Cesta k dieťaťu

Táto vianočná hra sa môže predviesť v škole, v kostole alebo doma pri stromčeku. Nežiada si kulisy: oheň pastierov alebo maštaľ môže nahradiť fantázia detí alebo dospelých. Možno si však pomôcť aj inventárom, ak sa hrá na javisku.
Osoby: Jozef a Mária s dieťatkom, pastieri a pastierky: Jakub, Andrej, Tomáš, Eva, Dávid, Zuzana a dieťa .

1. Scéna

Noc. Na lúke. Pastier Jakub balí do plachty rozličné veci (chlieb, syr, ovčiu vlnu, ovocie…) Pomaly to viaže, pritom je nešikovný. Mrmle si pre seba. Vo svojich pohyboch a reči je šuchtavý, a preto ho druhí pastieri pokladajú za hlúpeho. Z ľavej a pravej strany náhlivo dobehnú pastieri Andrej a Tomáš. Andrej s lampášom.

Andrej: Kubo! Kubo! Dačo ti musím povedať! Niečo pekného! Budeš skákať od radosti!

Tomáš: (z druhej strany) Kubo, starý Kubo! Boli aj u teba?

Jakub: (pozerá sa na jedného i druhého a ukazuje na batoh) No, tu, niečo zajesť a trochu vlny. Už pripravené.

Tomáš: Teraz nemysli na jedenie, preber sa a dobre počúvaj: Aj ty si videl túto noc niečo podivuhodné?

Andrej: (svieti Kubovi do tváre s lampášom) Dobrý Kubo! Pozri, Tomáš, on sa trasie. Aj on ich videl.

Jakub: Ja som sa bál… najprv. A potom som ich rozumel. Tak pomaly. A potom som sa tešil.

Andrej: Čo si rozumel, Kubo? Čo hovorili? Čo zvestovali?

Tomáš: Andrej, buď ticho. Nechaj, nech hovorí, čo videl a prežil. Nehovor mu dopredu. On je hlúpy, nič nebude pridávať ani vymýšľať. Teda, Kubo, čo si videl a počul?

Andrej: Kubo, Tomáš to nemyslí tak zle ako to povedal. Len hovor!

Jakub: Bolo ich veľa. Od radosti sa smiali. Hovorili: Nebojte sa. Zvestujeme vám veľkú radosť. Spasiteľ sa vám narodil. Áno, to hovorili.

a ndrej: Nám sa to teda nesplnilo. Kubo, hovor ďalej.

Jakub: To má byť pre vás… no, ono…. ono…

Andrej: (pomôže mu) …znamenie…

Jakub: Dieťa v plienkach… leží v jasliach… (naraz vzrušene) Deku! Jednu deku. Jednu deku.

Tomáš: Už je zasa celkom popletený… Poď, upokoj sa, Kubko náš, rozprávaj nám ďalej… Aj spievali?

Jakub: Sláva… sláva Bohu… na výsostiach… a na zemi… tým… tým…

Andrej: (pomôže mu) … ľuďom dobrej vôle…

Tomáš: Spasiteľ sa narodil! Dolu v Betleheme! Počujte vy dvaja! Dozrite na moje ovce! Idem do Betlehema, pozdraviť Spasiteľa.

Jakub: Áno, áno… a deku a pokrovec…

Tomáš: Čo zasa Kubo bľaboce?

Jakub: Pokrovec. Jasle. Mäkučko ležať.

Andrej: Kubko myslí, aby sme zobrali pokrovec. Dieťa v jasliach nemusí ležať natvrdo. Kubo to myslí dobre.

Tomáš: No dobre, vezmem tomu dieťaťu aj deku.

Andrej: A ja vezmem hrniec mlieka.

Jakub: (ukazuje a dvíha svoj batoh) Tu. Tu. Všetko prichystal.

Andrej: Rýchlo to idem povedať Dávidovi a Eve a Zuzke, čo treba pobrať… A keď budeme všetci spolu, tak rovno do Betlehema!

Tomáš: Počkaj… ako všetci?

Andrej: My, všetci.

Jakub: Áno, áno… Všetci!

Andrej: Jasné. A všetkým, ktorí posolstvo ešte nepočuli, všetkým to musíme zvestovať. Aby potom všetci pastieri mohli ísť, veľkí i malí, mladí i starí…. (chce odísť)

Tomáš: (zadrží ho rukou) Andrej, ty si stratil rozum. Nemôžu ísť všetci. Niekto tu musí zostať. Dávid je chromý na nohu, on čapce, každý slimák ho predbehne. A jeho Zuza s malým deckom… to stále niečo potrebuje… raz piť, za chvíľu zas plienky… Zuzu nemôžeme zobrať so sebou, ten malý by bol len na starosť. A sama Eva, tá sa bojí a vidí všade strašidlo. Ťažko ju upokojiť, počuje revať levov alebo vidí zbojníka za každým stromom. Andrej, maj rozum, len sami môžeme vyraziť.

Andrej: Nie, Tomáš, ja sa ich skočím opýtať, či chcú ísť. (odíde)

Tomáš: (kričí za ním) Len trep s nimi dve na tri, dohovárajte sa. A aby si vedel: Idem bez nich. Nikto ma nezadrží. Ani všetci dohromady.

Jakub: (škriabe sa za uchom)

Tomáš: A ty, Kubo, počúvaj…

Jakub: (skočí mu do reči) Ideme!

Tomáš: No, vyložene ty! To je ale reč. Pozri, milý Kubko, to predsa pochopíš: Jeden musí zostať pri stáde.

Jakub: Poďme aj s ovcami!

Tomáš: Ešte to. To by sme dorazili do Betlehema aj za tri dni. Kubko, ty tu zostaneš. Ty si silný, dobrý Jakub, tebe možno ovce zveriť. Ovce nemožno nechať na hocikoho, to chápeš… A pozdraviť to malé dieťa, to nechaj, to urobím aj v tvojom mene. Tam sa múdro hovorí. Ty si síce akurátny pastier, ale hovoriť, veď vieš, to je tvoja slabá stránka.

Jakub: Ja by som tam nehovoril nič… Ja by som tam bol ticho, len by som sa na malé Božie dieťa pozeral… pozeral…

Tomáš: Ale vieš čo, Kubko? Ty si neupravený, strapatý chlap a dieťa by si mohol nastrašiť, keby ťa uvidelo!

Jakub: Nastrašiť…

Tomáš: Pozri sa, za vyslancov vyberú len takých, ktorí vedia robiť ten najlepší dojem… A ja ti to potom všetko pekne porozprávam, keď sa vrátim (odchádzajúc sa obráti a dopovie) … všetko presne porozprávam.

Jakub: Nepristrojený… hlúpy… malé dieťa nastrašiť… nie, nie! Niekto musí zostať pri ovciach! To je pravda. (pozerá na svoj batôžtek) Hm, hm… no, dobre. (odchádza) Rozumieš, dieťa Božie, niekto sa musí starať o ovce…

2. Scéna

Andrej na čele pastierov. Nesú lampáše, deky, hrnce. Zuzana nesie dieťa v perinke. Eva sa stále obzerá, bojí sa. Dávid má zafačovanú nohu, podopiera sa palicou. Napriek všetkému ide veselo.

Andrej: Pozor, silný veľký koreň.

Zuzana: (obzrie sa) Pozor koreň! Povedz to ďalej!

Eva: Dávid, nie je to had?

Dávid: (pobúcha palicou po zemi) Nie, je to koreň. Keby to bol had, tak by sa odplazil. Neboj sa Eva, ideme.

Eva: Dobre, opri sa o mňa, ťažko sa ti ide.

Zuzana: Och, môj malý Šimon má zasa plné plienky. Môžeme na chvíľu zastaviť? Ak ho hneď neprebalím zadoček mu očervenie a rozplače sa.

Andrej: Len ho teda prebaľ, počkáme.

Zuzana: (prebaľuje)

Eva: (stále sa bojazlivo obzerá okolo seba) Ja vás nechcem strašiť, ale stavila by som sa, že niekto pred nami ide.

Dávid: Tomu to ide, nie je to Tomáš?

Zuzana: Ale čo, ten je už isto pri malom Spasiteľovi.

Eva: To nie je Tomáš, čosi mi hovorí, že je to zbojník, on sa plazí, isto… (načúva)

Andrej: (ide s lampášom v ruke trocha dopredu) Eva, tu sa nikto neplazí.

Eva: Tak odpustite, ja som taký bojko.

Zuzana: Ale choď, to nič nie je. Lepší bojko ako hazardér, ten je neopatrný. Tak, moji drahí (zdvihne dieťa hore) prosím pekne, čerstvé a voňavé, celkom tak ako sa patrí.

Andrej: Vyraziť, ide sa ďalej.

Eva: Ale už je tma. Táto cesta do Betlehema…

Dávid: Jaj, to bolí…

Andrej: Tvoja noha?

Dávid: Áno, mrzí ma to. Ale myslím si, že to treba znova obviazať.

Zuzana: Dám ti jednu z plienok. Na obväz je fajn mäkká. Eva, tu máš, podrž mi trocha malého.

Eva: (zoberie dieťa a pestuje ho) Haja, haja, hajušky… ej, ej, neplač, nie,… hneď pôjdeme k malému božiemu synáčikovi.

Andrej a Zuzana: (obväzujú nohu Dávidovi)

Dávid: to je strašné, že vás tak zdržujem. A vy ma musíte obsluhovať.

Zuzana: Už nefňukaj. Každý občas potrebuje pomoc druhého.

Andrej: Mimochodom, zdá sa mi to veľmi vhodné, smieť vykonať túto službu tebe. My sa chystáme poslúžiť aj malému Spasiteľovi. Keď sa nás náhodou opýtajú: Aj vy chcete slúžiť? Potom smieme celkom pokojne odpovedať: Áno, už sme to cestou aj trochu cvičili.

Zuzana: Kŕmili sme deti a kolísali.

Dávid: Obväzovali sme nohy.

Eva: Plašili sme hadov a druhým vyhovárali strach (smejú sa).

Andrej: Vám sa ľahko smeje. Ale mne je všelijako, keď si pomyslím, že mám pozdraviť malého Spasiteľa. Nedostanem zo seba ani slovo.

Eva: My ti pomôžeme.

Zuzana: My budeme hneď rozprávať s matkou dieťaťa. Od matky k matke to nerobí žiadne ťažkosti. „Máš dosť plienok?“ budem sa pýtať. „Máš dosť mlieka? Mám ti pomôcť dieťa okúpať?“

Dávid: To je stará vec. Ženám nedajú reči toľko roboty.

Zuzana: „Radi sa pozrieme na tvoje dieťa!“ Tak povieme. My sme len chudobní pastieri a ľudia z mesta sú šťastní, ak s nimi nemáme nič. Zapáchame maštaľou a zvieratami. Sotva by sme sem boli prišli, ak by nám poslovia neboli povedali: „Uvidíte dieťa, zavinuté do plachiet…“

Eva: Pst, Pst! Tam vpredu niečo počujem.

Zuzana : Áno, tam je dom, vo tme ho sotva vidieť.

Andrej: Nejaký muž vyšiel von.

Eva: Dom? To je skôr maštaľ.

Andrej: Má v ruke lampáš.

Eva: To sotva bude zbojník, tí nechodia s lampášom.

Andrej: Dobrý priateľu…

Jozef: Hľadáte dieťa?

Andrej: Dieťa v jasliach, Spasiteľa, a jeho matku…

Jozef: To je moja rodina. Poďte dnu.

Eva: Jeho rodina?

Zuzana: Čo myslíš, že milý Pán Boh, pokiaľ je taký dobrý, nechá dieťa na svete bez patričnej ochrany? Ten muž vyzerá dobrý. Poďme dnu.

Mária: (v náručí s dieťaťom vyjde im priateľsky v ústrety) Pozri, dieťa moje, môj Ježiš, pastieri ťa idú navštíviť.

(pastieri sa strkajú, sú veľmi rozpačití)

Eva: Ty musíš dieťa pozdraviť, Andrej počuješ?

Zuzana: Povedz už voľačo.

Andrej: (zdráha sa) Hm… hm… hmmm (Dávidovi) Hovor ty, prosím.

Dávid: (postúpi dopredu, opierajúc sa o palicu) Hm, hm, hm, Tu sme.

Mária a Jozef (usmievajú sa)

Jozef: Máte za sebou dlhú cestu, pravda? Isto ste aj smädní. Tu (ponúka krčah) je voda z prameňa.

Andrej: Mlieko. Nezabudol som.

Eva: Vajíčka.

Zuzana: Tu, pár plienok, isto ich budeš potrebovať… (pastieri sa radujú, že môžu niečo robiť, vybaľujú)

Eva: Mohla by som vám uvariť trocha polievky. Alebo na zajtra niečo napiecť, aby sa tebe odľahčilo.

Mária: Áno, potešilo by ma to. Pečenie mi ešte tak nejde. Ach, a plienky a kúpanie…

Zuzana: (skočí jej do reči) Dobre, dobre, my to už máme za sebou, to ťa prejde. Ešte si nepomáhala niekomu pri malom dieťati a nenaučila sa, ako treba dieťa zabaliť?

Mária: Ó, áno, pri mojej tete Alžbete som sa mnohému naučila celkom dobre. Pomáhala som jej pri malom Jankovi, mala som z toho radosť.

Zuzana: (nakloní sa nad Ježiška) Také pekné dieťatko!

Eva: No celkom pevné, drobča, nie?

Zuzana: To je dobre, keď bude silný, robota, ktorú má pred sebou, spraví z neho chlapa, toľkí na neho čakajú a bude ich nádejou. (jemne ho pohladká) Všetko dobré, moje milé dieťa, a nájdi mnoho priateľov, ktorí ti budú pomáhať. (ženy vyjdú pozrieť von)

Dávid: Ženy sú všade rýchlo doma a hneď nájdu známosti.

Andrej: (k Jozefovi) čo by sme mohli robiť? Daj nám robotu, aby sme tu len tak nepostávali. Narúbať dreva, doniesť vodu, upratať maštaľ, a tak… To my vieme.

Dávid: Tomáš by tu bol tiež dobrý, reč by neviazla.

Andrej: No vidíš, Tomáš! Bol by som skoro zabudol (k Jozefovi): bol tu už u vás Tomáš?

Jozef: Nijaký tu nebol.

Andrej: Taký veľký pastier… hnedé oči…

Jozef: Ešte tu nebol.

Andrej: To nie je možné, vydal sa na cestu ešte pred nami.

Jozef: Odišiel sám?

Andrej: Sám, aby ho nič nezdržovalo, a aby sem prišiel prvý.

Jozef: Možno nenašiel cestu a trochu poblúdil.

Dávid: Kdeže, ten pozná cestu do a z Betlehema naspamäť. Každý týždeň ju robí do Betlehema, chodí syr predávať.

Jozef: Cestu k dieťaťu – Ježišovi nájde niekto, kto ide sám, len veľmi ťažko. Kto ide spolu s inými, ten nájde cestu. Ale samému je to ťažko, veľmi ťažko.

3. Scéna

Tomáš so zhasnutou lampou príde na scénu.

Tomáš: Teda, to sa mi ešte nestalo, to som ešte nezažil. Keby mi nebolo do plaču, musel by som sa na sebe smiať. Ja a nenájdem cestu. Cestu, ktorú vo dne i v noci a za každého počasia poznám ako svoju dlaň. Aj spiaci by som ju trafil, vždy som si myslel. Lampáš zhasol, nikto na blízku, aby som mohol požiadať o oheň. Ako keby som mal latu pred nosom, tak som kráčal krok za krokom. Ako zablúdená ovca, ba ešte hlúpejší. Haló! (kričí) Haló, je tu niekto?! (odchádza)

4. Scéna

Pastier Jakub zababušený do plášťa, sedí pri ohni. Strúha píšťalku. Podchvíľou je a skúša, ako to píska. Načúva do hory volanie.

Jakub: Voľakto volá? (načúva) Nie! Všetko je ticho. Taká noc, tak dlhá… ako tri noci po sebe. (probuje píšťalku) No, čoskoro to bude (robí ďalej) Už sú všetci v Betleheme, stoja okolo a dívajú sa na dieťa. A ja som tu. Ale o chvíľu prídu a budú mi všetko rozprávať… (píska) Jeden musí zostať pri ovciach, tie nemožno nechať samé. (načúva) Voľakto predsa volá…

Tomáš: (zďaleka) Haló!!!

Jakub: (postaví sa) Haló! Tu!

Tomáš: (docupoce a ustrašený sa díva na Jakuba) Jakub, ty si to tu?

Jakub: Čo ma nepoznávaš? Vidíš ma?

Tomáš: (klesne vyčerpaný na zem, tvár si chytí do dlaní)

Jakub: Dobre, že si už prišiel… rozprávaj… Tomáš, čo je s tebou? (rozrušený) Čo sa stalo? Dieťaťu? Andrej? Zuzana? Kde…?

Tomáš: Ja som dieťa nenašiel. Vodilo ma, chodil som dookola, celý čas…

Jakub: (nič nerozumie) Čo teda…

Tomáš: (sadne si na zadok) Ja som dieťa nenašiel. Azda som mal ísť s ostatnými…

Jakub: Chudák Tomáš! Tu! Teplá polievka. Budeš? (mieša v kotlíku) Čakajme spoločne, oni nám všetko porozprávajú!

Tomáš: Nikoho nechcem počuť, nikoho vidieť…

Jakub: (dobrotivo) No len, no…

Mária a Jozef (z úzadia s dieťaťom ticho a náhlivo)

Jakub: Nikto z našich nejde … aha, nejakí cudzinci… vyzerajú, akoby utekali pred niekým… aj dieťa majú…

Jozef: Smieme sa trochu pri ohni zohriať?

Jakub: Ako dlho chcete. (prestiera Márii a dieťaťu svoj plášť) Pre pani.

Mária: Ďakujem.

Jakub: (ide za Tomášom) Aspoň pozri na týchto ľudí!

Tomáš: Daj pokoj. Tí ma nezaujímajú.

Jakub: (pokrčí plecami a ide k ohňu) Priložím dreva, zohriať polievku, tu v hrnci (obzerá si rodinu) Na úteku?

Jozef: Musíme skryť dieťa.

Jakub: (zhrozený) Ale, ale… kto chce čo urobiť dieťaťu?

Jozef: Jeden, kto sa trasie o svoju moc.

Jakub: Aj takí ľudia sú… Ale teraz to už bude všetko inak. Narodil sa Spasiteľ. Ten nás zbaví všetkého zla. Raz bude veľký… (hľadá svoj batoh, zamyslene hovorí) Pozrite, toto som chcel malému synovi Božiemu zaniesť. Ale oni mi nedovolili. Jeden musel strážiť ovce (dáva batoh Jozefovi). Vy to budete tiež potrebovať. Aj dobrý pastiersky chlieb, zostáva dlho ako čerstvý (obráti sa k ohňu), polievka je už horúca.

Mária: podržíš troška dieťa, my sa najeme.

Jakub: Ale ja som dosť ušpinený…

Mária: Môj syn nepozerá, či je niekto taký, ako hovoríš, alebo nie. (Mária položí dieťa do rúk Jakuba a z hrnca spolu s Jozefom naberajú a jedia)

Jakub: (chodí s dieťaťom na rukách, drží ho dosť nešikovne, ale milo) Neboj sa ma, nebojíš sa ma? Nie? Aha, on chce vidieť ohník! Pravda, veselo pri ohníčku. Čo? Nie? Pozri, tu sú biele a čierne ovečky. Pastier na ne dáva pozor. Keď sa jedna stratí, pastier ju ide hľadať. On počúva, kde bľačí. Béé, béé. Tak robí zablúdená. A potom pastier povie: No, tu si teda, ty poblúdenec, a zoberie ju na plecia a donesie domov. (obráti sa na Tomáša) Tomáš, vieš čo? S dieťaťom sa mi lepšie hovorí ako s nejakým človekom. (Tomáš mlčí) Tomáš sa vzpiera, vieš, treba byť s ním trpezlivý. (zrazu sa obráti na Jozefa) A vy odkiaľ prichádzate?

Jozef: Z Betlehema.

Jakub: Dieťa moje, vieš, ja som dosť hlúpy človek. Mne to dlhšie trvá, než čosi pochopím (pomaly, ticho). Tak som chcel to dieťa navštíviť. Azda ono teraz prišlo ku mne…

Mária: (príde k Jakubovi a vezme dieťa) Moje dieťa sa teší, ak ľudia prídu k nemu. Kto nemôže prísť, toho ide hľadať. Ono ide za človekom, ponáhľa sa, až ho nájde (s pohľadom na Tomáša) A kto moje dieťa nechce poznať pri prvej návšteve, pozná ho azda pri druhej, tretej alebo azda stej… Moje dieťa bude mať božskú trpezlivosť so svojimi ľudskými bratmi…

Jakub: Trpezlivosť a zmilovanie…

Jozef: Do videnia, Jakub.

Mária: A srdečná vďaka za všetko, Jakub.

Jakub: (s nemým údivom pozerá za odchádzajúcimi)

Tomáš: Odišli už konečne tí cudzinci?

Jakub: To bolo dieťa, ktoré si hľadal.

Tomáš: Blázniš?

Jakub: Nepochybuj, ono ťa príde znova navštíviť.

Pastieri (jeden cez druhého, prichádzajú rozradostení) Tak sme doma, juchuchú, sme tu opäť všetci.

Andrej: My sme malého syna Božieho našli.

Jakub: A on nás navštívil a našiel.

Dávid: Chceme to oznámiť všetkým ľuďom, že sme ho videli.

Zuzana: Všetci to musia prežiť.

Eva: Pokúsili sme sa dokonca niečo zaspievať, aby to počuli doďaleka…

Dávid: Žiaľ, tie piesne trochu kuľhajú – ako tí, ktorí ich spievajú (škriabe sa po svojej chromej nohe)

Andrej: Ale, ak všetci pomôžu… Jakub, Tomáš… aj vy (obráti sa k divákom)
Všetci spievajú spoločne známu vianočnú pieseň vhodnú ku hre – napr. Dobrý pastier sa narodil…

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *