Šaštín, Slovensko

Chrámy zasvätené Božej Matke vznikali na našom území najmä po roku 1250, teda po odchode Tatárov. Necelé tri desaťročia predtým vznikla vo Florencii rehoľa servítov (uznaná pápežom Alexandrom IV. roku 1253), ktorí sa venovali úcte Sedembolestnej Panny Márie. Jej uctievanie sa neskôr rozšírilo aj na naše územie. Postupne bolo na Slovensku zasvätených Sedembolestnej Panne Márii vyše 45 kostolov a kaplniek a v druhej polovici 16. storočia, sa s jej uctievaním začalo aj v Šaštíne. Šaštín sa nemôže pochváli pôvabným údolím ako Marianka, ani prekrásnymi lesmi ako Staré Hory či vrchom, na ktorom leží levočská bazilika. Zato všetky tri pútnické miesta prekoná chrámom, v ktorom je uchovávaná milostivá socha Sedembolestnej. „Sedembolestná Panna Mária, Tebe slovenská spieva krajina“, hlása nápis v strede chrámového priečelia. Vyznanie a výzva súčasne. Kto sem príde, celý sa zasväcuje Matke Božej, stáva sa jej obdivovateľom, dôverníkom, synom či dcérou. Cíti, že sa sem musí vracať, aby vždy znova čerpal sily z nevyčerpateľnej studnice Božej milosti. Prečo je šaštínska bazilika taká krásna? Azda aj preto, že jej projektanti, paulínsky kňaz Matej Vépi a cisársky staviteľ Ján Damiani do nej vložili tvorivé schopnosti podložené hlbokou vierou v Matku Božiu.
Vzorom pre barokovú stavbu bol kostol Gesú v Ríme. Priečelie, pozostávajúce z dvoch častí, je zdobené rímsami, pilastrami, polostĺpmi, krásne formovanými hlavicami, pričom mu dominuje vstupný portál a sochy sv. Pavla, sv. Antona a sv. Hieronyma. Pozdĺžna, pozoruhodne riešená loď kostola je rozdelená klenbami do piatich častí, pričom nad presbytériom sa týči vysoká polokupola. Steny interiéru bohato pokrývajú fresky, ktorých autorom je Ján Jozef Chamant. Udivujú iluzionistické ma by, ktoré robia priestor vyšším, mohutnejším, ale aj figurálne ma by, zobrazujúce zástupy anjelov s Máriou, Matkou bolesti, s krížom Spasiteľa či s Veronikinou šatkou. Vo viere utvrdzuje text, ktorý akoby bol
pokračovaním textu z priečelia. „My, Slováci, Teba, Matka, čo patrónku vzývame, Tvoje preveliké bôle často v srdci mávame.“ Autorom hlavného oltára, dokončeného roku 1764, je František Anton Hillebrandt. Červený mramor a zelená drapéria sú kontrastom, protipólom milostivej sochy vysokej 85 centimetrov a širokej 91 centimetrov. Pozlátené korunky na hlavách Panny Márie a Ježiša, hviezdy okolo hlavy Matky Božej, pozlátené lúče, vychádzajúce spoza Piety a dvaja vznášajúci sa anjeli, dotvárajú toto pôvabné zátišie. K dokonalému chrámové interiéru patrí i vyrezávaná kazateľnica s motívom Premenenia Ježiša Krista na hore Tábor, chór s organom z roku 1771, ale predovšetkým šes bočných oltárov, nad ktorými dominujú obrazy. Päť z nich vytvoril známy barokový maliar Ján Lukáš Kracker. Zobrazujú sv. Pavla, sv. Annu, sv. rodinu, sv. Jána Nepomuckého a sv. anjelov strážnych. Šiesty obraz namaľoval Ernest Hochschertner a zobrazuje sv. Jána Boska. Na severnej strane, v tesnej blízkosti baziliky, stojí malá trojhranná kaplnka z prelomu 16. a 17. storočia. Skromne sa túli k silnému telu chrámu, akoby chcela by bližšie k Piete, ktorú dlhé roky ukrývala. Práve k nej sa viaže legenda, ktorá hovorí o pôvode pútnického miesta i sochy Sedembolestnej. Imrich Czobor, zástupca uhorského palatína a vlastník šaštínskej pevnosti, bol prchkej povahy. Svojej nábožnej manželke Angelike Bakičovej pripravil nejednu trpkú chvíľu. Aj v ten deň, ke sa viezli kočom záhorskou rovinou, sa pre čosi nepohodli. Imrich, rozpálený hádkou, sa neovládol, vysotil manželku z koča a hnal kone ďalej. So slzami v očiach si Angelika kľakla na zem a vrúcne sa modlila za obrátenie svojho manžela. Odrazu sa jej zdalo, že pred ňou stojí Sedembolestná so súcitom v tvári. Nešťastná žena sa ešte vrúcnejšie modlila a sľúbila, že ak sa jej muž napraví, dá z neďalekého hruškového stromu vyhotoviť sošku Matky Božej a postaviť kaplnku. Na Angelikinu dušu sa zniesol pokoj a v nádeji sa pobrala domov. O chvíľu spozorovala koč, a keď sa priblížil, spoznala manžela. Imrich Czobor vystúpil z koča, pokorne ju poprosil o odpustenie a súhlasil so sľubom, ktorý dala manželka Matke Božej. V ten deň roku 1564 sa tu uskutočnil prvý zázrak – uzdravilo sa ľudské srdce. Socha Sedembolestnej Panny Márie onedlho skutočne stála na mieste, kde sa príhoda odohrala. Veriaci v čoraz väčšom počte nasledovali Imricha a Angeliku, ktorí sem prichádzali s rodinou i so služobníctvom, pribúdalo aj zázračných uzdravení. Vtedy sa splnila druhá čas Angelikinho sľubu – pre sochu dali postaví trojbokú kaplnku, ktorá sa stala cieľom mnohých procesií. Ďalšia existencia pútnického miesta je už podložená historickými prameňmi. Dňa 18. októbra 1732 ostrihomský arcibiskup Imrich Esterházy potvrdil listinou verejné uctievanie sochy Sedembolestnej Panny Márie. Týmto dňom sa vlastne začali cirkevné dejiny Piety, ale na jej vyhlásenie za patrónku Slovenska museli naši veriaci čaka ešte takmer dvesto rokov. Stalo sa tak dňa 22. mája 1927, ke dekrét Svätého Otca Pia XI. Celebre apud Slovacham gentem (Slávna u slovenského národa stojí svätyňa) navždy vložil osud Slovenska do rúk Matky Božej.

„Slávna u slovenského národa stojí svätyňa v Šaštíne, na území Apoštolskej administratívy Trnavskej, ku cti Preblahoslavenej Panny Márie Bolestnej. Svätyňu túto už vyše dvesto rokov vyhľadávajú veriaci pre nespočetné milosti, ktorých sa im tu dostáva. S akou láskou a s akou zbožnosťou lipnú Slováci k Bohorodičke, ktorú vzývajú ako Sedembolestnú, vysvitá aj z toho, že všade sa k jej úcte stavali kostoly, že pápež Benedikt XIII. roku 1727 povolil úctu Sedembolestnej Panny Márie… Arcipastieri Slovenska pokorne prosili Sv. Otca, pápeža nášho Pia XI., aby dovolil katolíckym Slovákom v loretánskych litániách pridať zvláštne vzývanie ku cti Matky Sedembolestnej. Svätá Kongregácia obradov schvaľuje úmysel arcipastierov Slovenska a odporúčajúc ho na základe svojich splnomocnení daných Sv. Otcom… vyhovela ich žiadosti.“ K roku 1964 Svätý Otec Pavol VI. povýšil chrám v Šaštíne na baziliku menšiu (Basilica
Minor) a určil mu tak miesto vedľa bazilík v Lurdoch, Fatime alebo Čenstochovej, veriaci boli nadšení. Sedembolestná Panna Mária sa dočkala všeobecnej úcty a šaštínska národná púť, ktorá sa koná každý rok 15. septembra, získala ešte väčší význam.

Zdroj: Jozef Navarra,

 

Nové dimenzie, 3/2002

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *