Vírus neznámy

Deň sa skončil. Vraciaš sa autom domov. Zapneš si rádio. Počuješ krátku správu o malej dedinke v Indii, kde nejakí dedinčania umreli náhle a záhadne na nejakú chrípku, aká tu ešte nebola. Nie je to bežná chrípka, lebo zomreli traja alebo štyria. Je to veľmi neobvyklé a preto tam posielajú nejakých lekárov, aby to vyšetrili. Veľa o tom nerozmýšľaš, ale v nedeľu po
návrate z kostola počuješ v rádiu ďalšiu správu. Len už nehovoria o troch dedinčanoch, ale už je to 30.000 dedinčanov niekde hlboko v horách Indie a večer to je už v TV. CNN ukáže krátku správu. Smerujú tam ľudia z Centra pre choroby v Atlante, pretože také rýchle šírenie choroby je dosiaľ nevídané. Pondelok ráno, keď vstaneš, je to hlavná správa. Nie je to však
už len India, ale aj Pakistan, Afganistan, Irán a skôr ako si to uvedomíš, počuješ túto správu všade a už dostala aj meno ,,záhadná chrípka“.
Prezident sa vyjadril, že on a všetci sa modlia a dúfajú, že sa to tam všetko znovu napraví. Ale každý je zvedavý, ako to zvládneme…?
Odrazu francúzsky prezident urobí vyhlásenie, ktoré šokuje Európu. Uzatvára hranice! Nijaké lety z Indie, Pakistanu, alebo z iných krajín, kde sa to vyskytlo. A preto ten večer pred spaním pozeráš trochu CNN. Sánka ti klesne od údivu, keď prekladajú z francúzštiny plačúcu ženu: Jej muž zomiera v parížskej nemocnici na tú záhadnú chrípku. Teda! Prišlo to už do Európy. Vypukne panika. Veľká Británia zatvára hranice, ale už je neskoro. South Hampton, Liverpool, North Hampton a je utorok ráno, keď prezident Spojených Štátov vydá nasledovné vyhlásenie: „Vzhľadom na riziko národnej bezpečnosti, všetky lety z a do Európy a Ázie
sú zrušené. Ak sú vaši drahí v zámorí je mi to ľúto. Nemôžu sa vrátiť, kým na to nenájdeme protilátka.“
O štyri dni je náš národ pohrúžený do neuveriteľného strachu. Ľudia už predávajú malé masky na tvár hovoriac: „Čo keď to príde aj k nám?“ A kňazi v chrámoch hovoria: ,Je to rana od Boha.“
Je streda večer a ty si na mod1itebnom stretnutí v kostole, keď niekto pribehne z parkoviska a volá: „zapnite rádio, zapnite rádio!“. A keď už kostol počúva malý prehrávač postavený pred mikrofónom, ozýva sa správa: „Dve ženy ležia v nemocnici v hlavnom meste a umierajú na tú záhadnú chrípku.“ V priebehu niekoľkých hodín sa zdá, že to zaplavuje krížom celú Zem. Ľudia pracujú bez oddychu v snahe nájsť proti1átku. Nič ale nezaberá. Poľsko, Rakúsko, Čechy, Nemecko, Ukrajina. Je to akoby sa to rútilo cez hranice. A potom sa odrazu roznesie tá správa: „Rozlúštili kód!“ Existuje liečba; je možné vyrobiť protilátku. Treba k tomu krv niekoho, kto nebol nakazený! A tak sa celým stredozápadom nesie všetkými spôsobmi núdzová správa, v ktorej každého prosia, aby urobil jednoduchú vec: Aby každý zašiel do
miestnej nemocnice. Keď tam ty a tvoja rodina prichádzate v piatok neskoro večer, je tam už dlhý rad. Sestry a lekári vychádzajú, pichajú do prstov, odoberajú krv a nalepujú štítky. Tvoja žena a deti sú tiež tam, berú im krv a potom hovoria: „Počkajte na parkovisku a my vám dáme pokyn, že môžete ísť domov!“.
Postávaš tam so svojimi blízkymi, vystrašený, čudujúc sa, čo sa to na svete deje a čí je to už koniec sveta. Odrazu z nemocnice pribieha mladý muž a kričí! Kričí, nejaké meno a máva papierom. Čo? Volá to meno ešte raz! A tvoj syn ťa potiahne za rukáv a hovorí: „Ocko, to som ja.“
Skôr, ako si to uvedomíš, schytia tvojho chlapca. „Počkajte chvíľu!“ „Prestaňte!“ A potom hovoria: „Je to v poriadku, jeho krv je čistá, jeho krv je stopercentná. Chceme sa presvedčiť, že nedostal tú chorobu. Myslíme si, že má tú správnu krvnú skupinu.“ O pár minút neskôr,
vychádzajú lekári a sestry, plačú a objímajú sa, niektorí sa dokonca smejú. Je to prvýkrát, čo niekoho vidíš smiať sa za ten týždeň – a jeden starý lekár prichádza k tebe a hovorí: „Ďakujeme, pane. Váš syn ma bezchybnú krv. Je čistá, rýdza a my môžeme vyrobiť protilátku.“ Akonáhle sa tieto slova rozšíria dookola po preplnenom parkovisku, ľudia kričia, modlia sa, smejú a plačú. Potom ale ten sivovlasý lekár odtiahne teba a tvoju ženu bokom a hovorí: „Môžeme na chvíľočku? Nemysleli sme si, že darca bude taký malý a my potrebujeme… Potrebujeme podpísať prehlásenie o súhlase.“ A v tej chvíli starému
lekárovi mizne úsmev a hovorí: „Nemysleli sme si , že by to mohlo byť malé dieťa. Neboli sme pripravení! „Potrebujeme ju všetku!“ ,,Ale, ale…“ nerozumieš. „Hovoríme o tomto celom svete. Prosím podpíšte. My -my ju potrebujeme všetku“. „Ale nemôžete mu dať transfúziu?“ „Ak by sme mali čistú krv, mohli by sme. Môžete podpísať? Chcete podpísať?“ V nemom tichu to urobíš. Potom oni povedia: „Chcete byť s ním ešte chvíľku, kým začneme?“
Dokážeš sa vrátiť? Dokážeš sa vrátiť do miestnosti, kde on sedí pri stole a pýta sa: „Ocko, čo sa deje?“ Dokážeš ho vziať za ruku a povedať: „Synček môj, ty vieš, že ťa mám rád a nikdy by som nedopustil, aby sa ti stalo niečo, ak by to nemuselo byť. Rozumieš?“ A keď sa ten starý lekár vráti a povie: „Je mi to ľúto, ale my, my musíme už začať. Ľudia na celom svete umierajú.“
Dokážeš odísť? Dokážeš vyjsť von zatiaľ čo on hovorí: „ Otecko? Otecko? Prečo? Prečo si
ma opustil?“ A na ďalší týždeň, keď je slávnosť na počesť tvojho syna a niekto pri tom spí a iní ani neprídu, lebo idú na nákupy a iní prídu s okázalým úsmevom a len predstierajú, že ich to zaujíma. Nevyskočíš vtedy a nepovieš: „Môj syn zomrel pre teba! Teba to vôbec nezaujíma?

To je to, čo Boh chce povedať: „Môj syn zomrel pre teba! Vieš, ako veľmi sa ma to dotýka?“

Otče, keby sme to videli Tvojimi očami, tak nám to zlomí srdce. Možno teraz začneme viac chápať Tvoju veľkú lásku k nám.

( neznámy autor )
otec a syn

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *