Obrátenie Gorana Čurkoviča

Milí priatelia,  minule sme uverejnili program „turné“ na Slovensku  –  44 ročného  Chorváta Gorana Čurkoviča zo Splitu, bývalého narkomana. Tieto prednášky sa stretli s veľkým záujmom veriacich. Život Gorana nepotrebuje žiadne komentáre. Ponúkame Vám jeho svedectvo, ktoré ukazuje nielen hlboké ľudské pády, ale najmä milosť a Božiu lásku ku každému jednému z nás, a práve ku tým, ktorí túto lásku potrebujú najviac…  Nechajme ale hovoriť Gorana:

Narodil som sa v kresťanskej rodine. Ale v našej rodine nebolo živej viery. Môj otec sa chválil tým, že nebol komunista, ale nikdy nešiel do kostola. Rodičia mi od malička hovorili, že musím chodiť do kostola a na náboženstvo. No ja som vždy hľadal príklad u svojich rodičov, a hovoril som im:  „Keď nechodíte vy, prečo by som mal chodiť ja!“

Bol som pokrstený , na sv. prijímaní, na birmovke, ale všetko sa točilo okolo jedla a pitia, a okolo darov. A tak ja som bol od malička veľmi viazaný na materiálny dary. Spomínam si, že keď prišli príbuzní, pozeral som, čo majú v rukách, či majú pre mňa dary, peniaze. A od malička ma vychovávala televízia a ulica.

V našej rodine sa udiali tragédie. Mal som sestru, ktorá keď mala 4 roky, spadla z 5 poschodia a zahynula. Brat, keď mal rok, dostal meningitídu a zostal hluchonemým. Moja matka mala odvtedy depresie, bola smutná, plakala, a neskôr začala piť. Môj otec bol námorník a neustále bol preč z domu. Mne to v podstate veľmi vyhovovalo, pretože v dome nebolo pevnej ruky. Nemal som vôľu pozerať sa doma na matku, takú aká bola. A tak som využíval som každú možnosť na odchod z domu. Od malička som hľadal slobodu.

Ale hľadajúc slobodu, stal som sa nakoniec otrokom najhorších vecí, aké existujú. Od malička som sa priatelil so staršími, ale títo starší priatelia boli vždy problematickí.  Pre mňa  však práve preto boli mužmi. V tomto ma veľmi ovplyvnila TV. Ja som si vzal za príklad herca De Nira, neustále potetovaného a vo väzeniach. Myslel som, že takto má muž vyzerať. Ale mal som s tým problém, pretože v hĺbke duše som sa takým necítil. Vo svojich 11 rokoch som začal fajčiť a piť. Nie preto, aby sa mi to páčilo. No keď som si vypil, tak som robil veci, ktoré by som normálne nerobil. Utiekol som do druhého mesta, tam som vykradol trafiku. Chytili ma a zatvorili. Otec úmyselne nechcel pre mňa prísť, pretože si myslel, že sa ponaučím. Ale mne to vôbec nepomohlo. Keď som mal 13 rokov, zomrela mi matka.

Bol som uzatvorený, a svoje pocity som nikdy neukazoval. Bolo to vlastne kvôli mojej predstave o mužoch, aby som neukázal slabosť. Smrť matky bola pre mňa šokom. Myslel som si, že ona bude žiť večne. A vtedy som povedal, že sa zabijem. Po 8 mesiacoch sa môj otec oženil.  A od toho dňa sa vo mne začala rodiť nenávisť voči otcovi, a voči tej žene, ktorá nahradila moju matku. Nenávisť voči bratovi, ktorý bol hluchonemý a žil si vo svojom svete. Môj otec je váženou osobou, a jeho detstvo bolo ťažké. Ja som ale nemal vzťah k otcovi. Tak som sa nikdy s ním nerozprával. Pamätám sa, že keď som prišiel domov zo školy s nejakým problémom, chcel som sa veľakrát rozprávať, a on mi povedal :„Nechaj ma, aké ty môžeš mať problémy? Choď do školy a uč sa. Problémy budeš mať, keď sa oženíš a budeš mať svoje deti .“   A tak som radu a pomoc hľadal na ulici. Na výročie matkinej smrti som došiel domov s pištoľou, ktorú som si požičal od priateľa,  a chcel som sa porozprávať s otcom. On sa otočil, dal mi facku, a povedal: „O čom mi chceš hovoriť, choď sa ty – hovno jedno –  učiť do izby.“

Ja som šiel do izby, vytiahol som pištoľ, otočil ju proti hlave a vystrelil. Padol som na zem. Zrazu sa otvorili dvere, prišli susedia a odviezli ma do nemocnice. Operovali ma, a keď som sa zobudil, bola pri mne moja druhá matka a povedala, že všetko je v poriadku. Po nejakých 10 dňoch som vyšiel z nemocnice. Bol som  nahnevaný na seba, že sa mi nepodarilo zabiť. Môj otec mi povedal, že guľku mi z hlavy vytiahli. Ale o pár mesiacov som bol v jednej kaviarni, kde mi rozbili hlavu  a v nemocnici zistili, že v hlave mám stále tú guľku. To bol ďalší dôvod na nenávisť voči mojej rodine.

  Môj život šiel ďalej – na tabletkách a alkohole. Bral som ich stále viac a viac. Až mi to nestačilo. Bolo nás 6 priateľov. Stali sme sa agresívnymi, a preto sme to chceli zmeniť. Naši starší priatelia nám radili trávu a hašiš. My sme vedeli, že sú to drogy – ale tí nám radili, aby sme sa nebáli, že veď marihuana je bylinka, že keď ju fajčíme, lepšie myslíme, lepšie sa učíme, a nie je od nej závislosť. Mali sme strach, ale povedali sme si –  nič sa nestane. Zapálili sme si teda „trávu.“

Presviedčali sme sa, akí sme silní a ako sa ovládame. Po 10 dňoch sme si zapálili opäť. Potom sme začali fajčiť každý deň. Už sme nefajčili cigarety, ale len „trávu“ –  a pili alkohol. Domov som prichádzal prefajčený a napitý. Keď otec nebol doma, moja druhá matka sa mi bála niečo povedať, a tak som mal voľné ruky. Keď bol doma otec, utekal som z domu.

Alebo som sa zatvoril doma a počúval som hudbu. Otec však určite zatváral aj oči, aby si nemusel priznať nejaké chyby. Keď susedia prišli a hovorili, že Goran sa priatelí s čudnými ľuďmi, otec sa vyhováral na moju pubertu. Problémy sa mi začali pomiešaním tabletiek hašiša, kokaínu, trávy.  Počul som nejaké hlasy. Chodil som sám po lesoch. Mal som strach, depresie, že sa to ani nedá opísať, mal som pocit, že  ma chcú zabiť. Pociťoval som nenávisť ľudí voči mne. To ma  privádzalo do šialenstva. Od trávy a hašiša ma chytila depresia, aká sa nedá ani opísať.  Nevedel som ako z toho vyjsť. Nemohol som to zanechať, nemal som na to vôľu. Otec veľmi nenávidel narkomanov. Opäť som hľadal pomoc a radu u starších. Hovorili mi: „Odstav všetko a vezmi si heroín, s tým vyriešiš všetky svoje problémy.“   Ale ja som vedel, čo je to heroín. Mal som strach. Ale oveľa väčší strach som sa z toho, v akom stave som bol. A tak som si povedal, že to skúsim….

 Na začiatku som ani nevedel, ako sa to pripravuje. Naša skupina priateľov boli v pivnici. Tí starší to pripravili a ja som každý ich pohyb sledoval. Dali to do injekcie.

Prišiel na mňa strach. Ja som mal vždy averziu z ihly. Keď som to bral prvýkrát, otočil som hlavu. A ten chlapec, ktorý mi prvýkrát vstrekol heroín, mal ruku ako zdravotná sestra. A tak som po nejakej tej sekunde pocítil eufóriu. A povedal som si – toto je ono, to je môj život. Všetky strachy a komplexy zmizli, a cítil som sa slobodný, slobodný v tom pravom zmysle. Na druhý deň som hneď prišiel k peniazom a šiel  som si kúpiť heroín. Nechcel som sa deliť tak som si to šiel urobiť sám. Chcel som si to pichnúť, ale nevedel som to, tak som si dopichal celú ruku. Napokon sa mi to podarilo. Od toho okamihu som 12 rokov neopustil heroín. Na začiatku to bolo dobré. Ale problém bol v tom, že nikto mi nepovedal, čo ma čaká neskôr. Na začiatku stačí málo peňazí a málo heroínu, a pocity sú výborné. Ale ako šiel čas, boo treba viac  a viac peňazí, viac a viac heroínu, a eufória bola stále menšia a menšia, a kríza väčšia a väčšia. Už nestačilo vykrádať predajne. Najprv som začal kradnúť doma zlato, taniere a ostatné. Potom som začal vykrádať autá, byty, reštaurácie. Bolo normálne, že otec to už zbadal, matka mu to povedala. Otec zanechal prácu a zostal doma. Ja som však už bol veľký, a on ma už nemohol vychovávať. Odišiel na políciu a hľadal pomoc. Tam mu radili: „Marko, prehľadal mu izbu, oblečenie, choď do pivnice a hľadaj.“ Ja som bol veľmi opatrný,  jedného dňa ale našli injekciu. Otec mi povedal:  „Pozri sa, si v problémoch pozri, sadneme si a porozprávame.“ Ja som mu ale povedal “Počúvaj starý, ja sa nemám o čom s tebou rozprávať, pretože keď som sa ja chcel s tebou rozprávať, ty si nemal čas.  Ty si pekne ži svoj život a a ja si budem žiť svoj. A nechaj ma na pokoji.“

Keby tak Boh dal, aby som sa v ten deň s ním porozprával! Bol v panike, a nevedel čo so mnou. A šiel na políciu. Mali sme tam príbuzného, ktorý pracoval na drogovom oddelení. Zahrali na mňa takú hru, že mi v izbe našli drogy, aby mali príležitosť ma zatvoriť. Zatvorili ma na dva mesiace. A opäť sa opakovala tá príhoda, že sa „ponaučím“. Bol som dva mesiace vo väzení, ale vyšiel som ešte „múdrejší“, než som tam  prišiel. Vedel som, aké kazetové magnetofóny mám kradnúť, kto dá viac peňazí za zlato, všetko sa točilo okolo kriminálnikov. Otcovi niekto poradil, aby ma dal na psychiatriu. Šiel som na psychiatriu, kde som bol asi 1 a pol mesiaca. Mne tam bolo dobre. V Splite je psychiatria v nemocnici na prízemí – chodili za mnou priatelia, a nosili mi drogy –  aj alkohol a tabletky. Bol som taký úspešný klamár, že som presvedči lekárov, že môj otec potrebuje psychiatrickú pomoc, a nie ja. A tak som odtiaľ vyšiel ešte horší, než som tam prišiel.  A opäť otcovi niekto poradil, že ja potrebujem prácu, a že keď budem 8 hodín pracovať, nebudem mať čas na hlúposti. Otec na napokon zamestnal vo  svojej fabrike.

Zamesnával ma v jednom skladisku, kde sa skladovali súčiastky pre lode. Upozornil svojich priateľov a vysvetlil im, v akých som problémoch. Privítali ma preto s otvoreným náručím a  s entuziazmom, že mi pomôžu. Ale aj to sa ukázalo ako jedna z najväčších chýb.  Pretože ja som ku koncu vykradol polovicu podniku, popožičiaval som si veľa peňazí, a nič som nikomu nevrátil. V jeden deň som na šéfa vytiahol nôž,  a tak ma nakoniec vyhodili, s tým, že mi niet pomoci, a že som blázon. Môj otec už bol v koncoch, a nevedel čo robiť. V jeden deň som prišiel v kríze a napitý domov. Tisíci krát som od neho pýtal peniaze, ale on mal toho všetkého už nad hlavu a udrel ma päsťou. Ja som v kuchyni vzal nôž, a bodol som ho. Nastala panika, prišla polícia a mňa opäť vzali zatvorili. Otca som veľmi nebodol, ale to gesto už hovorilo o mne všetko. Tie moje paranoje a depresie  – to sa stalo stonásobne horším. Dostal som aj epilepsiu,  každú chvíľu som padal a hlavu si rozbíjal o asfalt.

Keď ma pustili z väzenia , chcel som sa vrátiť domov. Mne pripadalo normálne, že som otca bodol nožom, pretože podľa mňa bol on vinný. Veď mi nedal peniaze! Ale keď som prišiel k dverám,  a búchal som rukami nohami, ale nikto mi neotváral. Spoza dverí som zrazu počul hlas. A môj otec mi takto povedal: „Počúvaj, synu môj. Máš roky, ale rozumu nemáš. Máš právo ničiť svoj život, ale nemáš právo ničiť nás. Medzi priateľmi a rodinou si si vybral priateľov. Máš svojich priateľov, pekne si s nimi ži, a jedného dňa, keď sa rozhodneš byť človekom a keď sa rozhodneš liečiť, príď a ako rodina ti pomôžeme.“ Všetka tá nenávisť, ktorú som mal voči nim, oveľa viac narástla. Pretože ja som celý život obviňoval niekoho druhého. Brata, otca, druhú matku, obviňoval som komunizmus. Vždy som vlastne hľadal niekoho, na koho by som zvalil vinu. Ja jediný som podľa seba bol „dobrý“. Deväť  rokov som spával na ulici ako bezdomovec.

Tá ulica ma úplne zničila . Už viac nebolo polievky, postele, ani sprchy, a tak, ako som kradol predtým, teraz som musel kradnúť dvojnásobne.  Pretože o všetky peniaze, ktoré som získal, som sa musel s niekým deliť, u koho som prespával. My všetci vieme, že na ulici niet priateľov. Pretože všetko je to o záujmoch. Taký som bol aj ja. Myslel som si, že na tomto svete niet dobrých ľudí. A ja som sa tak voči nim aj správal. Už som sa nestaral o to, či prepadnem nejakú babičku, ukradnem jej peňaženku, alebo vykradnem nejaký byt, alebo auto. Jednoducho som stratil aj tú malú úctu, ktorú som mal voči druhým, aj voči sebe samému. Už som sa viac nestaral o čo, čo si kto myslí. Jednoducho som bol na úplnom dne. Veľakrát som prichádzal do situácie, kedy ma nemohlo nič upokojiť. Jediné, čo ma mohlo upokojiť, bola moja krv.  A tak som bral žiletky, fľaše a rezal som sa po tvári, po rukách, a vtedy, keď som bol celý krvavý, to mi dodávalo akýsi duševný pokoj. Každú chvíľu som sa dostával do väzenia. Po tých nespočetných razoch ma raz pridelili jednému väzenskému neuropsychiatrovi.  A on mi napísal diagnózu – „schizofrenik“. A tak ma už viac neposielali do väzenia. Vtedy som zodpovedal za 27 trestných činov,, a poslali ma do blázinca.  Dali mi dva roky. Nevedel som, kam idem. Keď ma prevážali zo splitského väzenia do toho blázinca,  a keď som videl, akí sú tam ľudia, tak ma pochytil strach. Hneď mi dali terapiu, a po nejakom mesiaci som si povedal, že musím odtiaľ utiecť. Pretože tam 90 % pacientov boli zabijaci. Ľudia s 3 – 4 vraždami na svojom konte  a všetci boli psychicky chorí…

 Pri najbližšej príležitosti som ukradol od  jedného z nich peniaze, a podarilo sa mi utiecť. Dostal som sa do Splitu. To bolo sa vojny. Ja som si vždy myslel, že som chytrejší ako tí ostatní. Myslel som, že budem trocha drogovať, a že nastúpim do vojny. A keď Chorvátsko zvíťazí, staneme sa republikou, zmenia sa zákony a ja budem slobodný. Tak či tak zomriem, či od heroínu alebo od guľky – myslel som si… Ale nič nedopadlo tak, ako som si plánoval. Nejakých 10 dní som drogoval, potom som prišiel k vojsku, aby som sa prihlásil, ale keď videli ako vyzerám, začali sa smiať. Povedali mi: „Ty nemôžeš ani chodiť, ako chceš nosiť pušku?“ Mal som vtedy 50 kíl. Keďže môj plán padol, pokračoval som v drogách.

Onedlho ma chytila polícia a vrátili ma nazad do blázinca. Z toho som mal veľký strach, pretože ten človek, ktorému som ukradol peniaze, bol štvornásobným vrahom.  A to so sekerou. Tam sa diali vraždy. Tí ľudia sú tam ale na celý život. A tam niet viac procesov a súdov. Natlačia ich injekciami a dajú do kazajok – a to je všetko. A ja som mal strach, že aj mňa zabijú. Odviedli ma hore. Doktori a hlavní dozorcovia ma dobre zbili,  potom mi dali kazajku, dali ma na posteľ  a priviazali o posteľ aj nohy. Čo bolo najhoršie zo všetkého, dali na ma izbu s tým človekom, ktorého som okradol. Sedel na svojej posteli, fajčil cigarety a pozeral mi do očí. Ja som bol priviazaný, nič som nemohol. Psychicky ma zabíjalo to, že po celý ten čas neprehovoril ani slovo. A zakaždým, keď sa zodvihol, som sa počural od strachu. To trvalo 5 – 6 dní. Na konci prehovoril. Hrešil na moju matku a na všetko, čo sa dá, a potom povedal: Počúvaj, ty jedno hovno, ty vieš, kto som a čo som, a čo som urobil a čo môžem urobiť. Ty si mal odvahu vziať mi peniaze. Ja doteraz rozmýšľam o tom, či ťa zadusím ako zajaca alebo nie. Ale keď tak rozmýšľam, že si mal odvahu vziať mi peniaze, všetka česť. A dal mi do úst cigaretu. Všetky strachy sa pominuli, a ja som bol úplne iná osoba. Po nejakom čase mi odviazali nohy, aby som sa mohol prechádzať po tej cele, ale 3 mesiace som bol v kazajke. Ale vždy sa niekto nado mnou zmiloval a kŕmil ma, v takej kolegiálnosti. Ale bola tam hrozná situácia, bola vojna a nebolo liekov. Neviem presne, ale 70%  z nás  sme mali epilepsiu, a z toho strachu, keď padali bomby, sme padali na zem. Ja som sa zaprisahal, že keď sa mi odtiaľ podarí dostať, nikdy viac nevezmem drogy, ani alkohol. Pretože mi povedali, že ak urobím ešte jeden priestupok, vrátia ma do toho blázinca a už sa odtiaľ nikdy nedostanem. Predĺžili mi pobyt kvôli úteku o pol roka. Prišiel deň, kedy bolo treba vyjsť. Noc predtým, než som opustil blázinec, vytiahol som žiletky, a dorezal som si žily. Dodnes neviem, prečo som to urobil, pretože na druhý deň som mal byť slobodný. Sadol so si na autobus do Záhrebu – 1,5 hodiny cesty.  Tam som šiel do lekárne, vzal som dve krabičky liekov na schizofréniu, zapil som 10 tabletiek dvomi litrami vína, sadol som si na autobus do Splitu, a prvé dvere, na ktoré som zaklopal, boli dvere dílera. Kúpil som heroín a opäť som začal drogovať.  Bol som nikto a nič. Toľko o mojom charaktere.  Padol som ešte oveľa hlbšie ako predtým. Mal som 50 kíl, nemal som viac silu ani kradnúť. Všetko už bolo o žobraní, sem – tam som niekoho oklamal.  Keďže som nemal silu, veľa ľudí ma bilo. Spomínal si, keď som takto sedel, bol som sám, a keď normálni ľudia šli okolo, kopali do mňa, pľuvali na mňa a hovorili, že ma treba zabiť. Vyháňali ma, pretože pohoršujem ich deti, jednoducho som bol sám, bez priateľov, bez záujmov. Aj keď som prišiel s peniazmi, nikto so mnou nechcel byť, pretože som vyzeral skutočne hrozne. Už ani neviem, koľkorát som sa pokúšal zabiť. Cez heroín, tabletky, rezanie žíl. Na dva tri dni som upadal do bezvedomia, a vždy nejaké dobrá duša našla a zaviedla ma do nemocnice, alebo som sa prebudil sám. Nemal som ani potuchy,  kde by som hľadal pomoc, pretože ma všetci odhodili. Spával som na ulici, no v skutočnosti som stratil spánok  a nemohol som ani jesť, chorý, sám, unavený zo všetkého.

A tak som jedného dňa ležal na kúsku kartóna v jednom starom opustenom dome, a pozeral som na nebo cez rozbité okno. Bola už druhý mesiac zima, a v trom okamihu som začal rozmýšľať. A došiel som k tomu,  že nikto nie je vinný, ale že ja som vinný za všetko, čo sa mi v živote stalo.  Začal som rozmýšľať o otcovi, bratovi, sestre, druhej matke, a začal som plakať. A vtedy som sa začal modliť. Ja, ktorý som vykrádal kostoly,  ktorý som nadával na Boha, na Máriu, a nevedel som ani, ako sa vlastne modliť. No niečo mi zostalo z toho, keď som pred birmovkou chodil krátky čas na náboženstvo.  Zdravas Mária, Otče náš, a miešal som to dokopy. Ale modlil som  sa do srdcom. Pokoril som sa, plakal a hovoril:  „Panna Mária moja, prosím Ťa, pomôž mi! Alebo ma vezmi k sebe hore, alebo  mi podaj ruku, aby som zmenil tento biedny život.“ Nikto nie je vinný, iba ja. Celú noc som plakal a modlil sa.

Dva tri dni potom som sedel v jednom parku. Bolo ráno o pol ôsmej. Bola zima. A zrazu vidím jednu ženu, ako ide oproti mne. Mňa hneď chytil strach, že príde ku mne – a ja neviem čo som zase vyviedol, ale ona došla ku mne  a hovorí mi: „Dobré ráno, chlapče…“ Ja na ňu pozerám a tiež hovorím:  „dobré ráno“. A ona hovorí:  „Počúvaj, mám jeden problém – môžeš mi pomôcť?“ A ja hovorím: „Ale čo stará, aké problémy , ja neviem čo so sebou a so svojimi problémamy! Choď preč….“ Ale ona hovorí:„Nie nie, ja hľadám jedného chlapca, volajú ho Čuke.“   Ona hľadala mňa. Nevedel som čo urobiť. Ak poviem, že so to ja, možno som vykradol jej byt, možno som predal drogu jej synovi, nevedel som. Ale moja zvedavosť ma premohla a povedal som: „To som ja – Čuke.“ A ona začala plakať. A ja som si hovoril: Ona je hlúpa. Nikto kvôli mne neplače a tu žena, ktorá ma nikdy nevidela, tu plače. A ona vzala za ruku a začala mi rozprávať svoj príbeh.  Je matkou jedného závislého, ktorý je o 10 roko mladší odo mňa. Ja som ho stretol pár krát. Raz sme spolu kúpili drogu, raz so mu pomohol od polície. Skončil vo väzení. Keď jeho matka chodila za ním, on si zakaždým našiel chvíľu, aby hovoril o mne. On – narkoman. A narkomani sú veľkí egoisti. A nikdy sme neboli ani priatelia. Tá žena sa rozhodla mi pomôcť. Vybavila mi všetky doklady, odviedla ma na autobusovú stanicu, kúpila mi lístok do Medžugoria a povedala:  „Tu máš lístok, odíď do Medžugoria, tam je Gospa, Ona ti pomôže.“

A ja som pred dvomi  týždňami prosil Pannu Máriu, aby mi podala ruku. Ešte mi povedala, že  – „tam je jedna komunita, choď tam. Tí chlapci majú taký istý problém ako aj ty, a budeš dobrý.“ A ja nič nevediac, som sadol na autobus a odišiel do Medžugoria. Keď som prišiel pred bránu, chlapci, ktorí boli už v komunite –  keď ma videli, ako vyzerám – tak ma hneď prijali. Bez rozhovoru, bez pracovných dní. Ja som ani nevedel, kam idem, pretože som o nich nič nevedel. Na ďalší deň, keď som sa prebudil, mal som  zo všetkého krízu. Ale od toho dňa som vlastne ani raz nemal epileptický záchvat. Ale strach som mal z niečoho nepoznaného. Ja som si myslel, že môj jediný problém v živote je heroín. Myslel som si, že keď mesiac nebudem brať heroín, že bude normálny. Nevedel som, koľko problémov nosím zo sebou. Všetok ten smrad, ktorý sa za tie roky vo mne naukladal, bolo treba oprať.  Jednoducho človek sa musí hodiť na kolená, potrebuje sa pokoriť, a potom začať  budovať – nový charakter, aby sa mohol stať novým človekom. Komunita tak ako ju nazývame, je škola života. Pretože ťa učí pracovať a žiť, poctivo učiť sa modliť, ako sa treba správať voči druhým, ako treba pracovať, ako byť zodpovedný, ako úsmev voči druhému nič nestojí, ako treba žiť život. Pretože život je veľmi jednoduchý a krásny, len ja som ho žiť nevedel, a sám som si ho komplikoval. Dnes ďakujem sestre Elvíre, ďakujem chlapcom, ktorí ma vtedy prijali, ktorí mali so mnou trpezlivosť, ktorí ma každým  dňom privádzali na správnu cestu, ktorí mi od začiatku hovorili: „Goran  – ty sa potrebuješ zmeniť – zmeň sa!“   Ako prešiel čas, a cez modlitbu som každý deň viac a viac otváral srdce. Zamyslite sa nad tým. Byť v jednej komunite bez televízie, bez rádia, bez cigariet, bez žien, bez informácií, jednoducho izolovaný od všetkého. Ale videl som tých starších chlapcoch príklad  – dobrý príklad. Pretože ja som v tejto komunite pocítil, čo je to sloboda. Pretože som videl, ako sa správajú, ako pracujú, ako nemajú strach sa pokoriť,  a to mi dávalo silu. Keď to môžu oni, prečo by som to nemohol ja? Ale po nejakom čase sa vo mne začala prejavovať žiarlivosť. Pretože k tým chlapcom  v komunite prichádzala na návštevu rodina, a ja som chcel, aby aj ku mne niekto prišiel. Ale ja som si bol istý, že naši nevedia, že som tu, a aj keby to vedeli, nebudú sa o to zaujímať. Tak som hľadal možnosť, ako sa spojiť so svojím otcom – pretože sa vo mne prebudilo svedomie. Ja som sa chcel ospravedlniť za to všetko. Myslel som si, že napíšem list.  Ale tí starší chlapci ma odhovárali. Aký list, koľko si tých listov napísal z väzenia? Mŕtve slová… Ale ty keď sa chceš zmieriť so svojou rodinou, ty musíš urobiť nejakú obetu.  Musíš sa zodvihnúť,  o druhej ráno, ísť do kaplnky, kľaknúť a modliť sa,  a veriť. V komunite sa pracuje  12 hodín denne. A sú to veľmi ťažké práce.  A jediné, po čom túžiš,  je spánok. Zodvihnúť sa o druhej v noci, to  je skutočne  obeta. Ale ja som mal skutočnú túžbu sa zmieriť s rodičmi, tak som sa zodvihol a šiel som. Kľačal som a modlil sa, ale neveril som. Bol som presvedčený, že skôr zomriem, ako by sa mal môj otec so mnou zmieriť. A opäť po nejakom krátkom čase jeden chlapec prišiel, aby som prišiel do jedálne, že sú tam nejakí ľudia, ktorým by som mal niečo povedať o komunite. Povedal som dobre, nemám s tým problém. Prišiel som tam, otvoril som dvere, a prvá hlavu, ktorú vidím – patrila môjmu otcovi. To bol pre mňa najťažší okamih v živote. Ja som nemal odvahu pozrieť sa mu do očí. Pozeral som do zeme, vo mne sa miešali emócie. Hanbil som sa. Otec videl, že mi je ťažko, prišiel ku mne a podal mi ruku.  Potom som ja jemu poda ruku. Začali sme plakať. Nič sme nehovorili. Po nejakom čase, keď odchádzal, som bol prvýkrát voči nemu úprimný. Povedal som mu: „Či sa mi to podarí alebo nie, neviem. Ty všetko čo môžeš urobiť – choď domov a zo svojou ženou sa za mňa modli.“A on hovorí: “Syn môj, my sa už dlhý čas za teba  modlíme. Bohu vďaka!“

Mňa potom preložili do Talianska, a prišiel deň, kedy som bol pripravený začať nový život. Ja som vošiel do komunity s tým, že tam zostanem nejaké 2 – 3 mesiace. Pretože som si myslel, že to stačí na oslobodenie sa od heroínu. Ale zostal som skoro 4 roky. Nechcel som sa vracať do Splitu, ale rozhodol som sa žiť v Medžugorí. Pretože ja to tak pociťujem, že som sa vlastne v Medžugorí narodil.  Nikoho som nepoznal a prosil som františkánov, aby mi dali nejakú prácu. Prvá práca, ktorú som dostal – od pátra Slávka – bolo čistenie verejných záchodov. Keby mi niekto povedal, v tom čase, keď som drogoval, aby som šiel čistiť verejné záchody, ja by som ho zabil. Pretože som bol „niekto a niečo“.  Ale teraz nikto nebol šťastnejší odo mňa – pretože som mal prácu.

Bolo to veľmi únavné – vstával som o piatej a zatváral som o desiatej večer a bol som sám. Nakoniec som skončil na farskom úrade, kde som prijímal peniaze za sv. omše. Ešte keď som pracoval na verejných záchodoch, mal som veľkú túžbu nájsť si dievča. Vedel som, že nevyzerám nejako dobre. Mal som tri zuby, žiadne vlasy, guľka v hlave, dorezaný a potetovaný, a s tou svojou minulosťou neviem kto by ma chcel. Ale ja som sa naučil veriť Bohu. Modlil som sa, aby mi našiel ženu, s ktorou by som sa mohol dožiť staroby. Tak, ako som pracoval na tom WC, tam je také okienko, a tak ja som cez to okienko pozeral po dievčatách. Jedného dňa mi zahralo srdce. Videl som jedno dievča, a povedal som si: „To je ona!“   Bol som si istý že to dievča je pre mňa. Chodila každý deň na sv. omšu, a ja som ju ukazoval svojim priateľom a hovoril: Pozrite sa, to je ona. Ale priatelia sa mi smiali a hovorili mi : „Pozri sa na seba a pozri sa na ňu. Určite je od teba mladšia aspoň o 10 rokov, a pozri sa, aká je pekná. Si ty normálny?“   Ale ja som bol neúnavný. Zistil som, že je z Čiech, a žije v Medžugorí v jednej rodine, a že pomáha upratovať a variť, aby mohla žiť v Medžugorí. Ja som sa veľmi skoro stal priateľom tej rodiny. Mal som jedno staré auto, ktoré som kúpil, a tak som tam prichádzal s kvetmi, bonboniérami, a ona zakaždým čo ma videla, sa div od strachu nerozplakala. Jeden raz som ju viezol z toho domu, kde bývala, do kostola a povedal som jej: „Počúvaj, ja som vyšiel z komunity hľadám dievča, s ktorým by som sa mohol oženiť.“ A sa na mňa pozrela a hovorí: „Ja sa budem za teba modliť.“ A ja si tak v duchu hovorím:  „Čo  modliť sa, veď  to si ty!“ Osem mesiacov som okolo nej obiehal ako pes.  Ona mi 100 krát povedala: „Nechaj ma si trápny, odíď preč!“   Ale ja som bol neúnavný. Jedného dňa mi povedala: „Dobre, ideme to skúsiť.“ Ale dala mi hneď také poznanie. Všetko to čo môžem urobiť, je chytiť ju za ruku. Žiadne bozky, a už vôbec nie sex. A ja som si povedal – žiadny problém. Čím všetkým som už prešiel, ja vydržím aj bez toho. A tak sme chodili spolu 15 mesiacov. A potom sme sa  3. júna v roku 2000 vzali. Stále som rozmýšľal,  čo sa stalo, keď ona povedala dobre, tak to skúsime. Moja žena sa každý deň modlí 3 ružence, každý deň chodí na sv. omšu, dva razy do týždňa na adoráciu. A ona mi dala odpoveď, prečo pristala na to, že bude so mnou. Keď sa rozhodovala, odišla na Križevac a modlila sa. Videla jednu slovenskú skupinu a jedného kňaza. Pýtala sa ho: „Otče, mohli by ste mi požičať Bibliu?“     A Katarína – tak sa volá  – povedala, že potrebuje od Boha dostať jednu odpoveď. Pomodlila sa  otvorila Bibliu, a oči jej padli na stať, ktorú si nevyberala. Bolo tam napísané“ „Neboj sa,  ničoho, ja som s tebou, zostaň kde si, toto je tvoja cesta.“A to bola odpoveď  na jej otázku. Dnes máme tri deti. Luciu, ktorá má 5 rokov, máme 2,5 ročného Luku a Annu, ktorá má 5 mesiacov.

Všetky moje túžby a sny sa uskutočnili. A nielen to. Ja som mal 15 rokov hepatitídu, pred rokom som si šiel dať urobiť vyšetrenia.  Doktor mi povedal: „ Ty nemáš žiadne problémy! Tvoja pečeň je zdravá ako u kojenca.“ Nemám ani schizofréniu, ani epilepsiu, a keď sa ma  ľudia pýtajú:  „Goran, ako sa máš?“ Ja len  poviem: „Čím starší, tým zdravší.“   Skutočne  – iba vďaka Bohu a Matke Božej. Pretože keby nebolo ich, neviem, ako by som skončil.  Musím vám ešte povedať, o mojej druhej matke, ktorú som najviac na svete nenávidel. Tých 9 rokov, kým som ja bol na ulici, ona každý mesiac šla na farský úrad a dala na sv. omšu za moje obrátenie. A na konci som sa obrátil. Ja som o tom nevedel, až keď  som vyšiel z komunity, som sa to dozvedel. Ona mi to nikdy nepovedala. Môj brat je ženatý, má dve veľké, normálne deti, a tak mi môj otec dnes hovorí: „Syn môj, nad naším domom sa nanovo usmialo slnko.“ Aký je vlastne v skutočnosti poučenie tohto svedectva? Droga nie je problém. Ani tabletky, Ani alkohol. Problémom sme my. Pretože my máme dve možnosti. Brať to alebo nebrať.  Žiť alebo nežiť poctivo. Klamať alebo hovoriť pravdu. Všetko je na nás. Ale keď človek upadne do závislosti na droge, som príklad, že z nej možno aj vyjsť.  V našej rodine modlitba zaujala prvé miesto. S ňou sa prebúdzame a s ňou usíname. Modlíme sa celý deň aj s našimi deťmi, a pravidelne chodíme na sv. omšu a na sv. spoveď. A preto nebojte, sa,  lebo Boh je s nami a skutočne sa stará o každého z nás. Chcem vám odovzdať to spoznanie,  akú hodnotu pred Bohom má každý jeden z nás.  Ja vám zo srdca ďakujem dúfam, že som nebol nudný. Zakončíme toto svedectvo Zdravasom…