Krížová cesta „Pane, som vinný za Tvoju smrť“

Úvodná modlitba

Pane Ježišu Kriste, vtelený Boží Syn a náš Spasiteľ. V duchu ideme s Tebou na Kalváriu, kde si sa slobodne z lásky k nám rozhodol zavŕšiť dielo nášho oslobodenia z temnôt a tieňov smrti.
Daj nám pri tomto rozjímaní svetlo svojho Ducha, aby sme v ňom lepšie pochopili, čo všetko a prečo si to všetko podstúpil. Posilni i našu vôľu, aby sme boli ochotní poznané viac prežívať vo svojom živote.
Tiež nám pomôž, aby sme svoje utrpenia a svoje kríže videli v súvislosti s Tvojim krížom, ako znamenie zvláštneho vyvolenia a istoty, že patríme k Tebe, ktorý si svojím krížom vykúpil svet.

(Chvíľa ticha)

I. Posledná večera

„Toto je nová a večná zmluva.“ (liturgia)

Pane, len Ty sám najlepšie vieš, čo všetko sa skrýva za týmito Tvojimi slovami. Koľko úsilia a zápasov o to, aby Ti človek uveril, že si úplne iný Boh, ako všetci bohovia, ktorých kedy poznal a vytvoril svet.
Že si Bohom pre človeka a Bohom idúcim s človekom ako Pán, Tvorca a pritom i Ochranca a Pomocník.
Desiatky nových zmlúv, ktoré si uzavrel so starozákonným Božím ľudom, vždy keď on porušil zmluvu predchádzajúcu. A to vieme len o tých, ktoré nám zaznamenali svätopisci vo Svätom Písme. Pripravoval si si podmienky k tomu, aby si mohol byť človeku nielen blízko, ale aby si sa s ním mohol i stotožniť. Chcel si prijať ľudské telo, v pokornej nazaretskej dievčine Márii si po prvýkrát našiel človeka ochotného bezvýhradne prijať Tvoj odveký zámer a hneď si túžobne prijal jej súhlas.
A skrze svoje ľudské telo si mohol vytvoriť s nami „zväzok taký pevný, že ho nič nebude môcť rozbiť “ (liturgia) , vytvoriť kvalitatívne novú zmluvu ako človek s človekom, ako muž so ženou, ženích s nevestou, hlava s telom, Ty s cirkvou.
„Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás “ (Lk 22,19) Zostáva Ti ešte podľa starodávneho zvyku spečatiť túto zmluvu krvou. Vydávaš sa preto na krvavú cestu…
Pane, na krste si ma urobil údom svojho tajomného Tela – cirkvi, urobil si ma účastníkom svojej novej a večnej zmluvy. A pretože ju denne porušujem, dávaš mi denne možnosť, aby som si ju obnovoval pri slávení svätej eucharistie.
Ďakujem Ti, Pane, za to, že jediná Tebou ustanovená obeť Nového zákona je práve eucharistia – vďakyvzdanie.

(Chvíľa ticha)

II. Getsemany

Prvé kvapky krvi. Krvavý pot na Tvojom čele, Pane. Kvôli nám. Jeho príčinou sú naše viny a hriechy. Tieto kvapky krvi by stačili ako podpis a pečať zmluvy. Ale pochopili by sme, my, ľudia tvrdého srdca a neskrotnej šije, ľud nechápavý so srdcom záludným a takmer nepolepšiteľným? (výroky prorokov)
Pane, začínam chápať Tvoje slová „Moja duša je smutná až na smrť“ „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich“ . (Mt 26,38-39) . A potom tie slová, ktoré aj mne hovoríš prostredníctvom Judáša, ktorý i mňa zastupoval, slová o zrade Syna človeka.
Daj mi, Pane, prosím pochopiť, že to nebola žiadna ľudská moc, ktorá Ťa zajala a povrazmi spútala ruky ako najväčšiemu zločincovi, ale že to boli „povrazy Tvojej lásky“ (porov. Oz 11,4) , nepochopiteľnej, neodplatiteľnej lásky svätého Boha k úbohému tvorovi.
Pane, ďakujem Ti, že si nevzdal svoj getsemanský zápas o mňa, že Tvoja poslušnosť voči márnotratne súcitiacemu Otcovi bola silnejšia ako vidina hrôzy utrpenia, do ktorého si mal od tejto chvíle vstúpiť.

(Chvíľa ticha)

III. Ježiš pred veľradou

Pane Ježišu, kvôli svojej vyvolenej cirkvi si na seba obliekol šat ľudského tela. I jej si chcel dať nový šat. Miesto šiat neviestky chcel si ju odieť bielym milostným rúchom svojej nevesty. Všetkých si chcel privinúť na svoje srdce, všetkým zvestovať Otcovu lásku. Táto Tvoja cirkev Ťa teraz má vo svojej moci.
Postavili Ťa hneď pred svoj najvyšší súd. Už si zvykáš, i keď Ťa ešte v srdci páli Judášova zrada. Ale či Ťa tiež chvíľu potom, tesne pred Tvojím predvedením pred veľradu, nezaprel i ten z Tvojich učeníkov, ktorému si povedal: „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva.“ (Mt 16,19) ?
Pane, nezmestil si sa do ľudských predstáv o Kráľovi – Mesiášovi. Ale ako je možné, že všetci znalci Písma, že i Tvoji žiaci, napriek tomu, že si im to pripomínal, zabudli, že „Mesiáš toto všetko musí vytrpieť a tak vojsť do svojej slávy“ (porov. Lk 24,26) ?
Stojíme, Pane, pred tajomstvom zla a Ty pred ním stojíš s nami. Koľkokrát sme zabudli na všetky svoje dobré predsavzatia, ba ešte horšie, na všetky dobrodenia, ktoré si nám preukázal. A tak sa i my pridávame k veľrade, ktorá tým, že Ťa súdi, odsudzuje seba. Z veľrady sa stáva velezrada.
Pane, ďakujeme Ti, že nám v pokání ponúkaš opačný proces. Odsúdiť samých seba, aby si nás nemusel súdiť Ty.

(Chvíľa ticha)

IV. Ježiš pred Pilátom

Svetskému vladárovi, Pilátovi, ktorému Ťa, Pane, predviedli s mnohými zámienkami a lsťami, aby u neho dosiahli Tvoje odsúdenie na smrť, ešte asi znejú slová jeho ženy po varovnom sne: „Nemaj nič s tým spravodlivým!” (Mt 27,19)
Tak rád by sa z celej udalosti vymanil, alebo prenechal zodpovednosť a rozhodnutie Herodesovi. Tak nerád by prišiel do konfliktu so židovskými predstaviteľmi, ktorí by na neho mohli žalovať u cisára a jeho teplé miesto by mohlo byť ohrozené.
Ale to svedomie, to ženine varovanie … rýchlo nejaký kompromis. Dám ho zbičovať. Ale nakoniec nezostane nič iné, len nechať zabiť nevinného človeka, nechať zomrieť svoje svedomie.
Pane Ježišu, Ty si učil: „Ale vaša reč nech je ‚áno – áno‘, ‚nie – nie‘.“ (Mt 5,37) . Ty si nikdy nevolil žiaden kompromis. Ty si stál celý život vzpriamene. A takto i zomrieš.
Ale v každom z nás je aj niečo z Piláta. Tak radi by sme aspoň niekedy odtiahli od niečoho ruky, radi by sme žili na obe strany, mali to dobré vo svete i u Teba.
Nauč nás, že nemožno zmieriť oheň s vodou, svetlo a temnotu, pravdu a lož. Daj nám, prosíme, odvahu stáť na našich životných cestách za pravdou Tvojho života, ktorá je i najväčšou a najpotrebnejšou pravdou nášho života.

(Chvíľa ticha)

V. Ježiš je bičovaný a tŕním korunovaný

Piť kalich horkosti a utrpenia kvapku za kvapkou je ťažšie než zomrieť náhlou smrťou. Pane, i toto si chcel. “Vychutnať“ následky ľudskej zloby, mučivo cítiť blízkosť smrti a pritom prežívať takmer nekonečnosť každej sekundy, odpočítavanej svišťaním biča. Tvoje utrpenie privedie jedného Tvojho učeníka k tomu, že siahne po povraze, druhý sa rozplače zachraňujúcimi slzami ľútosti.
Pane Ježišu, Kráľ neba a zeme, Kráľ s posmešnou a zároveň bolestnou tŕňovou korunou na hlave, chceme poznať, že Tvoje kráľovstvo nie je z tohto sveta, a predsa sa tomuto svetu neustále otvára, aby v ňom každý človek mohol nájsť svoju nádej, zmysel a cieľ svojho života. Nechceme zabúdať, že cesta k nemu je poznačená Tvojím bolestným utrpením. A ak sa toto utrpenie dotkne i nás, pripomeň nám, Pane slová apoštola: „… na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu …“ (Kol 1,24) .

(Chvíľa ticha)

VI. Ježiš berie na seba kríž

Pane Ježišu, keď si hovoril o rozhodnutí sa pre Teba a o láske k Tebe, ktorá musí byť väčšia než láska k najbližším rodinným príslušníkom, lebo len Ty môžeš spasiť, vyriekol si aj slová: „Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden.“ (Mt 10,38) Keď Ťa potom Šimon Peter odhovára od Tvojho utrpenia, ktoré predpovedáš, hovoríš svojím učeníkom: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mt 16,24)
Ty si nikdy nehovoril do vetra. Ty si nám nikdy neporadil alebo neprikázal niečo, čo by si sám predtým nebol prežil. Preto Ťa teraz vidíme, ako tieto slová uskutočňuješ. I Ty si musel zaprieť sám seba, zaprieť svoje božstvo, svoju moc. Pozbierať zvyšky telesných síl. Mal si k tomu silný motív: úplnú poslušnosť vôli svojho Otca. A nesmiernu lásku ku mne – k človeku.
A preto Ťa prosím: nech mi je Tvoje slovo tiež silným motívom, kedykoľvek sa budem zdráhať prijať akýkoľvek kríž, ktorý mi život prináša. Nech ma ešte viac motivuje Tvoj vlastný príklad nesenia kríža. Nech aj ja mám lásku k bratom a sestrám, veď pre lásku nie je nič ťažké.
Verím, Pane, že s touto motiváciou zakúsim i pravdivosť Tvojich slov: „Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“ (Mt 11,30)
A preto Ti ďakujem, že mi dávaš hlbšie pochopiť zmysel každého kríža, že mi dávaš silu niesť kríže moje i mojich blížnych, majúc na mysli slová: „Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon.“ (Gal 6,2)

(Chvíľa ticha)

VII. Šimon Cyrenejský

Keby tak Šimon tušil, komu má pomáhať niesť bremeno kríža. Pane, keby o Tebe vedel, že si skutočný a dlho očakávaný Mesiáš, Záchranca človeka, isto by ho nikto nemusel k tejto pomoci nútiť. Rád a ochotne by sa sám od seba ponáhľal na pomoc.
Takto sa mu ani nečudujeme, že nechcel mať nič spoločné so   sprievodom, ktorý sa uberá na popravisko, a tým menej s tým, ktorý je v úlohe odsúdeného.
Pane, asi každý z nás by konal tak isto.
Ale my sme na tom ešte horšie. My totiž poznáme Tvoje slová, ktoré si mohol povedať ako dôsledok svojho vtelenia a svojho spojenia sa s nami skrze novú a večnú zmluvu. A tie slová sú dvojsečné, krásne vyjadrením Tvojej blízkosti a nepríjemné našim nepochopením a našou vzdialenosťou od Teba.
„Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25,40) A naopak.
Pane, pri tomto zastavení krížovej cesty sa chceme pripojiť k slovám vyznania – „nekonám, čo mám konať“.
Pretože si nevšímame problémy detí – aké už len tie môžu mať problémy, tie ešte nevedia, čo je starosť. Pre mladých máme viac odsúdenia než pochopenia. Keď sú naši blížni v tiesni, radšej sa vyhneme, poznáme predsa dobre príslovie „nehas, čo ťa nepáli“. A starí ľudia okolo nás? To je už predsa zákon prírody, že v starobe je človek stále viac bezmocný.
Pane, zmiluj sa nad tvrdohlavosťou našich sŕdc a obmäkči ich. Ďakujeme Ti za každé Tvoje slovo, ktoré je pre nás nepríjemným bremenom, ale ktoré nás lieči z našej smrtonosnej sebeckosti a privádza ku vzťahu k druhému, k Tebe, k životu.

(Chvíľa ticha)

VIII. Ježiš stretáva plačúce ženy

Len evanjelista svätý Lukáš, evanjelista chudobných, trpiacich a žien, si všíma v zobrazení Tvojej krížovej cesty plačúce jeruzalemské ženy, veď si si ich všimol aj Ty: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi. Lebo keď toto robia so zeleným stromom, čo sa stane so suchým?“ (Lk 23,28.31)
Len Ty si, Pane, strom zelený, „zasadený pri vode, čo prináša ovocie v pravý čas, a jeho lístie nikdy nevädne“ . (Ž 1,3) Ty si tento jediný spravodlivý, my všetci sme „zvädli ako lístie“. (porov. Iz 64,5) Preto i pre nás platia slová napomenutia o plači nad sebou a nad svojimi deťmi. Lebo len slzy ľútosti sa môžu stať živou, oživujúcou vodou, ktorá v nás znova rozprúdi Tvoj život.
Je jednoduchšie a menej náročné plakať nad druhými, dokonca i s druhými. A práve preto Ťa, Pane, prosíme, aby si nám dopomohol k slzám Petrovým, k slzám kajúcej hriešnice, k slzám mnohých svätých, lebo to boli slzy plaču nad sebou, obeta, v ktorej si našiel zaľúbenie a človek Tvoju milosť a svoju záchranu.

(Chvíľa ticha)

IX. Ježiš je zbavený rúcha a pribitý na kríž

„Nahý som vyšiel z lona svojej matky a nahý sa ta vrátim,“ predniesol starozákonný trpiteľ Jób (1,21) , keď sa dozvedel o nešťastí, ktoré ho postihlo. Vyjadril tak situáciu každého človeka.
Pane Ježišu, Ty si úplne prijal našu ľudskosť. Narodil si sa v chudobe a ponížení, ani nie v ľudskom príbytku, ale v chlieve. Teraz z tohto sveta odchádzaš, taktiež ponížený a potupený. Tvoje šaty sa stanú korisťou vojakov, aby sa i na Tebe vyplnili slová Jóbove a slová žalmistu: „Delia si moje šaty a o môj odev hádžu lós.“ (Ž 22,19) Chudobným si zvestoval radostnú zvesť, ako blahoslavený chudobný odchádzaš.
A potom prídu klince, kladivá, rany, nesmierna bolesť, zatmenie v očiach. Bol si zbavený pohybu, takmer stotožnený s drevom kríža. Zostáva Ti ešte hlas, slovo plné života a sily. Zostáva Ti ešte veľa lásky. Prišiel si vrhnúť na zem oheň a chceš, aby už vzplanul. (porov. Lk 12,49) Oheň lásky. Už horí, už sa v ňom spaľuješ.
A zatiaľ čo Ty ubúdaš, oheň rastie. Bude to požiar, ktorý čoskoro zachváti celý svet. Oheň lásky Tvojho Srdca, ktoré nepochopiteľne miluje i v najväčšom príkorí. Srdce, ktoré viditeľne sprítomňuje lásku Otca i vanutie Ducha Svätého.
Pane, v mojom šatníku je toľko šiat, že sa hanbím voči Tebe i voči všetkým nahým tohto sveta, v ktorých naďalej žiješ a trpíš. V mojom šatníku je preto i veľa odevov mojej pýchy a môjho sebectva. Pane, nech Tvoj oheň spáli všetko nepotrebné a škodlivé.

(Chvíľa ticha)

X. Ježiš a lotor po pravici

Pane, keď si vravel ústami prorokov, dal si mnoho prisľúbení a odpustení našich hriechov: „Ak budú vaše hriechy sťa šarlát, budú obielené ako sneh, ak sa budú červenať sťa purpur, budú ako vlna (biele).“ (Iz 1,18) „Ak sa však hriešnik odvráti od všetkých hriechov, ktoré popáchal, zachová všetky moje príkazy a bude konať podľa práva a spravodlivosti, určite bude žiť, nezomrie.“ (Ez 18,21)
Veľké je tajomstvo zla, ale oveľa väčšie je tajomstvo Tvojej milosti a Tvojho odpustenia.
Teraz máš, Pane, možnosť dokázať pravdivosť týchto svojich slov. Dvaja podľa zásluh rovnakí odsúdenci, Tebe aj im už zostáva len pár chvíľ života, v priestore medzi zemou a nebom. Jedného vedie súd a utrpenie k tomu, aby preklial svet i Teba, svojho Pána, druhého, aby sa chytil nádeje, ktorú do Teba vložil: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ (Lk 23,42)
A Ty, Pane, akoby si odďaľoval smrť, akoby si sa nemohol dočkať tejto chvíle, kedy môžeš ešte naposledy vyliať svoje milosrdenstvo: „Dnes budeš so mnou v raji.“ (Lk 23,43)
Pane, všetci konáme zlo. O nás všetkých platia apoštolove slová: „Lebo niet rozdielu: veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi.“ (Rim 3,22-24)
Daj nám, Pane, pochopiť, že nemáme šancu byť ospravedlnení pre svoje skutky, ale že všetci potrebujeme od Teba tú istú milosť ako lotor po pravici, že naša spása je Tvojím darom pre nás. A nech nás to vedie k väčšej vďačnosti k Tebe.

(Chvíľa ticha)

XI. Ježiš, Mária, Ján

„V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali.“ (Jn 1,4-5)
Pane Ježišu, keď staručký Ján písal prológ svojho evanjelia a písal o Tebe tieto slová, možno mali svoj zárodok tu na Kalvárii, kam sa mu podarilo dostať so ženami, pretože bol vtedy ešte mládenec. Muži nemali prístup na popravisko, ich prítomnosť by mohla byť nebezpečná i pre vojakov. Tu uvidel Tvoje svetlo vo všetkých okolitých temnotách, tu sa ho dotklo nebo uprostred ľudského pekla. Tvárou v tvár smrti sa mu dostáva ponaučenia o živote, o vzťahu lásky, o tejto najvnútornejšej sile a energii celej Najsvätejšej Trojice.
„Žena, hľa, tvoj syn!“ (Jn 19,26) Ja som ho prijal za svojho brata, tak ako mnoho iných, ja som si z neho, tak ako z mnohých iných, vytvoril úd svojho tajomného Tela, aby som bol stále hmatateľne prítomný na tejto zemi po všetky dni až do konca sveta. A Ty si moja Matka, a preto i jeho a mnohých iných.
Milujte sa, to je najdôležitejšie, to je život! Milujte sa tak, ako ja vás, slúžiacou láskou, láskou dávajúcou život za druhého.
Pane, teraz chápeme silu tejto chvíle, ktorá ešte po mnohých rokoch v Jánovi vyvolala také krásne, nežné a nádejné slová o Tvojej láske, ako čítame v jeho listoch.
Pane, ďakujeme Ti za Jána, ďakujeme Ti za naše krstné pripojenie k Tebe, za matku cirkev i Matku Máriu.

(Chvíľa ticha)

XII. Ježiš zomiera na kríži

„Nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého,“ čítame v liste Filipanom (2,6-7).
Pane Ježišu, obdivujeme túto Tvoju pokoru a odovzdanosť. Tvoj nebeský Otec Ťa poslal na svet, aby si vzal na seba prirodzenosť služobníka a naplnil to, k čomu ťa poslal. Teraz opúšťaš svet a ideš k Otcovi. (porov. Jn 16,28)
Naše ľudstvo je skrze Teba pozdvihnuté, očistené, znovuzrodené, naplnené Tvojou nesmiernou láskou. V nej prekonávaš každé utrpenie krížovej cesty. V nej všetko odovzdávaš. Odovzdal si svoju prácu, svoje učenie, svoje zázraky, svoje telo bezvládne visiace na kríži, ktoré by ale podľa Tvojich slov samo nič neznamenalo.
„Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“. (Lk 23,46) V tej chvíli zacítiš Otcov bozk pokoja a zem zakúsi ticho Tvojho skonania.
Pane, vyznávam so svätým Augustínom:
Zo mňa si mal pre seba pokušenie,
zo seba pre mňa víťazstvo.
Zo mňa si mal pre seba potupu,
zo seba pre mňa pocty.
Zo mňa si mal pre seba telo,
zo seba pre mňa spásu.
Zo mňa si mal pre seba smrť,
zo seba pre mňa život.
Pane, stojím pred Tebou, vinný za Tvoju smrť.
Pane, zmiluj sa!

(Chvíľa ticha)

XIII. Ježiša pochovávajú

Pane, všetci evanjelisti sa z vnuknutia Tvojho Ducha zmieňujú o Jozefovi z Arimatie, členovi rady, ktorý bol Tvojim učeníkom, ale tajným, pretože sa bál Židov. Ten si vyžiadal Tvoje mŕtve telo.
Bol to rýchly pohreb v predvečer soboty, posvätného židovského dňa, kedy by nebolo možné pohreb vykonať. Tvoje mŕtve telo položili do nového hrobu v skale, kde ešte nikto nebol pochovaný.
Pane Ježišu, Tvoj hrob bol nový nielen čerstvým vytesaním, ale od neho tiež začal platiť nový zákon života i po smrti, prvý hrob, ktorý zostal prázdnym, skôr než by sa telo do neho uložené stačilo rozpadnúť. Tento malý kamenný priestor sa čoskoro stane najslávnejšou kresťanskou katedrálou. Zatiaľ je ale všetko zahalené do tichého smútku.
Len jedno srdce zostáva nezlomené i v bolesti. Len jeden človek nestratí vieru a nádej, uchováva vo svojom srdci Tvoje slová o treťom dni.
Pane, keď budem stáť pri hrobe svojich najbližších, pripodobni moje srdce Máriinmu. A keď bude moje telo spustené do hrobu, daj túto nádej tým, s ktorými ma spája puto lásky a života.

(Chvíľa ticha)

XIV. Zmŕtvychvstanie

Pane Ježišu, Tvoj prázdny hrob spôsobil rozruch a následne mnoho špekulácií. A hoci už dnes nepotrebujeme žiadne priame historické dôkazy Tvojho zmŕtvychvstania, pretože máme za sebou dvetisícročnú skúsenosť Tvojho života s nami a v nás, chceme Ti poďakovať za Tvoje prvé slovo, ktoré si priniesol po svojom vzkriesení k svojim učeníkom, vtedy ešte zatvorenými vo večeradle zo strachu pred Židmi: POKOJ VÁM ! Od tejto chvíle je mesto Tvojej smrti, Jeruzalem, a s ním každý duchovný Jeruzalem hoden svojho mena: Miesto pokoja.
Ďakujeme Ti za Tvoj pokoj, ktorý nie je z tohto sveta.
Pokoj, ktorý je ovocím Tvojho láskyplného utrpenia a smrti.
Pokoj ustanovený na nebi i na zemi.
Pokoj, ktorý nikdy nemôže zakúsiť človek bez viery.
Pokoj, prúdiaci z Tvojho slova odpustenia a sviatostí Cirkvi.
Pokoj, bez ktorého by náš život bol
len naháňaním sa za preludmi.

Pokoj, o ktorom čítame:
„A tak ospravedlnení z viery, žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista. Skrze neho máme vierou prístup k tej milosti, v ktorej zotrvávame, aj sa chválime nádejou na Božiu slávu. A nielen to: chválime sa aj súženiami, veď vieme, že súženie prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej. A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.“ (Rim 5,1-5)

Záverečná modlitba

Pane Ježišu, rozjímali sme o Tvojom utrpení a oslávení, opierali sme sa o Tvoje slová pravdy a života. Kiežby pre každého z nás platili i tieto slová z listu Efezanom:

„Ale Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom – milosťou ste spasení – a s ním nás vzkriesil a   daroval nám miesto v nebi v Kristovi Ježišovi, aby ukázal v budúcich vekoch nesmierne bohatstvo svojej milosti dobrotou voči nám v Kristovi Ježišovi.“ (Ef 2,4-7)
Odovzdávame sa, Pane Ježišu, spolu s Tebou do rúk Otca Tvojho i Otca nášho modlitbou, ktorú si nám zanechal: Otče náš 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *