Myslel som si, že ma Panna Mária zabije…

(svedectvo herca Jima Caviezela z Festivalu mladých)

Nedávno som bol v Ríme. Natáčal som film, ktorého režisérom je Mell Gibson. Mal som šťastie, že som mohol hrať Ježiša Krista. Bol to pre mňa najťažší film, aký som doteraz natáčal. Keď sme teda boli v Ríme, dostali sme pozvanie stretnúť so sa Svätým Otcom. Vždy som mal veľkú túžbu stretnúť sa s ním. Vošiel som do miestnosti a kľakol som si. Svätý otec so mnou hovoril o mojej hereckej úlohe Ježiša Krista.
Poviem vám príbeh zo svojho života. Bol február 1997. Prekrásny deň  v Los Angels. Oči ma štípali od smogu a pre hluku na diaľnici nebolo počuť spev vtákov. Bol to čas, kedy som bol na rozhraní svojej kariéry. Chcel som hrať vo filme Tenká červená čiara. Stále mi opakovali: „Ešte jedno stretnutie…“ Po čase som už stratil nádej. Cítil som sa porazený. Vedel som, že chcem úlohu, po akej túžil každý veľký herec v Hollywoode. Ale ja som vtedy nebol nijakým veľkým hercom. Každý rok prichádza do Hollywoodu štyridsaťtisíc ľudí, aby skúsili svoje šťastie. Úspech má z nich menej ako sto. Mnohé známe hviezdy sa snažili získať úlohu v tomto filme. Keď som išiel na stretnutie s režisérom filmu, nemohol som nájsť jeho dom. Bol schovaný za množstvom zaparkovaných Rolls Roycov v Beverly Hills. Vôbec som si neveril. Rozhodol som sa, že ak sa mi nepodarí získať úlohu, vzdám sa. Manželke som povedal, že potom pôjdeme domov. Nechcel som prežiť život ako herec, ktorý o úlohe len sníva.
Stretnutie bolo dohodnuté na šiestu, no ja som o šiestej ešte stále sedel v aute pred režisérovým domom. Počas nasledujúcich desiatich minút sa v mojom srdci naveky zmenil môj život. Cítil som, že si tú úlohu nezaslúžim. Bol som chlapec z Washingtonu a pôvodne sa som chcel stať hádzanárom. Čo som tam vlastne hľadal?! Stále viac som cítil, že môj život nemá zmysel.
Počas celého tohto obdobia som nikdy neprestal chodiť na sv. omšu. Prechádzal som rôznymi emóciami. Rutina hriechu spôsobila, že som sa cítil prázdny a nedôstojný. Bol som slepý a nevidel som, v čom je problém. Takýto emocionálne zničený som sedel pre domom režiséra. Bolo už šesť hodín a ja som sa modlil štvrté tajomstvo slávnostného ruženca.
Šesť mesiacov predtým mi môj manažér, katolík, povedal, že sa musím každý deň začať modliť ruženec. Poslúchol som jeho radu. Požičal som si od manželky babkin ruženec. Bola to stará a veľmi cenná vec v našej rodine. Prechádzal som prstami po ruženci. Modlil som sa tak, že som sa nepremodlieval tajomstvá, vôbec som nad nimi nerozmýšľal. V tej chvíli som už päť minút meškal na toto veľké stretnutie s najnamyslenejším režisérom v celom Hollywoode. Nebol som ešte s ružencom na konci, tak som sa rozhodol, že sa poponáhľam. Zrýchľoval som tempo modlitby – Zdravas´ Mária… Keď som skončil, bolo už desať minút po určenom čase stretnutia. Vyskočil som z auta a rozbehol som sa smerom k režisérovmu domu. Zbadal som, že v rukách držím ruženec. Vydal som sa teda späť k autu – chcel som ruženec odložiť. Otvoril som dvere a chcel som ho tam hodiť. Vnútri v hrudi som však pocítil akýsi zvláštny pocit. ´Asi by som si ten ruženec mal zobrať so sebou.´ Nebolo to prvýkrát. Bol to pocit milosrdenstva, ktorý upokojuje. Ale niekedy až po čase pochopíme, čo sa vlastne deje. Prvýkrát som takýto pocit zažil, keď som mal devätnásť rokov a sedel som v kine. Vo svojom rodnom meste, vo Washingtone. Film skončil a vonku bola tma. Sedel som na poslednom sedadle v spoločenstve len s mojou loptou. Mal som v hrudi zvláštny pocit. Začal som uvažovať, že ma Boh preto stvoril, aby som sa stal hercom. To chce Boh odo mňa? Išiel som vpred bez uvažovania. Nevedel som nič o herectve. Nemal som vlastného manažéra ani agenta, ale mal som v sebe vieru a dôveru.
Rozhodol som sa teda vziať si ruženec so sebou a vybral som sa k domu režiséra. Otvorila mi slúžka. Mala zázračnú medailu a spýtal som sa jej, či je katolíčka. Ukázala mi dom. Bola to nádherná španielska hacienda. Keď som obdivovali strop a strechu, zacítil som v hrudi zas ten zvláštny pocit. Bol ešte silnejší ako predtým. Bez rozmýšľania som si z vrecka vybral ruženec. Prerušil som slúžkine rozprávanie a podal som jej ho. „Toto je pre vás.“ Bola prekvapená. – „Prečo mi ho dávaš?“, povedala a z očí jej vyhŕkli slzy. Povedal som: „Neviem, pani.“ – „Bože môj“, vzdychla a povedala: „Pani, ktorá mi dala túto medailu, dala mi aj ruženec, ktorý dostala od Matky Terezy. Stratila som ho. Dnes ráno som prosila, aby mi Boh poslal druhý. A v tom si prišiel ty.“ Žena bola veľmi uplakaná a ja šokovaný. Ruženec bol medzi nami. Vtedy vošiel do miestnosti režisér a povedal: „Drahá, čo sa stalo? Je všetko v poriadku?“ Pochopil som, že to nie je slúžka, ale jeho manželka.
Keď  som sa vrátil domov, povedal som svojej manželke: „Drahá, mám pre teba dobrú a zlú správu. Tá dobrá je to, že som sa dostal do toho filmu. A tá zlá správa je: „Nemám už ruženec tvojej babky.“ – „Nevadí; je lepšie, ak sa ti podarí ten film.“ Odvtedy sme mali s režisérom veľmi blízky vzťah. Dal mi prvú hlavnú úlohu v kariére, a to i napriek tomu, že štúdio to nechcelo. Režisér hral v tom filme môjho otca.
Na jar v roku 2000 mi ponúkli úlohu grófa vo filme Gróf Monte Christo. Bola to nová adaptácia románu. Hral som hlavnú úlohu a bol som na vrchole toho, čo som chcel predtým dosiahnuť. V tom čase som ale nemal vo svojom vnútri pokoj. Moja manželka Carrie bola vtedy práve v Medžugorií. Mala sa tak, ako nikdy predtým. Ja som natáčal v Írsku. Zavolala mi a povedala, akú silnú skúsenosť zažila tu, v Medžugorií. Ako Panna Mária vystupuje do jej života stále viac. – „Je to krásne, drahá moja.“ A ona na to: „Ten človek, Ivan Dragičević, jeden z vizionárov, bude mať na budúci týždeň v Írsku stretnutie.“ No ja som neveril, že budem mať nejaký voľný čas. Nebola šanca, aby som sa na toto stretnutie išiel pozrieť a aby som ho i stretol. Mal som veľa natáčania a žiadne voľné dni. Dosť som vtedy schudol. Naháňali sme sa, ale stále sme meškali. Rozmýšľal som, že nechám ten film.
Bolo štvrtok ráno. Strašne unavený som sa hlásil na natáčanie. Zrazu mi povedali: „Máš voľné popoludnie.“ Predstavte si, predtým som nemal ani jeden deň voľný, ani v nedeľu. Povedali mi, že kolega – herec Richard Harrys je chorý a nemôžeme spolu natáčať. Zatelefonoval som manželke a rozhodol som sa, že sa stretnem s tým Ivanom. Vošiel som do kostola a nič som necítil. Bol som prítomný na zjavení. Myslel som si, že som spáchal veľa hriechov, tak prečo by som mal niečo cítiť. Ale bol som unesený vierou ľudí v Írsku. Kľačali na kolenách, na kameni. Cítil som v sebe veľkú vinu. Mal som aj pocit, že to zjavenie môže byť nejaké klamstvo, podvod.
Keď  som chodil do šiestej triedy, rozprávali nám o zjaveniach. Všetci sme boli šťastní, že sa to deje. Ale prišiel biskup a povedal, že to nie je pravda. My sme mu verili. Stále som sa pozeral na tohto priemerného Chorváta predo mnou. V jeho očiach bolo niečo, čomu som sa chcel vyhnúť. Začal som rozmýšľať. „Ja som predsa dobrý človek, tak prečo by som mal toho človeka potrebovať?“ On mi niečo odpovedal s chorvátskym akcentom. Obrátil som na svoju ženu: „Čo mi to vlastne povedal?“ A on dodal: „Pýtaj sa.“ – „Dobre.“
Položil som mu otázku, či prichádza Panna Mária ako kapitán Kirk alebo ako Superman. Poprosil ma, aby som sa s ním modlil. Kľačal som po jeho ľavej strane a veľmi som sa bál. Myslel som si, že ma Panna Mária zabije. Zdalo sa, akoby sa na niečo pozeral. Aj keď som nechcel veriť, v mojom srdci sa niečo pohlo. Jeho ústa sa hýbali, no nevychádzal z nich žiaden zvuk – ani hlások. Rozmýšľal som, že mu asi Panna Mária číta z perí. Začal som si všímať svoje ústa. „Tak sa asi dá rozprávať s Pannou Máriou, ak je vôbec tu.“ To, čo som cítil vo svojom srdci, ma vyplašilo. Po zjavení som vstal a povedal mu: „Ivan, povedal si mi, že keby som vedel, ako ma Ježiš a Matka Božia milujú, zomrel by som kvôli tomu. Poviem ti niečo, priateľ môj. Neviem koľkokrát som prosil Boha, aby vstúpil do môjho života, ale nič som necítil.“  – „Jim, len Boh môže vstúpiť do tvojho srdca. Človek má stále čas pre to, čo miluje. Dôvod prečo nemá pre Boha čas je, že málo miluje.“
Išiel som natáčať a mal som zvláštny pocit. Akoby mi zomrelo desať najbližších priateľov. Nie ten pocit šoku, keď sa to dozvieš, ale keď pocítiš tú skutočnú stratu. Nemohol som jesť, nemohol som spať. Po natáčaní som išiel domov a úplne som sa zrútil Zosypal som sa. Na druhý deň som sa mal učiť narábať s mečom – potreboval som to do filmu. Učiteľ, ktorý ma to mal učiť, sa neukázal. Bol som tomu rád. Išiel som si zacvičovať na bicykli. V tom som zbadal manželke v rukách knihu o Medžugorií. Kniha sa volala: „Zjavenia Panny Márie“. Vzal som ju do ruky. Bolo tam napísané: „Nikdy nespoznáš šťastie, pokiaľ žiješ v hriechu.“ Bez rozmýšľania som tomu uveril. Môžem vám povedať, že potom som sa prvýkrát modlil zo srdca – modlil som sa srdcom. O niekoľko týždňov neskôr sme odchádzali na Maltu.
Za film, ktorý sme natáčali, som dal slúžiť sv. omše. Skúšal som sa modliť srdcom. Prosil som Pannu Máriu, aby prenikla moju prácu, aby ma použila ako nástroj pre svojho Syna. Ale tak, ako vy, nikdy som si nebol istý, či sú moje modlitby, vypočuté, či prileteli na správne miesto. Potom sa stalo niečo mimoriadne nezvyčajné. Mali sme natáčať rozhodujúcu scénu v jednom dome na Malte. Bola to chvíľa, keď sa Gróf Monte Christo musí rozhodnúť, či zostane s láskou svojho života, alebo bude pokračovať v pomste. Potom sa pozrie smerom ku stropu. Nebolo tam nič, len biely múr. Pozeral som sa teda do ničoho. Režisér – baptista z Texasu, mi povedal: „Keď sa budete mať pozrieť na strop, dám tam fotku – budeme vás brať dvoma kamerami.“ Potom som išiel do dverí, ktoré boli na konci domu. Vošiel som do miestnosti a bol som šokovaný. Bol tam osvietený strop a dve kamery. Pozeral som s otvorenými ústami. Na strope bola freska Nanebovzatia Panny Márie. Režisér nevedel nič o Panne Márii a Medžugorií  a tom, čo sa odohrávalo v mojom vnútri. Spýtal som sa ho, či má vôbec predstavu, čo to je. Povedal: „Áno“, a vyšiel z miestnosti. Chcel som ešte niečo dodať, ale bál som sa, že to vystrihne z filmu. Zostal som radšej so zatvorenými ústami. Pre mňa to bolo znamenie, že Panna Mária je so mnou. Po všetkom tom, čo som prežil, som pochopil, že tam bola celý čas a viedla ma za ruku k svojmu Synovi i mojím povolaním. A ak ste videli tento film (Gróf Monte Christo), viete, že tá scéna vo filme zostala. Som hrdý na to, že som bol aspoň krátky čas s Máriou.
Potom som neočakávane dostal pozvanie. Nevolal ma môj agent. Ani manažér. V tom čase som Mella Gibsona nepoznal a nevedel o jeho zámeroch. Mell Gibson chcel, aby som ja hral Ježiša Krista. Hľadal muža vo veku 33 rokov a ktorý má iniciály ako Ježiš. Súhlas na tento film sme dostali práve na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Prvú verziu som skončili na sviatok Fatimskej Panny Márie. Panna Mária urobila tento film pre svojho Syna. Všetkých nás viedla nás počas natáčania.. Každý deň sme mali sv. omšu. Každý deň som chodil na spoveď. Kňaz mi povedal: „Vraciaš sa, stále sa vraciaš.“ Odpovedal som mu, že preto, lebo je hriechom mojej cesty, že dostatočne nemilujem. Dnes mnohí kritizujú tento film. Sú ale kritici, ktorí ho v Amerike videli a hovoria, že je to najväčší film, aký bol v Amerike natočený.
A čo ma privádza k vám? Prečo som tu? Aby som vás pozval k zbrani. Musíte byť ľudia, ktorí sú vedení svojou vierou. Chcem, aby ste mali odvahu vstúpiť do pohanského sveta. Bez hanby vyznať svoju vieru pred celou verejnosťou. Boh nevolá len mňa, Jimma, ale nás všetkých, aby sme robili veľké veci. Ako často mu neodpovedáme. Myslíme si, že je to mentálna chyba. Toto je ale čas pre našu generáciu, aby prijala pozvanie. Pozvanie Boha, ktorý nás povzbudzuje, aby sme mu úplne odovzdali. Najprv však musíme byť zodpovední, musíme sa modliť, postiť, ísť na sv. spoveď, modliť sa ruženec… stále chodiť na sv. omšu. Žijeme v kultúre zomierajúcich. Ľudia sa poddávajú svojim túžbam, sú zamotaní v hriechu. A tam v tichu našich sŕdc nás volá Žena k svoju Synovi. On je tu pre nás. Vo Sviatosti, vo Svätom Písme. Ako často ho ignorujeme. Sv. Maximilián Kolbe povedal: „Bezohľadnosť je najväčším hriechom dvadsiateho storočia.“ Drahí moji priatelia, platí to aj pre dvadsiate prvé storočie. Musíme vyriešiť nepokoj, odstrániť toleranciu zla. Len viera a vernosť Cirkvi nás môžu zachrániť a spasiť. Vyžaduje to však mužov a ženy bojovníkov, ktorí sú pripravení, aby riskovali svoje dobré meno, svoje životy, aby to všetko chceli obetovať. Aby sa postavili za pravdu. Tak ako povedal sv. Otec v Ríme v skupine mladých: „Oddeľte sa od tej skorumpovanej generácie. Buďte svätí. Použite dary, ktoré vám dal Boh, aby ste jemu slúžili a nie sebe. Môžete dosiahnuť len tie vrcholy, ktoré on určil pre vás. Ale len vtedy, ak sa poddáte jeho vôli.“ Panna Mária povedala jednému z mystikov: „Ak skutočne budeš nasledovať môjho Syna, Standle, budem ťa sprevádzať celý život v mojej krajine, i v celom svete.“ A Sv. Otec na tému Baltimoru v roku 1995 povedal: „Demokracia nemôže byť zachovaná bez morálnych istôt v ľudskej osobe a ľudskom spoločenstve.“ Hlavná otázka pre demokratické spoločenstvo je: „Ako žiť spoločne?“ Či hľadáme odpoveď na túto otázku? Či môžeme spoločenstvo vyčleniť morálne pravdy a morálne myšlienky? Každá generácia musí vedieť, že sloboda existuje. To však neznamená, že si môžeš robiť, čo chceš. Ale znamená to, že máš právo robiť to, čo chceš. To je sloboda, ktorú prajem vám všetkým. Je to oslobodenie sa od hriechu, od vlastnej slabosti, od otroctva. Je to sloboda, pre ktorú zomierame. Pripomína mi to slová, ktoré povedal Mell Gibson pri preberaní prvého Oskara za film „Statočné srdce“. Adresovali ich svojim priateľom a ja ich dnes hovorím vám. – Vidím pred sebou celé vojsko súčasníkov, krajanov. To ste vy aj ja!
Ak oni žijú v tyranstve, tak ste prišli preto, aby ste bojovali ako slobodní ľudia. A vy ste slobodní ľudia! Či by ste bez slobody bojovali? Bojuj, a potom môžeš zomrieť. Utekaj, a potom budeš žiť.  Ale prečo: Každý človek zomiera, ale nie každý žije pravdu. Vy všetci musíte bojovať za tú autentickú slobodu a musíte ju aj žiť. Spolu s Pannou Máriou, ktorá je vaším štítom, s Ježišom, ktorý je vaším mečom. V boji za Boha sa pridajte k sv. Michalovi a ku všetkým anjelom. Vyžeňte Lucifera z tohto sveta. Naspäť do pekla! Tam patrí! Nech vás miluje Boh a jeho drahá Matka! Nech osvecujú celú vašu cestu životom. Nech vás Boh žehná!

Medjugorje, 4. 8. 2008

6 thoughts on “Myslel som si, že ma Panna Mária zabije…

  • 12. marca 2017 at 19:47
    Permalink

    Nech Vás Boh všemohúci žehná,nech zostúpi na Vás milosť Božia, nech Vám Panna Mária požehnáva dennodenne Vašu prácu, vďaka za krásne svedectvo viery a lásky…

    Reply
  • 12. marca 2016 at 8:12
    Permalink

    Panna Mária je taká úžasná a dokonalá Mamička nás nevďačných detí, že pomáha, obracia aj tých, ktorí si ju nikdy nevšímali, neuznávali. Ďakujem Ti moja Mamička Panna Mária, môj život už nie je taký prázdny, beznádejný, smutný ako predtým, žiť v Tvojej prítomnosti a nechať sa Tebou viesť je to najlepšie čo si len obyčajný, slabý, hriešny človek môže priať, nebyť Teba nikdy by som neprišla a nespoznala, neuznala Pána Ježiša, to si nevieme predstaviť aký by bol môj život a aké večné utrpenie vo večnosti. Teraz som však radostná a viem, že vždy pomôžeš Panna Mária, tak ako pomáhajú všetci naši svätci aj anjeli z dobroty Božej resp. Ježišovej, oni sú všetci živí, sú bytosti, sú reálni a nič iné nechcú, len aby sme sa im odovzdali, verili v nich, prosili o pomoc, milosti aj im povedali ako ich ľúbime nado všetko.

    Reply
  • 12. marca 2016 at 7:49
    Permalink

    dakujem ti Bože za krasny začiatok dňa pri čítaní tohto svedectva

    Reply
  • 1. marca 2015 at 3:40
    Permalink

    perfekne svedectvo

    Reply
  • 24. februára 2015 at 23:52
    Permalink

    prekrásne svedectvo,ktoré svedčí, že Panna Mária koná len my potrebujeme väčšiu vieru a nepozerať sa dozadu, panna Mária vie vždy komu pomôže, dakujem Panna Mária za tvoju pomoc

    Reply
  • 26. júla 2013 at 23:13
    Permalink

    prekrásne svedectvo Jima,nech Ťa Boh žehná a Panna Maria sprevádza a ochraňuje…

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *