Marianka, Slovensko

„My, Ľudovít, pre dôveru a lásku, ktorú máme k Preblahoslavenej a slávnej Márii a k rádu bratov pustovníkov sv. Pavla, prvého pustovníka, chcejúc počet kláštorov týchto bratov pustovníkov v našej krajine rozmnožiť, dali sme kostol Preblahoslavenej Panny Márie v kraji nazývanom Thall, pod zámkom znaným Porusthia (Pajštún), navždy do vlastníctva rádu bratov pustovníkov, vynímajúc ho aj spod našej i zámockej zvrchovanosti.“
Tento krátky text v latinskom jazyku z roku 1377 je akýmsi krstným listom Mariatálu. A keď roku 1380, po dokončení kostola, mariánsky ctiteľ Ľudovít Veľký slávnostne uložil sošku Panny Márie na hlavný oltár, Mariatál začal písať svoje slávne dejiny.
Slovo Mariatál je poslovenčené. Jeho pôvodná, skrátená podoba Thall (Údolie) zodpovedá nemeckému Mariathall, čiže Máriino údolie.
Už roku 1691 sa v privilégiu Leopolda I. spomína dedinka Marjanka, ktorá ležala opodiaľ Mariatálu, pútnického miesta, pozostávajúceho z kostola, kláštora a niekoľkých domov, v ktorých bývalo služobníctvo. Roku 1941 Slováci navrhovali, aby názov obce bol dvojaký: Marianka – Mariatál, čím by sa zdôraznilo, že sa tu nachádzajú dve samostatné lokality.
Marianka bola oddávna považovaná za jedno z najstarších a najnavštevovanejších pútnických miest v strednej Európe. Kňazi presne evidovali nielen počet pútnikov, ale zapisovali aj to, koľkí prišli z tej-ktorej dediny či mesta, koľkí pristúpili k svätému prijímaniu. Zásluhou ich dôslednosti vieme, že koncom 19. storočia sa sem 8. septembra, v deň hlavnej púte na Narodenie Panny Márie schádzalo až 30 000 ľudí nielen z Bratislavskej či Nitrianskej župy, ale aj zo Žitného ostrova, Moravy a Rakúska.
Začiatkom septembra bývalo ešte horúco a dosť namáhavú túru zdolávali veriaci bez reptania, v spoločných modlitbách. Predovšetkým pútnici zo Záhoria, ktorí prichádzali po hradskej, trpeli nemilosrdnými lúčmi slnka. Ale práve ich sprievody sa už z diaľky vynímali: v čele sa muži striedali s kňazom v nesení kríža, za nimi ďalší niesli zástavy; nasledovali mládenci so soškou Panny Márie, z ktorej sa ako lúče slnka rozbiehali biele stuhy k dievčatám v bielom šate; koniec tvorila dychová hudba s pestrofarebnou zmesou mladých a starých, unavených celotýždennou prácou, ale šťastných, že sa onedlho stretnú so svojou mariatálskou Pannou. Ich sviatočné kroje len potvrdzovali, akú úctu prechovávajú k Matke svojho Boha.
Máriinmu údoliu dominuje malá, 42-centimetrová Madona, vyhotovená z hruškového dreva neznámym autorom asi v časoch Ľudovíta Veľkého. Usudzuje sa, že ako predloha poslúžila umelcovi Madona z 12. storočia z mestečka Guadelupe v španielskej provincii Estremadura. Iné však hovorí legenda.
V tálskych lesoch žil zbojník, známy vraždami a lúpežami. Jeho manželka porodila znetvorené dvojčence. Otec detí, pohnutý Božím trestom, uvedomil si svoj hriešny život a rozhodol sa s ním skoncovať. Vyznal svoje hriechy kňazovi, sľúbil sa napraviť a činil pokánie. Keď už hlboká noc vystriedala deň a zatlačila ľuďom viečka, zjavila sa spiacemu kajúcnikovi Matka milosrdenstva a poradila mu, aby umyl deti v blízkom prameni, ktorý sa dnes nachádza neďaleko kláštora. Ako otec dvojčatá umýval, našiel v piesku onú zázračnú sošku. Vybral ju a uložil do kaplnky, ktorú sám vystavil, keďže sľúbil zasvätiť život službe božej.
Toto sa vraj odohralo sto rokov predtým, než prišiel do údolia Ľudovít Veľký. A sošku zhotovil údajne jeden z pustovníkov, ktorí tu už predtým žili…
Popri povestne krásnej Panne Márii Tálenskej, je pútnikom nadovšetko milou lurdská jaskyňa so sochou Panny Márie. Takmer vždy tu horia sviece a steny jaskyne sa strácajú pod ďakovnými tabuľami vyslyšaných pútnikov. Aj v čase, keď nie je púť, možno tu nájsť ľudí na kolenách, pohrúžených do modlitby či rozjímania. Ako zrnká ruženca spája cestička stúpajúca po lesnom úbočí zastavenia krížovej cesty, ktorá je tichým ukončením Máriinho údolia.
Slávne dni zažilo Máriino údolie najmä v prvej polovici 18. storočia. Tamojší kláštor si roku 1711 zvolil Kristián August, kardinál, arcibiskup ostrihomský a prímas kráľovstva uhorského za letné sídlo. Okrem toho, dňa 27. júna 1717 boli na novopostavený oltár slávnostne uložené pozostatky sv. Teodory.

Milostivá soška bola často ohrozená, ale vždy sa ju podarilo včas ukryť. Jej útočiskom bol pajštúnsky hrad. Dnes je uložená nad hlavným oltárom kostola Narodenia Panny Márie v pozlátenom puzdre. Zlatá korunka, ktorou ju 27. júna 1694 korunoval uhorský palatín knieža Pavol Esterházy, i biely, zlatými niťami vyšívaný šat, ju robia ešte pôvabnejšou.

Zdroj: Jozef Navarra,

 

Nové dimenzie, 4/2002

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *