Staré Hory, Slovensko

Je podivuhodné, že v tomto zastrčenom kúte našej krajiny si pred stáročiami našla miesto Matka Božia, akoby si zaumienila prinášať útechu nositeľom čierneho remesla, baníkom. Veriaci prichádzajúci do Starých Hôr je zväčša z vonkajšieho vzhľadu kostola sklamaný. Pred ním sa krčí pomerne malý chrám, ukrytý medzi domami a zeleňou okolitých hôr. Len veža s klasicistickým ukončením signalizuje, že sa v ňom skrýva niečo neobvyklé. Presbytérium starohorskej svätyne je zaklenuté jemnou sieťovou rebrovou klenbou, ku ktorej sa na severnej strane vypína kamenné pastofórium – štíhly, šesť metrov vysoký gotický vežovitý podstavec, zdobený oslími oblúkmi, fialami a sochou Vir dolorum – Muž bolesti.

Pôvodne jednoloďový chrám bol roku 1850 rozšírený o dve ďalšie lode a interiér získal na kráse. Arkádové oblúky, polkruhové okná, chór tiahnuci sa cez všetky tri lode, dva bočné oltáre zasvätené Božskému Srdcu a sv. Jozefovi i podchórový oltár Sedembolestnej Panny Márie, sa stali dôstojným doplnkom hlavného, neskorobarokového oltára.
Autorom pastofória a celej neskorogotickej úpravy kostola je dielňa sochára a staviteľa Antona Pilgrama, okrem iného, autora jedinečnej kazateľnice v Dóme sv. Štefana vo Viedni.
Krása hlavného, neskorobarokového oltára, diela sochára talianskeho pôvodu Dionýza Sanettiho z polovice 18. storočia, je prirovnávaná k lesku briliantu v prsteni. V skutočnosti je však len výsledkom zákonitosti kontrastu. Jednoduchosť myšlienky sa tu snúbi so zložitosťou umeleckého spracovania, ktorého vrcholné majstrovstvo predstavuje Mária s Ježiškom.
Starohorská Madona patrí k najkrajším prácam neskorogotického obdobia na našom území. Vyhotovená bola pravdepodobne začiatkom 16. storočia na objednávku banskobystrického mešťana M. Königsbergra neznámym majstrom. Patrí k typu krásnych madon, aké sa už od roku 1 400 vytvárali na území Rakúska a Poľska.
Jej pôvab pramení v postoji i v nežnosti, s akou objíma Ježiška. Bohato naberaný šat dáva vyniknúť jej štíhlej postave. Pravá ruka matky i dieťaťa sa takmer dotýkajú – dieťa siaha po jablku, ktoré mu Matka Božia podáva. Vykupiteľ sa v náručí Márie cíti bezpečne. Z oboch vyžaruje pokoj. Ich pohľady, smerujúce do chrámového priestoru, akoby nabádali k modlitbe…
O začiatkoch starohorského pútnického miesta rozpráva Alex Jordánsky vo svojej knihe z roku 1838: „Farská značná kniha preukazuje, že ešte 1448 roku, teda pod riadením krajinským pána Hunyadyho, na Starých Horách vo Zvolenskej stolici ku cti Matky Božej kostol bol vystavený, a že v ňom nachádzajúci sa obraz blahoslavenej Panny Márie bol v obecnej úctivosti. Po päťdesiatych rokoch bol tento kostol nadstavený a 1621 ku cti blahoslavenej Panny Márie posvätený.
Keď kostol spolu aj s farou jezuitom sa zveril, títo svoju značnú knihu hodnoverne a starostlivo viesť nezanedbali, obzvlášť od roku 1715, lebo v tomto čase sa toto milostivé miesto rozchýrilo, že z ďalekých zemí sa tam hrnuli pútnici. Stále nové uzdravenia zaznamenávali sa a nesčíselní pútnici sami od seba poznali to, že vo veľkých potrebách tam sa utiekajúci skrze orodovanie blahoslavenej Panny Márie vypočutí a potešení boli. Preto aj so znakmi svojej vďačnosti zakryli tam oltár a kostola steny.
Až doteraz zostáva táto horlivosť a i z ďalekých zemí, nielen zo susedného kraja, zhromažďujú sa ctitelia Márie v kostole na zvolenských Starých Horách, obzvlášť na hody, to je na sviatok Navštívenia blahoslavenej Panny Márie, tam očistiť sa od špiny hriechov cez sviatosti pokánia a prijímajúc sviatosť oltárnu prosia a býva im dané. Hľadajú a nachádzajú nebeské dary. Klopú a býva im otvorené cez príhovor tej, ktorá je brána nebeská. Za čo nech je zvelebený všemohúci Boh až naveky.“
Teda, podľa farského archívu, vzkriesiteľmi starohorského pútnického miesta boli pravdepodobne roku 1652 jezuiti. O štyri roky neskôr sa tu už konali menšie procesie a koncom toho istého storočia už slávnostné púte. Dvaja pátri dokázali svojou vytrvalou činnosťou priviesť k viere roztratené rodiny uhliarov, ktoré začali na mariánske sviatky vo veľkom počte navštevovať mariánsky kostol. Stáli vedno s predstaviteľmi inteligencie, kňazmi a cirkevnými hodnostármi, aby poďakovali svojej Madone za preukázané milosti. V tomto kraji bolo veľa chudobných, opustených ľudí a pre nich založili špitál, ktorý neskôr premenili na kňazský domov.
Roku 1761 dostali Staré Hory finančné prostriedky na vydržiavanie tretieho pátra. Mariánske sviatky, ktoré mali čoraz slávnostnejší ráz, slávnosti Ducha Svätého, Najsvätejšej Trojice, svätého Petra a Pavla uctievali nielen slovenskí pútnici z blízkeho a vzdialenejšieho okolia, ale aj Nemci, Maďari a Poliaci. Ani zrušenie jezuitského rádu neprerušilo sled pútnických udalostí. Napríklad roku 1789 na Ducha Svätého prišlo asi 6 000 pútnikov, z toho 1 000 Nemcov, 80 Maďarov, 20 talianskych robotníkov pôsobiacich v Banskej Bystrici a 17 Poliakov. V priebehu celého roka sa na pútiach zúčastnilo asi 15 000 veriacich. O päť rokov neskôr sa v priebehu roka rozdalo 19 866 svätých prijímaní.
Kostol Navštívenia Panny Márie v rokoch 1941 – 1950 spravovali redemptoristi, ktorí sa po štyridsaťročnej nútenej odmlke vrátili na Staré Hory. V tom istom roku – 15. septembra 1990 – na sviatok Sedembolestnej Panny Márie, na základe listu Svätého Otca Jána Pavla II., banskobystrický biskup Rudolf Baláž vyhlásil starohorský chrám za baziliku menšiu.
O vzniku starohorského pútnického miesta nie je známa nijaká legenda. Ani ju netreba. Uzdravenia na tele i na duchu a mnohé obrátenia hovoria za všetko.
„Kde sa môžete lepšie naučiť, čo znamená byť Božími deťmi, než pri nohách Božej Matky?“ (Ján Pavol II.)
Zdroj: Jozef Navarra,

 

Nové dimenzie, 2/2002
Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *