Crescentino, Taliansko

Na troskách starého rímskeho palatia vznikla malá, ale veľmi pekná svätyňa Madonna del Palazzo. Je to asi 1,5 km od stredovekého zámku Verrua Savoia. Zázračnú sochu Panny Márie sem priniesol sv. Euzébius z Vercelli, biskup a mučeník, a daroval ju Placide, žene s cisárskou krvou, ktorú vyhnal Julián Apostata, pretože nechcela zradiť katolícku vieru a stať sa ariánkou. Sochu Panny Márie umiestila v jednej miestnosti paláce a čoskoro sa k nej začali schádzať miestni kresťania. Pretože socha bola uctievaná v paláci, dostala meno Madonna del Palazzo.
Neskôr bola umiestená v malej peknej kaplnke. Keď do kraje vtrhli barbarské hordy, zborili rímsku pevnosť, ale ušetrili sochu Panny Márie a jej kaplnku. Po celú dobu temných zmätkov strážili obyvatelia malú mariánsku svätyňu.
V roku 1525 po bitke Františka I. a Karla V., rímskeho cisára a španielskeho kráľa, vtrhli do kraja luteránski lancknechti, ktorí obsadili zámok vo Verrua Savoia a chceli kostolík a sochu Panny Márie zničiť a spáliť. Ale pri prvom pokuse o úder sekerou tento nástroj s veľkou ranou praskol. Vojaci zo strachu utiekli a socha zmizla.
Neďaleko kostolíka bol prameň pitné vody, ktorý ešte dnes poskytuje občerstvenie a potešenie okolitej krajine. Hluchonemé dievča, ktorá veľmi vrúcne milovala Pána, chodila k tomuto prameňu každý deň napájať svoje malé stádo. Raz náhle uzrela Paniu žiariacu ako slnko, ktorá ju pozdravila a s nekonečnou sladkostí jej nariadila: „Choď k farárovi a povedz, že v prameni, kam chodíš napájať svoje stádo, sa nachádza zázračná socha.“
Dievča náhle získala reč i sluch a bežala oznámiť posolstvo farári a obyvateľom Crescentina. S veľkou slávnosťou a za hojnej účasti ľudu bola socha vyzdvihnutá a umiestená na svoje staré miesto v kaplnke.
Chýr o malej svätyni rástla zo dňa na deň. Veľké zástupy prichádzali k nohám Matky Boží a riešili tu svoje spory a nesvornosti. Nápis na veľkom kameni dokumentuje, ako po troch storočiach sporov a bojov o územnú hranicu medzi Verruou a Crescentinem podali si susedia nakoniec ruky a natrvalo sa zmierili.
Pretože pútnikov stále pribúdalo, kostolík nestačil prijať všetkých prichádzajúcich. Obyvatelia teda rozhodli, že ho rozšíria, a postavili pritom pri kostolíku peknú zvonicu. Ale za niekoľko rokov bolo treba kostol znovu rozšíriť a v tom mu prekážala zvonica. Bolo im ľúto ju zboriť a vznikol nápad presunúť ju tak, ako stojí. Ale kto to dokáže?
Tým odvážnym bol miestny stavebný majster, veľmi skúsený murár Crescentino Serra, ktorý presun pripravil na 26. marca 1776. Serra istý si svojou prácou, aby rozptýlil všetky pochybnosti a strach divákov, nakázal svojmu dvanásťročnému synovi, aby šiel na zvonicu a slávnostne vyzváňal behom obdivuhodného transportu. A výsledok úplne splnil očakávania. Zvonica, poslušná všetkých pokynov, posúvala sa krôčik za krôčikom na svoje nové stanovište na základoch asi 3,5 m od pôvodného miesta.
Keď sa to dozvedel Viktor Amedeo II., zveril Serrovi úlohu premiestniť starú vežu vo Via Dora Grossa v Turíne. Z rôznych dôvodov však k uskutočneniu už nedošlo.