
strachom splašené?“
Veď
moja nádej odišla skôr,
než stihla som uveriť v lásku…
V pokore
si navliekam smútočnú pásku
(snáď k svojmu prospechu.?.)
a slzami obmývam
skrvavenú kopiju
po svojom hriechu.
Nie,
nehodlám sa skrývať
za hriech
našich prarodičov z raja,
veď zo zakázaných jabĺk
dosť pojedla som aj ja.
Napriek tomu v mojom srdci
zaberal si
vždycky prvé miesto.
Preto,
to, čo Ti teraz ponúkam,
nie je len
prázdne gesto.
Obetujem Ti tých pár
obyčajných stretnutí
bez náruče,
ktoré pre mňa znamenali viac,
ako slnečné lúče.
Jeho obraz poskladaný
z lupeňov bielych ruží
spálim v plameňoch
svojho srdca
a… do budúcna
– medzi jeho a moje srdce
rozsypem popol z tých ruží,
nech ani jedno z nich
po ľudskej láske
už nikdy netúži…
Svoje srdce Ti dávam celé,
môj Pane.
Ako chceš Ty,
nech sa tak stane…
No, nechaj v ňom tú bolesť,
čo mi spôsobuje
toľké muky
a svojim krížom zaplň
moje prázdne ruky.

On dávno už kráča
a ja sa ešte len púšťam
Tvojou cestou…
Dovoľ však,
náš drahý ženích,
zostať nám aspoň
bratom
a… sestrou.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *