Zamilovať sa do Krista

Prečo upadá viera a praktizovanie náboženstva a prečo, ako sa zdá, netvoria aspoň pre väčšinu ľudí orientačný bod života? Prečo toľko nudy, únavy, zápasu u veriacich pri vykonávaní ich povinnosti? Prečo mladí ľudia necítia príťažlivosť viery? Teda jedným slovom prečo táto beznádej a tento nedostatok radosti medzi veriacimi v Krista? Udalosť Kristovho premenenia nám pomáha nájsť odpovede na tieto otázky.
Čo znamenalo premenenie pre troch učeníkov, ktorí tam boli prítomní? Až dovtedy poznali Ježiša iba v jeho vonkajšej podobe. Nebol človekom odlišným od iných; vedeli odkiaľ pochádza, poznali jeho zvyky, tón jeho hlasu. Teraz spoznali iného Ježiša, pravého Ježiša, toho, na ktorého nemožno hľadieť očami bežného života, v normálnej žiare slnka. To, ako ho teraz spoznávajú, je plodom náhleho zjavenia, zmeny, daru.
Pretože všetko sa mení aj pre nás tak, ako sa zmenilo pre učeníkov na hore Tábor, je potrebné, aby sa niečo stalo aj v našom živote – niečo podobné tomu, keď sa mladý muž a mladá žena do seba zaľúbia. Keď sa do niekoho zaľúbime, táto milovaná osoba, ktorá bola predtým jednou z mnohých, alebo možno  neznámych, sa zrazu stáva jedinou, jedinečnou osobou na celom svete, ktorá nás zaujíma. Všetko ostatné zanecháme a stáva sa to akýmsi neutrálnym pozadím. Človek nedokáže myslieť na nič iné. Uskutočňuje sa skutočné premenenie. Milovanú osobu začneme vidieť ako žiarivú auru. Všetko na nej je krásne, dokonca aj jej nedostatky. Človek sa jej cíti byť nehodný. Pravá láska produkuje pokoru.
Niečo konkrétne sa mení aj v našich vlastných zvyklostiach. Poznal som mladých ľudí, ktorých rodičia nedokázali dostať ráno z postele, aby išli do školy, alebo zanedbávali svoje štúdium a neurobili skúšky. Potom sa do niekoho zaľúbili a začali si vážny vzťah, a tu zrazu ráno vždy vyskočili z postele, nedočkavo sa usilovali ukončiť školu, ak už boli zamestnaní, tak sa v práci veľmi snažili. Čo sa stalo? Nič, ibaže to, k čomu boli predtým nútení, teraz robili kvôli príťažlivej sile. A táto príťažlivá sila človeku umožňuje robiť veci, ku ktorým ho nedokáže priviesť donucovanie; dáva človeku krídla, až sa vznáša. „Každý,“ povedal poeta Ovidius, „je priťahovaný objektom svojej radosti.“
Niečo také sa raz musí stať v našom živote, aby sme boli pravými, presvedčenými kresťanmi a musíme z toho cítiť nesmiernu radosť. Niektorí povedia: „Ale mladý muž a mladá žena sa môžu vidieť a dotýkať sa!“ Ja odpovedám: My vidíme aj Ježiša a dotýkame sa ho, ale inými očami a inými rukami – očami a rukami srdca a viery. On vstal z mŕtvych a je živý. On je konkrétna bytosť, nie abstrakcia pre tých, ktorí ho zažívajú a poznajú.
A naozaj s Ježišom nám idú veci ešte lepšie. V ľudskej láske sami seba klameme, pripisujeme milovanej osobe dary, ktoré nemá a časom sme často nútení zmeniť o nej svoj názor. V Ježišovom prípade čím viac ho poznáme a čím viac sme s ním, tým viac objavujeme nové dôvody prečo ho milovať a tým viac sa potvrdzujeme v našom rozhodnutí žiť s ním.
To neznamená, že aj s Kristom musíme čakať na klasické „zasiahnutie bleskom“ lásky. Keby mladý muž alebo mladá žena zostali celý čas doma bez toho, že by niekoho stretli, nikdy by v ich živote nič nestalo. Aby ste sa mohli zamilovať, musíte tráviť čas s ľuďmi! Ak je človek presvedčený alebo si jednoducho začne myslieť, že je dobré a hodnotné spoznávať Ježiša Krista týmto druhým premeneným spôsobom, tak s ním musí tráviť čas, čítať jeho Písma. Evanjelium je listom vyznania lásky! Práve v ňom sa nám Ježiš zjavuje –  tam kde sa „premieňa“. Jeho domom je Cirkev – práve tam sa s ním stretneme.

Raniero Cantalamessa 
pápežský kazateľ, kapucín 
 2. pôstna nedeľa Gn 12,1-4a; 2 Tim 1,8b-10; Mt 17,1-9
Zdroj: Zenit. Rím , 15.2.2008, 0974.
Preložila: –zg-

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *