„Vstanem a pôjdem k Otcovi“… ale s Mamou!

Z vôle Božej som už skoro štyri roky kňaz Ježiša Krista a druhý rok pôsobím ako správca farnosti neďaleko Senca. Napriek tomu, že vo svojom povolaní som veľmi blízko Pánu Bohu, denne som v kontakte s nadprirodzenom, predsa v posledných mesiacoch, ba rokoch som prežíval krízu osobného vzťahu k Bohu. Prejavovala sa najmä neschopnosťou osobnej modlitby, čo malo za následok veľmi povrchný duchovný život. Ten bol potom príčinou neplodnej pastorácie, poznačenej zbytočnými napätiami s veriacimi a v neposlednej rade aj príčinou mnohých osobných zlyhaní, ktoré celú krízu ešte viac prehĺbili. Našťastie milosť Božia a môj pud duchovnej sebazáchovy ma nútili stále hľadať riešenie. Chcel som žiť svoje kňazstvo a chcel som ho žiť naplno, aby som bol šťastný i užitočný pre Božie kráľovstvo. Stále som mal pred očami vzor kňaza, pri ktorom som vyrastal. A tak som robil, čo sa len dalo. Vyskúšal som všelijaké obnovy, duchovné cvičenia, dokonca púť do Sv. Zeme a pod.. Vždy ma to nachvíľku nakoplo, no po pár dňoch som bol zasa tam, kde aj predtým. Teoreticky mi bolo všetko jasné, rozumom som všetko chápal – kde je chyba a kde riešenie, no chýbalo mi čosi, čo by moju vôľu natoľko premohlo, že by nemala problém vytrvať v dobrom. Chýbala mi nová skúsenosť Božej lásky. Môj vzťah k Bohu bol len v rozume a nie v srdci. A tak, v tejto svojej bezmocnosti niečo so sebou spraviť, povedal som na jednej púti Matke Božej v Čenstochovej: „Mami, pozri, ja už ozaj neviem, čo mám robiť so sebou…“ a ako malé dieťa, ktoré nevie ako má poskladať hračku príde s plačom za mamou, tak som ja prišiel ku Nej a povedal: „..tu ma máš, tu máš moju biedu, moju nevytrvalosť v dobrom, moju neschopnosť zmeniť sa… rob s tým niečo!“ Od toho dňa sa veci v mojom živote pohli…
Nevyriešil sa síce môj vnútorný postoj, nezlepšil sa môj vzťah k modlitbe, nezbavil som sa svojich slabostí, neskončili problémy vo farnosti… ale začal som cez rôzne okolnosti veľmi silno vnímať pozvanie ísť do Medžugoria. Nikdy som tam nebol a mal som k tomu všetkému, čo sa tu deje, skôr rezervovaný postoj. No svedectvá ľudí, ktorí tu boli a ich životy sa zmenili, to bol argument, ktorému sa nedalo protirečiť. Boh mi začal posielať do cesty takýchto ľudí v hojnejšej miere, a tak som to zobral ako jasné pozvanie aj pre mňa. Nevedel som, či je to pravda, že sa tu Mária zjavuje, ale vedel som, že to miesto je sväté, že je premodlené, že je to miesto modlitby, pokánia a obrátenia; a to boli veci, ktoré som potreboval ako soľ. Akosi som cítil, že tu môžem nanovo zakúsiť Božiu lásku, že ísť sem znamená ísť späť k Otcovi. A tak, ako márnotratný syn, ktorý premárnil Otcovu lásku v ďalekej krajine, povedal som si: „Vstanem a pôjdem k Otcovi a poviem mu…“ Ako som vyriekol tie slová – „vstanem a pôjdem…“ bolo mi jasné, treba ísť inak ako doteraz; že nemám zasa, ako už toľkokrát predtým, „sadať“ do auta, autobusu či lietadla a odviezť sa na nejaké pútnické miesto, ale, že mám „vstať a ísť“, že ma Boh volá na pešiu púť. To ale znamenalo počkať na lepšie počasie, lebo bola ešte zima. Preto som sa rozhodol vyraziť po prvom piatku v mesiaci máj. Je to zároveň Máriin mesiac a tak som chcel prísť sem v týchto dňoch. Priznám sa, táto myšlienka sa mi od začiatku zapáčila, lebo som sa desil predstavy, že by som mal byť na jednom mieste tri – štyri týždne a aj preto, že mám rád pohyb a turistiku. U otca biskupa sa mi podarilo vybaviť tri týždne dovolenky. Aj to bolo pre mňa potvrdením, že Boh mi chce dopriať tento čas, lebo cez školský rok nechce dávať kňazom toľko dovolenky. Aj môj otec, ktorý je vážne chorý a žije so mnou na fare sa cítil v posledných týždňoch veľmi dobre, takže mi nič nestálo v ceste vyraziť.
Mal som teda cieľ – Medžugorie; mal som čas a mal som silnú túžbu ísť. To stačilo. Povedal som si, že idem zakúsiť Božiu lásku nanovo a tak som si so sebou nevzal nič, len nejaké oblečenie do batohu, spacák, malý stan, breviár, Nový zákon, ruženec a pas s celebretom (doklad o tom, že som kňaz, aby som mohol slúžiť sv. omše), nič viac, žiadne peniaze, žiadne bankomatové karty, žiadne mobily… ale silnú túžbu zažiť dobrodružstvo s Božou láskou cez jeho prozreteľnosť. A Pán sa skutočne staral o mňa, až dojemne… Keď som v ktorúsi nedeľu dostal chuť na slávnostný obed a vypýtal som si ako obyčajne kúsok chleba, dostal som ku nemu aj dva veľké rezne, alebo som mal chuť na kávu, ktosi na mňa zakričal, aby som sa zastavil a pozval ma na kávu. Pán otváral srdcia ľudí, ktorých som stretal a prosil ich o kúsok jedla, či teplého čaju… Zvlášť kňazi, ktorých som prosil o možnosť celebrovať u nich sv. omšu, ponúkli mi vždy ochotne aj strechu nad hlavou a teplé jedlo i sprchu a posteľ. Skutočne som bol dojatý, ako sa Pán o mňa stará. A ak boli niekedy aj také situácie, že ma neprijali, alebo aj tvrdo vyhodili, kúsok ďalej sa mi to vrátilo v hojnejšej miere.
Na cestu som si vyhradil 15 dní, aby som mal čas aj na pobyt tam a cestu späť. To ale znamenalo prejsť min. 50 km denne, lebo ma čakalo 750 km . Pešo sa dalo prejsť za deň tých 40 km a tak som niečo išiel aj stopom – vždy podľa toho, ako boli obsadené fary. Bolo to fyzicky dosť náročné – stále niečo bolelo – keď nie otlaky, tak kolená, keď nie jedna noha, tak druhá a keď nie nohy, tak plecia a krk od batohu; telo sa všemožne bránilo. Vítal som tú bolesť ako formu pokánia a ako obetu za všetky tie úmysly, ktoré som si so sebou niesol, alebo o ktoré ma iní prosili.
Počas dňa som sa veľa modlil; čo iné som aj mal robiť. Veď to som práve potreboval – dostať do svojho života modlitbu ako návyk, čosi ako dýchanie a tak, keď som už mal pomodlené všetky ružence i korunku k Božiemu milosrdenstvu a nevedel som, čo iné mám Bohu hovoriť, modlil som sa Ježišovu modlitbu, ako sa ju modlia naši východní bratia: „Ježišu Kriste, Syn Boží, buď milostivý mne hriešnemu.“ Dobre sa to dá zladiť s krokom i dychom a tak som v tomto rytme prešiel celé hodiny. Okrem modlitby som veľa uvažoval. Nad sebou, nad svojím vzťahom k Bohu, k ľuďom i k sebe. Obdivoval som Božiu prírodu i diela ľudského umu; sledoval som životy ľudí rozličných národov a kultúr, ktorými som prechádzal a porovnával s domovinou. Veľa vecí sa mi páčilo viac tu, no iné zasa máme u nás lepšie. Napr. tu varia lepšiu kávu, ale zasa u nás bol väčší poriadok, aj pri domoch, ale najmä popri cestách. Ako postranné zvodidlá lemovali cestu po oboch stranách haldy plechoviek od nápojov a plastové fľaše, ale našli sa aj všelijaké vrecká a papierové krabice… Ako som tak sledoval zloženie tejto „dekorácie“ ciest, všimol som si, že skutočne poväčšine išlo o obaly. Všelijako pekne vyzdobené, v lákavých farbách, neraz práve pod bilboardom, ktorý ich reklamoval, no prázdne a preto odhodené. Uvedomil som si, že človek, aj keď hľadí na vonkajšok, aj keď obal predáva, ako hovoria tvorcovia reklám, predsa len mu ide o obsah. Nikto si nekupuje napr. pivo kvôli plechovici. Ide mu o pivo, o obsah; ten potrebuje na svojej ceste. A tak je to aj v iných oblastiach života – ľudia túžia po obsahu, po kvalite, nie po obale. Ten odhadzujú. Potrebujú to, čo im zaženie hlad a smäd, potrebujú počuť pravdu, potrebujú zakúsiť lásku a nejde im ani tak o to, ako im to zabalíme, hoci aj to má svoj význam. No zdá sa mi, že neraz my kňazi, ale aj učitelia, rodičia a iní, čo vychovávajú, hľadáme viac pekné obaly, milé slová, aby sme my vyzneli dobre, ako pravdu samotnú. Niekedy až do takej miery, že sa stávame nevernými pravde a tak aj láske. Najčastejšie tým, že robíme kompromisy; kompromisy s pravdou. Tak som sa rozhodol, že až sa vrátim, budem ľuďom dávať to, po čom v hĺbke svojho srdca túžia – obsah – pravdu Božieho slova, bez zbytočných obalov, ktoré by ju len zahmlievali.
V takýchto a podobných myšlienkach mi cesta ubiehala pomerne rýchlo. V deň príchodu do Medžugoria mi Pán pripravil milé privítanie. Posledných 30 km pred cieľom sa moja trasa prekrývala s trasou Maratónu Pokoja, ktorý sa bežal z mesta Grude do Medžugorja. Ľudia vychádzali pred domy na ulicu, aby pozdravili súťažiacich, aby im ponúkli nejaký nápoj, či ovocie. Keďže ja som vyrazil ráno skôr a z mesta, ktoré bolo bližšie, prichádzal som prvý. Tak ma kdesi malý chlapec nahlas vítal ako víťaza. Do cieľa som teda prišiel presne na 15. deň, ako som to mal v pláne, a to so všetkou parádou – s potleskom i s policajnou ochranou. V hodine Božieho milosrdenstva som kľačal vo farskom kostole sv. Jakuba v Medžugorí a ďakoval Bohu, že vo svojom milosrdenstve mi dal milosť prísť sem.
Prišiel som sem, lebo ma Boh volal, ale čo tu mám robiť? Kde mám hľadať tie dary, po ktoré som si sem prišiel? Bol som zrazu v tom množstve pútnikov, čo chodili okolo mňa sám. Vedel som však, že tak ako doteraz, aj v tejto veci sa Pán o mňa postará. Nakoniec, ako by to bolo, keď som prišiel k Mame, aby mi niečo chýbalo? Mária ma sem predsa pozvala, aby som zakúsil Božiu a Jej lásku. A tak som Jej povedal: „Som tu a teraz sa staraj!“ A ona sa postarala. Poslala mi dobrých ľudí, ktorí sa ma ujali a dávali mi zakusovať Božiu lásku. Oni ma učili ako to tu chodí, ako tu žiť, ako sa modliť, ako sa otvárať Božej milosti. A tak týchto niekoľko dní, ktoré mi Pán doprial byť na tomto premodlenom a svätom mieste, snažím sa využívať na modlitbu a otvárať svoje srdce, aby sa ho Boh dotkol a uzdravil to, čo najviac treba. Viem, že keď sa vrátim späť domov, mnoho vecí bude ako predtým, ale verím, že v tom podstatnom to bude inak. Cez mojich nových priateľov som vstúpil do Máriinej školy modlitby, ktorá je cestou k obráteniu, cestou k novým skúsenostiam s Božou láskou. S týmto chcem odísť domov a o tomto chcem svedčiť všetkým, s ktorými sa tam stretnem.
Chvála Kristovi a Márii! A veľká vďaka všetkým kňazom i jednoduchým ľuďom, ktorí mi pomohli na ceste a ktorí sa ma tu ujali. Ich zoznam by bol veľmi dlhý a keďže Boh o nich vie, Jeho prosím, aby im to odmenil, ako najviac potrebujú.

Robo Kučerák, kňaz JK, Slovensko

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *