Duch Svätý je terapia

Kazateľ Pápežského domu kapucín Raniero Cantalamessa predniesol svoju druhú adventnú meditáciu v prítomnosti Benedikta XVI. a členov Rímskej kúrie. Svoju úvahu venoval „oddeleniu vôd […] medzi dvomi epochami“ pri prechode od sv. Jána Krstiteľa k Ježišovi:

„Úvaha o Ježišovi a sv. Jánovi Krstiteľovi je tiež najlepším spôsobom ako sa môžeme zosúladiť s adventnou liturgiou,“ povedal kazateľ. „V Advente pozorujeme istý posun vpred: v prvom týždni zaznieva hlas proroka Izaiáša, ktorý ohlasuje Mesiáša z diaľky. V druhom a treťom týždni je to hlas sv. Jána Krstiteľa, ktorý ohlasuje Krista ako prítomného. Vo štvrtom týždni prorok a predchodca Ježiša ustupujú Matke, ktorá ho nosí vo svojom živote.“

  Kvalitatívny skok

„Medzi kázaním sv. Jána Krstiteľa a kázaním Ježiša je kvalitatívny skok – najmenší nového poriadku je väčší ako najväčší v starom poriadku. […] S Ježišom odbila rozhodujúca hodina histórie, v jeho prítomnosti sa ustanovuje rozhodnutie, ktoré určuje spásu.
„Dnes, sa stáva bežnou praxou, najmä v sekulárnym médiách, opúšťať tradičný spôsob datovania udalostí ´pred Kristom´ alebo ´po Kristovi´ v prospech neutrálnej formulácie ‘pred bežnou érou´ a ´bežná éra´. Bolo to rozhodnutie motivované túžbou nezraniť citlivosť ľudí a iných náboženstiev, ktoré nepoužívajú kresťanskú chronológiu. V tomto ohľade by sa to malo rešpektovať, ale kresťanom je jasná rozhodujúca úloha, ktorú hrá Kristov príchod v náboženskej histórii ľudstva.“
Pápežský kazateľ potom prezentoval myšlienku, že porovnanie medzi Jánom Krstiteľom a Ježišom môže vykryštalizovať do porovnania krstu, ktorý udeľovali: krstu vodou a Duchom Svätým:
„Čo znamená povedať, že Ježiš je ten, ktorý krstí Duchom Svätým? Tento výraz slúži nielen na odlíšenie Ježišovho krstu od Jánovho krstu. Slúži na odlíšenie celej osoby a diela Krista od jeho predchodcu. Inými slovami, v celom svojom diele je Ježiš tým, ktorý krstí v Duchu Svätom. Vzkriesený Kristus krstí v Duchu nielen vo sviatosti krstu, ale odlišným spôsobom aj v iných chvíľach: v Eucharistii, v počúvaní Božieho slova a vo všeobecnosti, skrze všetky prúdy milosti.“
„Sv. Tomáš Akvinský píše: ‘Je tu neviditeľné poslanie Ducha po každý raz, keď je pokrok v cnosti alebo rozmnožení milosti […] keď sa niekto pohne k novej aktivite alebo dospeje k novému stavu milosti.´ Vštepuje nám to samotná liturgia Cirkvi. Všetky jej modlitby a hymny k Duchu Svätému sa začínajú zvolaním ‘Príď […] príď, Duch Svätý!’ A tí, čo sa modlia týmto spôsobom, už prijali Ducha Svätého. To znamená, že Duch je niečo, čo sme prijali a čo musíme prijímať stále nanovo.“

Krst v Duchu Svätom

Páter Cantalamessa potom obrátil pozornosť na jav „krstu v Duchu,“ čo nazval „obnovou a aktiváciou nielen krstu a birmovky, ale všetkých udalostí stavu milosti človeka v živote: kňazská vysviacka, rehoľné sľuby, manželstvo“. „Najbežnejší účinok tejto milosti je, že Duch Svätý sa stáva z viac menej abstraktného objektu viery, skutočnosťou skúsenosti.“
„Duch Svätý je to, čo Cirkev dnes potrebuje najviac. Môžem tu pripomenúť populárnu prax ´terapie arómou´ – existuje bezpečná, neomylná terapia arómou, ktorá nevyvoláva kontraindikácie. Je to špeciálna aróma, ´svätá krizma duše´ ktorou je Duch Svätý!“
„Duch Svätý je špecialista predovšetkým na uzdravovanie chorôb manželstva a rodiny, ktoré sú veľkými chorými dnešnej doby. Manželstvo spočíva vo vzájomnom darovaní sa. Je to sviatosť darovania seba. A Duch Svätý je dar, ktorý sa stal osobou, on je sebadarovaním Otca Synovi a Syna Otcovi. Kam zaveje, tam sa znovu zrodí schopnosť človeka urobiť zo seba dar a s tým prichádza radosť a krása spoločného života manžela a manželky. Božia láska, ktorú vylieva do našich sŕdc, dáva znovu ožiť každému inému výrazu lásky, predovšetkým manželskej lásky. Duch Svätý dokáže naozaj urobiť z rodiny najdôležitejšiu ´agentúru pokoja´, ako to označuje Svätý Otec v posolstve k Svetovému dňu pokoja. Tento Duch dáva aj všetkým Bohu zasväteným nový život. Skrze neho sa stali schopnými urobiť z vlastného života dar a sladko voňajúcu obeť pred Bohom za svojich bratov“ (porovn. Ef 5,2).
„Aby sme mohli vydávať svedectvo o Ježišovi, potrebujeme ducha proroctva. Existuje tento duch proroctva v Cirkvi? Pestujeme ho? Povzbudzujeme ho? Alebo to umlčujeme a myslíme si, že ho nepotrebujeme a viac sa spoliehame na ľudské prostriedky a cesty?“
Na záver páter Cantalamessa povzbudil prítomných, aby v sebe živili „túžbu byť Božím prorokom – možno bezvýznamným, neznámym prorokom, ale iste prorokom s ohnivým srdcom a odvážnym jazykom“.

Raniero Cantalamessa 
pápežský kazateľ, kapucín Rím, 14. 12. 2007
Zdroj: Zenit. Rím , 14.12.2007, 0830. 
Preložila: –zg-

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *