Cirkev, kresťan miluje každého človeka

1. Pane, buď pozdravený! Príď a vojdi do môjho srdca, do môjho života. Ty ukrižovaný, zomrelý, milujúci, verný, opravdivý, trpezlivý, pokorný, – ty, čo si prijal dlhý namáhavý život v zastrčenom kúte sveta, zneuznaný svojimi, málo milovaný priateľmi, nimi zradený, podrobený Zákonu, vydaný politike už od počiatku, utečenecké dieťa, syn tesára, kazateľ, ktorý zožal úspech, človek, ktorý miloval a ktorého láska nebola opätovaná, vznešený, ktorého prostredie nepochopilo,- ty opustený, ktorého aj Boh opustil, všetko obetujúci, čo si sa porúčal do rúk svojho Otca, čo si zvolal: „Otče, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Teba chcem prijať, takého aký si, chcem si ťa urobiť najvnútornejším zákonom svojho života, jeho ťarchou i silou. Keď prijímam teba, beriem svoj všedný deň taký, aký je. Nemusím ti rozprávať o vznešených pocitoch svojho srdca, môžem ti predostrieť svoj všedný deň, aký je, lebo ho prijímam od teba samého, všedný deň a jeho vnútorné svetlo, všedný deň a jeho zmysel, všedný deň a silu vydržať v ňom, obyčajnosť, ktorá sa stáva skrytosťou tvojho večného života.

2. Pane, keď si žil na zemi, prihováral si sa tým, čo ťa počúvali osobne. K nám sa prihováraš cez evanjelium. Tvoje slová sú stále živé, pevné a veľmi náročné. Hovoríš nám: Milujte svojich nepriateľov, dobre robte tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú a modlite sa za tých, čo vás urážajú. Tomu, čo vás udrie po jednom líci, nadstavte aj druhé. A tomu, čo vám berie plášť, neodoprite ani košeľu. Každému, čo vás prosí, dajte a ak vám niekto dačo vezme, nepýtajte to naspäť. Ako chcete, aby ľudia robili vám, tak robte aj vy im!

Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici milujú tých, čo ich milujú. Ak robíte dobre tým, čo vám dobre robia, akúže máte zásluhu? Veď to isté robia aj hriešnici. A ak požičiavate tým, od ktorých to dúfate dostať naspäť, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici požičiavajú hriešnikom, aby dostali nazad to isté. Ale milujte svojich nepriateľov, dobre robte, požičiavajte a nič za to nečakajte. Tak bude vaša odmena veľká a budete synmi Najvyššieho, lebo on je dobrý aj k nevďačným a zlým.

. Pane, prečo si mi kázal milovať ľudí ako mojich bratov?
Pokúšal som sa, a teraz v strachu k tebe sa utiekam.
Taký som bol spokojný, usporiadaný.
Moje vnútro bolo zariadené a dobre som sa v ňom cítil.
Bol by som sa uchoval čistým vo svojej uzavretej veži.
Ty si však našiel trhliny na mojej pevnosti, Pane.
Donútil si ma pootvoriť dvere a hlas ľudí ma ohúril
ako prudký dážď bijúci do tváre.
Z neopatrnosti som nechal svoje dvere otvorené,
a teraz som stratený, Pane!
Vonku na mňa číhajú ľudia.
Nevedel som, že sú tak blízko pri mne:
v tomto dome, v tejto ulici, v tomto úrade,
môj sused, môj kolega, môj priateľ.
Keď som pootvoril, ihneď som ich zbadal,
so vztiahnutou rukou, s dychtivým pohľadom,
s napätou dušou – ako žobrákov pri dverách kostola.
Oni vošli do mňa prví, Pane.
Predsa sa našiel voľný kútik v mojom srdci.
Prijal som ich, staral som sa o nich.
Bol by si spokojný, Pane!
Až potiaľ to bolo rozumné, Pane,
ale ja som nevidel tých ďalších,
tí prví ich zakrývali.
Bolo ich viac a boli biednejší ako tí prví.
Oni bez kriku zaplavili moje nádvorie.
Hrnuli sa zovšadiaľ tisli sa a vrážali do seba
Hrnuli sa zovšadiaľ, z celého mesta,
z celého národa, z celého sveta, bez počtu a bez konca.
Nejdú sami, ale v skupinách,
spojení navzájom akoby reťazou,
pomiešaní, pozváraní ako zlomky ľudstva.
Nejdú prázdni, ale s ťažkým nákladom,
zaťažení bezprávím, hnevom a nenávisťou, bolesťou a hriechom.
Vlečú so sebou celý svet so všetkým jeho náradím
zhrdzaveným a pokriveným,
či celkom novým a nevhodným alebo zle používaným.
Pane, sú mi na ťarchu! Vnucujú sa mi!
Neviem, čo robiť, vždy viac ich prichádza,
tlačia sa na dvere a otvárajú ich čoraz viac…
Ó, Pane, už sú dokorán! Už viac nevládzem, je mi to nad sily,
to už nie je život! A moje postavenie? A moja rodina?
A môj pokoj? A moja sloboda? A ja?
Pane, všetko som stratil, sám sebe nepatrím,
niet pre mňa miesta v mojom vlastnom dome.
Neboj sa! – hovorí Boh. Všetko si získal!
S ľuďmi, čo vošli do teba, i ja, tvoj Otec, i ja, tvoj Boh,
som ta vošiel medzi nimi.

Pieseň:

4. Hľadal som Ťa, Pane a Ty si mi dal znamenie.

Ó, Pane, je to možné, že niektorí veriaci, ktorí by ťa chceli úprimne stretnúť, ešte často blúdia, kráčajú s pohľadom v oblakoch, hoci každý deň by ťa mohli zazrieť, keď križujú cesty svojich bratov po cestách zeme?
Lebo od tých čias, čo si k nám prišiel, Boh, sformovaný z tej istej hliny ako my, Boh, ktorý nadobudol TVÁR v Ježišovi, našom bratovi, nik viac nemôže stretnúť človeka tak, aby v ňom nenašiel niečo z Teba.
Pomáhaj nám, Pane, v ťažkostiach života (opakuje sa)

Ty, betlehemské dieťa, v usmiatych tváričkách detí… alebo v plačúcich, – pomáhaj nám…

Ty, zatúlaný v chráme, v tvári dospievajúcich, ktorí ani nevedia, či sú dospelí alebo deti,

Ty, pokúšaný na púšti, v tvári utrápených ľudí, rozpoltených, rozorvaných zlom, ktoré sa ustavične natíska,

Ty, premenený v tvári ľudí pri modlitbe,

Ty, odsúdený, zohavený v tvári mučených ľudí, nariekajúci pod údermi, údermi do tela, údermi do srdca,

Ty, vzkriesený v tvári tých, u ktorých sa napokon láska celkom udomácnila a vyžaruje spevom veľkonočného aleluja.

Daj mi, Pane, trochu z tvojej nekonečnej nehy, aspoň trochu, veľmi ťa prosím. A môj pohľad na tváre ľudí bude hrejivým pohladením.

Daj, Pane, aby som sa díval na ľudí trocha ako ty, keď si ich pozoroval a evanjelista o tebe napísal: Ježiš s láskou na neho pohliadol.

Kňaz:

Pane, ty ma prevyšuješ vo všetkom a predsa ma tak ponížene a vytrvalo miluješ. Nauč ma milovať svojich blížnych, ako ma ty miluješ, bez ohľadu na to, za akých ich ja pokladám. Daj, aby som pamätal, že aj ty ich miluješ a túžiš, aby aj oni mali život. Keď sa zjavia ťažkosti s hociktorým z nich, daj, aby som sa najprv obrátil k tebe, lebo Tvoj Duch prináša porozumenie a pokoj.

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *