Krížová cesta očami učeníka Jána

ÚVOD:

Mnohí predo mnou sa pokúsili vyrozprávať udalosti, ktoré sa stali v našom národe, a ktoré nás tak veľmi rozdelili. Nik nebol múdrejší a láskavejší, nijaký zo zeme nemal takú moc, akú mal On, Ježiš. A predsa ho mnohí považovali za potulného veštca, či jedného z mnohých kazateľov. Ale ja viem, že On je Boh a môj Pán… Ježiš…

1. ZASTAVENIE: Posledná večera

Bolo to pred veľkonočnými sviatkami. Spolu s Petrom som mal pripraviť večeru a baránka. Ježiš vtedy urobil čosi nezvyčajné. Vzal chlieb, rozlámal nám ho a povedal: „Jedzte, toto je moje telo.“ Potom nám podával kalich, bolo v ňom víno, a povedal: „Pite, to je moja krv.“ Nechápal som, čo hovorí. Nerozumel som. Porozumel som tomu až neskôr. Môj Pán sa mi dal za pokrm.
A ešte niečo urobil, na čo nemôžem zabudnúť. Prepásal si zásteru, vzal krčah s vodou a umýval nám nohy. Peter sa hneď ozval. Ani my sme nechceli, zdráhali sme sa, veď sme boli obyčajnými rybármi. Ale Ježiš nám nato povedal: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.“ Vtedy Judáš zrazu vstal a odišiel. Teraz už viem, čo išiel urobiť.

2. ZASTAVENIE: Getsemanská záhrada

Po večeri nás zobral; mňa, Petra a Jakuba, do Getsemanskej záhrady, ktorá je za potokom Cedron. Chodievali sme sem často, lebo tu sme sa stretávali s Ježišom. Povedal nám, aby sme si sadli a bdeli, kým sa on pomodlí. Pamätám sa ako povedal: „Moja duša je smutná až na smrť.“ Potom od nás odišiel , ale nie ďaleko, len pár krokov, čo by kameňom dohodil. Ale my sme ani tú chvíľu nevydržali byť hore, zaspali sme. Až on nás prebudil. Bol smutný, že sme nedokázali bdieť s nim ani hodinu.
No niečo ho muselo veľmi rozrušiť, lebo po čele mu tiekli kvapky krvi… (hlboký vzdych) … Čo musel Ježiš vtedy pretrpieť?!…

3. ZASTAVENIE: Zrada a zajatie Ježiša

Keď nás vtedy Ježiš, v Getsemany, zobudil, v diaľke sa mihali nejaké svetlá. Smerovali k nám a fakle blížiacich sa vojakov osvetľovali tvár Judáša, nášho Judáša, ktorý kráčal na čele kohorty. Boli medzi nimi i sluhovia veľkňaza a farizeji. Judáš pobozkal Ježiša. Hneď potom ho vojaci zviazali. Vôbec sa nebránil. Chceli sme ho brániť, Peter aj odťal ucho jednému zo sluhov, ale Ježiš nechcel, aby sme použili meč. Nevedel som, čo si o tom mám myslieť. Rabbi pôsobil pokojne, akoby vedel, že to príde. Vtedy mi došlo, čo hovoril Judášovi pri večeri. Už som chápal, kto je tým zradcom… a ten slizký bozk… strašne som sa zľakol, že aj mňa zatknú, a preto… preto som radšej utiekol… Pane, odpusť!

4. ZASTAVENIE: Ježiš pred veľkňazom

To, čo sa stalo potom, viem od Petra, lebo ten ich potajomky sledoval. Viedli ho za veľkňazom. Bol tam veľký zmätok. Akoby aj nie, keď všetko sa zbehlo tak rýchlo. Schádzala sa veľrada, už dávno podplatení svedkovia, proste celá tá farizejská smotánka. Vnútri vraj bolo rušno. Svedectvá krivých svedkov sa v dôležitých bodoch vôbec nezhodovali. No aj tak mu niečo našili. Ako hlavná vina bolo rúhanie sa. Kajfáš si roztrhol rúcho, keď mu Ježiš prisvedčil, že on je Mesiáš, ten, ktorého oni a ich predkovia čakali. No a pre Ježiša to bolo osudným. Za rúhanie si Žid zasluhuje najvyšší trest. Ale preto, že veľrada sama nemohla niekoho usmrtiť, musela ho ešte predviesť pred rímskeho prokurátora.

5. ZASTAVENIE: Peter zapiera Ježiša

Peter nám potom vo Večeradle vyrozprával ešte jednu udalosť, ktorá sa stala na Kajfášovom nádvorí. Bol tam rozložený oheň a zohrievali sa pri ňom aj sluhovia, slúžky a strážnici. Keď tam prišiel on, jedna slúžka ho spoznala a presviedčala ostatných, že aj on je od toho z Nazareta. Ale on, asi zo strachu, zaprel nás i Ježiša. Presne ako keď mu to povedal pri večeri Majster. A vraj „Aj keby som mal umrieť s tebou, nezapriem ťa!“, tak hovoril. Rýchlo sa stratila tá odvaha. Ale… ja by som asi tiež neurobil inak. Peter nám povedal, že aj kohút zakikiríkal presne tak, ako to predpovedal Pán. Vraj ušiel a plakal ako… ako malé dieťa. Veľmi to ľutoval. To bol náš Peter – veľké dieťa.

6. ZASTAVENIE: Ježiš pred Pilátom

Ako som povedal, veľrada nemohla nikoho usmrtiť, mohla to len žiadať od rímskeho prokurátora. Pred vládnou budovou sa zišiel dav Židov, nemohli ísť dovnútra, lebo podľa zákona by sa poškvrnili.
Ježiša museli v noci pred veľradou mučiť alebo aspoň biť. Lebo pohľad na neho nebol vôbec príjemný. A keď vystúpil Pilát, nemohol skoro ani hovoriť. Dav bol ako lev, ktorý si vyhliadol obeť a lačnie po krvi. Ako keby to bolo teraz, stále počujem tie hlasy. Zabi ho!, Ukrižuj ho!, Preč s ním!, Radšej on ako národ!… Zapichovali sa mi do tela ako klince, ostrejšie ako ihla. Hlava mi išla prasknúť. Hlasy za Majstrovu smrť silneli a len kde-tu som našiel ľudí, zväčša ženy, ktoré žiadali život. Aréna smrti silnela a tí, ktorí nesúhlasili, báli sa nahlas žiadať o Ježišov život.

7. ZASTAVENIE: Ježiš – korunovaný tŕním

Pilát nebol ako rozvášnený dav. Ako pohanovi, bolo mu jedno náboženských sporov, hlavné, po čom túžil, bolo mať aspoň cez sviatky pokoj. Pilát bol asi mojou, našou, jedinou šancou. Dal Ježiša previesť do vládnej budovy a zbičovať. Myslel si, že spor sa s tým vyrieši. Aj ja som v to dúfal. Keď ho potom ukázali, po zbičovaní,… to už nebol človek. Ani s vrahom by tak nezaobchádzali. Hlboké rany po tele, spôsobené nielen bičom ale i háčikmi vytrhávajúcimi kúsky mäsa, sa mi vryli hlboko do očí. Na hlavu mu dali sťaby korunu urobenú z tŕnia. Ten pohľad bol zúfalý. Keď som k tomu počul výsmech, a neustálu žiadosť o krv, stratil som všetku nádej. Aj tí niekoľkí priaznivci radšej odišli. Iba jeho matka, a ozaj len pár žien tam boli a plakali. Úbohá, Mária!…

8. ZASTAVENIE: Pán Ježiš je odsúdený a berie kríž

Bolo vidieť, že Pilát sa usiluje prepustiť Ježiša. Ježiš napriek ranám pôsobil pokojne, vyrovnane. Bol si istý svojou nevinou. Možno mu Ježiš povedal niečo, čo ešte nepočul; niečo múdre, čím obrátil už davy. Veril som Pilátovi. Potom sa ktosi ozval a hrozil mu stratou priateľstva s cisárom. A vtedy sa stratili absolútne všetky nádeje. Ježiša vydal Židom, aby ho zavraždili. Jasot davu bol hrozný. Veľrada si navzájom blahoželala k víťazstvu zla, k čomu v podstate došla viac-menej vždy.
Vojaci zobliekli Ježiša z purpuru, čím rany začali opäť krvácať a na plecia mu položili kríž. Krvilačný dav sa ešte aj vtedy sýtil výsmechom a pľuvancami. A Ježiš bol aj teraz ticho… a šiel.

9. ZASTAVENIE: Šimon z Cyrény

V zástupe tých hrdých vykonávateľov rozsudku som bol aj ja, Ježišova matka Mária a niekoľko žien. Moji bratia zutekali. Slzy žien boli asi jedinými svedkami smútku a bolesti. Spolu s kvapkami krvi, oni jediné zvlažovali prašnú cestu na Golgotu. Ježiš s krížom párkrát spadol a aby sa splnil rozsudok, teda smrť až na kríži, nemohol zomrieť na ceste. Preto vojaci hľadali nejakú lacnú silu. No a keďže s kopijou v ruke ju nie je nikdy ťažké nájsť, priviedli istého Šimona, vraj z Cyrény, aby Ježišovi pomohol. Bolo to dobré, že ho zohnali, aspoň som mohol ísť s Máriou, tá tiež potrebovala oporu. No Ježiš, aj keď mal pomoc, šiel veľmi ťažko, do rán sa mu dostával prach, a k tomu ten neľudský zástup. Bol tichý a akoby v tichu nachádzal silu k ďalšiemu kroku…

10. ZASTAVENIE: Pribíjanie na kríž

Na Golgotu vystúpili okolo deviatej hodiny. Dav sa rozostúpil, aby vojaci mohli v ich mene vykonať vraždu. Ježiša zobliekli zo šiat. Všimol som si, ako si o ne losujú. V tom sa ozývali bolestné výkriky, ktoré smerovali od Ježiša a ešte dvoch zločincov, ktorí si teraz tiež odpykávali trest. Vojaci im klincami prepichli ruky a nohy. Bol to hrozný pohľad. A keď kríž zdvihli, všeobecné ticho opäť vystriedal nával výčitiek, výsmechu. Vraj „Aha, to je ten kráľ“, na kríži mal totiž tabuľku Ježiš Nazaretský, kráľ Židovský ; „Zostúp z kríža, aby sme uverili.“ Mária len plakala a plakala. Veď akoby aj nie. Kto si vie predstaviť bolesť, akú má matka, keď jej syn pred jej očami zomiera a všetci sa z toho tešia?!…

11. ZASTAVENIE: Ježiš na kríži zomiera

Nie je ľahké hovoriť o tom, čo človek cíti, keď stráca všetko. Ježiš bol mojím všetkým. Veď preňho som opustil dom otca, a čo je najdôležitejšie, veril som mu. A teraz?… Akoby všetko padlo. Čo ma však posilňovalo, alebo ten kto ma posilňoval, bola Mária. Hovorila: „Toto sa takto nekončí. Toto nie je koniec.“ Neviem prečo, ale veril som jej.
Ježiš nemohol dýchať, dusil sa. Vtedy mi povedal, len krátko, lebo viac nemohol. „Hľa, tvoja matka.“ A Márii povedal podobne. „Hľa, tvoj syn,“ pričom sa pozrel na mňa. Obaja sme plakali…a verili. Potom zvolal: „Je dokonané!“ Bolo asi 12 hodín, keď Ježiš vydýchol.
Bol to neobyčajný koniec… alebo žeby začiatok?!!

12. ZASTAVENIE: Ježišovi prepichujú srdce

Zástup na Golgote bol stále redší a redší. Mnohí sa zľakli, lebo hneď po Ježišovej smrti sa začali diať čudné veci. Nastala po celej zemi tma, bolo cítiť záchvevy zeme, pukali skaly, v chráme sa roztrhla opona a niektorí videli mŕtvych vstávať z hrobov. To všetko mi dodávalo odvahu veriť, že Ježiš nebol iba človekom. No nevedel som, čo bude. Vtedy prišiel jeden z vojakov, z tých, čo lámali kosti tým dvom zločincom vedľa Majstra, a prepichol mu kopijou bok. Kosti mu už nepolámal. Ale zo srdca mu tiekla voda a krv. Ježiš naozaj nebol iba človekom.

13. ZASTAVENIE: Ježiša skladajú z kríža a pochovávajú

V podvečer dňa, keď nášho Pána ukrižovali, sa už nesmelo pracovať, ani pochovávať. Keďže Ježiš zomrel okolo dvanástej hodiny, bol krátky čas na pochovanie jeho tela. Jozef z Arimatey požiadal o sňatie Ježišovho tela a pochovanie. Pilát súhlasil.
Pomôcť prišiel aj Nikodém, Mária Magdaléna a Mária Jozesova. Nechcel som uveriť, že v plátne je zavinutý ten, čo nakŕmil päťtisícový zástup piatimi chlebmi a dvoma rybami; ten, čo mne a mojim bratom, kráčajúc po hladine mora, povedal: „ Nebojte sa, to som ja “; ten, čo neodsúdil cudzoložnicu; ten, čo hovoril pravdu tam, kde sa ju nikto neopovážil spomenúť; ten, čo sa nám zjavil v sláve Boha na vrchu Tábor.
A to nebolo ľudské, ale božské. No a teraz? Nie, nevedel som, čo si mám o tom myslieť a čo sa bude diať. Len Mária vo mne dúchala iskru záhadnej nádeje…

14. ZASTAVENIE: Zmŕtvychvstanie

Sviatok Paschy som ani ja a ani bratia neprežili sviatočne. Za zatvorenými dverami sme všetci spomínali, premýšľali a báli sa, čo bude. Zážitky s Ježišom boli pre nás tak živé,… tak živé, že sme nemohli prestať myslieť na udalosti predvčerajška. V tom nám niekto zabúchal na dvere. Preľakli sme sa, no našťastie to bola Mária Magdaléna. Ako zmyslov zbavená nám niečo vysvetľovala, zadýchaná hltala slabiky, až po chvíli sme porozumeli jej desivej… desivej? Áno, vtedy ešte desivej správe… Hrob bol prázdny!… Hovoríme si: „Vymýšľa si, hlúpa ženská,“ ale mne a Petrovi to nedalo. Utekali sme spolu k hrobu. Vôbec som si nevšimol, že Peter zaostal. Pýtal som sa, čo sa mohlo stať; vymýšľa si Mária? Alebo žeby vojaci? Alebo žeby… Nie, nie, to bolo vylúčené. Hrob bol skutočne prázdny, kameň odvalený, plachty poskladané. Mala pravdu. Ale kde je Ježiš?… A večer sa to stalo. Prešiel cez zatvorené dvere, ale nebol duch. Bol to On, náš Majster. On žil! Náš Majster žil!

ZÁVER:

Ja som to videl, a vydávam o tom svedectvo. A toto svedectvo je pravdivé, lebo túžim, aby ste aj vy uverili, že… Ježiš žije!…

Modlitba na úmysel Sv. otca.

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *