Hľa, Boží Baránok!

V evanjeliu počúvame sv. Jána Krstiteľa, ktorý predstavuje Ježiša svetu zvolaním: „ Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta !“ Baránok v Biblii ako aj v iných kultúrach je symbolom nevinnosti. Nedokáže robiť zlo nikomu, ale iba ho trpieť. V zmysle tohto symbolizmu sv. Peter v 1. liste nazýva Krista „bezúhonným a nepoškvrneným Baránkom“ (1,19), ktorý „keď mu zlorečili, on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa“ (2,23). Ježiš je inými slovami par excellence Nevinný, ktorý trpí.
Bolo napísané, že utrpenie nevinných „je skalou ateizmu“. Po Osvienčime sa tento problém postavil ešte akútnejším spôsobom. Existujú nespočetné knihy a drámy napísané na túto tému. Človek má pocit, akoby bol na súde a počul hlas sudcu prikazujúceho obžalovanému, aby vstal. Obžalovaným je v tomto prípade Boh.
Čo má viera k tomuto všetkému povedať? Predovšetkým je potrebné, aby sme my všetci, veriaci i neveriaci, prijali postoj pokory, pretože ak viera nie je schopná „vysvetliť“ utrpenie, tak o to menej rozum. Utrpenie nevinného je niečo príliš čisté a tajomné, než aby sme to mohli obsiahnuť jedným z našich úbohých „vysvetlení“. Ježiš, ktorý – čo sa týka vysvetlení, mal ich určite viac ako my – tvárou v tvár utrpeniu Naimskej vdovy a Lazarových sestier, neurobil nič lepšie, ako byť dojatý a zaplakať.
Kresťanská reakcia na problém nevinného utrpenia je zhrnutá do jediného mena: Ježiš Kristus! Ježiš neprišiel, aby nám dal odborné vysvetlenia utrpenia, on prišiel skôr v tichosti, aby ho na seba zobral. Avšak tým, že ho na seba zobral, ho úplne premenil – zo znamenia kliatby urobil nástroj vykúpenia. Ba dokonca viac – urobil z neho najvyššiu hodnotu, najvyšší stupeň veľkosti na tomto svete. Po hriechu sa pravá veľkosť ľudskej bytosti meria skutočnosťou, že nesie najmenšiu možnú mieru viny a najväčšiu možnú mieru trestu. To nespočíva tak veľmi v jednom či druhom, ak to berieme oddelene – to znamená v nevinnosti či v utrpení – ako v spoločnej prítomnosti oboch v tej istej osobe. Toto je typ utrpenia, ktoré nás privádza bližšie k Bohu. V skutočnosti iba Boh, keď trpí, trpí ako Nevinný v absolútnom zmysle.
Ježiš však nielenže dal nevinnému utrpeniu zmysel, on mu udelil novú moc, tajomnú plodnosť. Pozrime, čo vytrysklo z Kristovho utrpenia – vzkriesenie a nádej pre celý ľudský rod. Ale pozrime sa tiež, čo sa deje okolo nás. Koľko energie a hrdinstva často vynakladá pár, keď prijíma postihnuté dieťa choré celé roky! Koľko netušenej solidarity ich obklopuje! Koľko inak nepoznanej schopnosti milovať!
Avšak najdôležitejšou vecou, keď hovoríme o nevinnom utrpení, nie je vysvetľovať ho, ale nezvyšovať ho našimi skutkami či našimi zanedbaniami. Ale nestačí iba nezvyšovať nevinné utrpenie, musíme sa tiež pokúsiť uľavovať nevinné utrpenie, ktoré existuje! Stojac stojíme pred malým dievčatkom, ktoré mrzne na zime, ktoré plače, pretože ju trápi hlad, istý muž z vnútra srdca zvolal k Bohu: „Ó, Bože, kde si? Prečo neurobíš niečo pre toto nevinné dievčatko?“ A Boh mu odpovedal: „Iste som pre ňu niečo urobil – ja som stvoril teba!“

Raniero Cantalamessa 
pápežský kazateľ, kapucín 
2. cezročná
  nedeľa (Iz 49,3 5-6; 1 Kor 1,1-3; Jn 1,29-34).
Zdroj: Zenit. Rím , 18.1.2008, 0902.
Preložila: –zg-

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *